Keď sa zadá do Googlu vaše meno, vyroja sa lichôtky. Jazzová legenda, jeden z najlepších kontrabasistov sveta... Čo musí človek urobiť pre to, aby sa dostal v hudobnej brandži tak vysoko?
Som fatalista, je to asi predurčenie osudu. Musíte sa narodiť s talentom, ktorý sa nejakým spôsobom prejaví. Keď máte šťastie, podporia vás rodičia. Potom treba za tým ísť. A ešte to chce mať šťastie – a to je ten osud.
K vám bol osud celkom štedrý, nie?
Určite. Akoby bol môj príchod do Ameriky okázalo nalinkovaný vopred niekde hore vo hviezdach a niekto mi to do toho osudu zakomponoval a fúkol. Môj život sa vlastne odohrával v hudbe. Obetoval som jej všetko, a preto nemám nejakú veľkú rodinu.
Váš otec bol hudobník. To bol pre ten osud dobrý začiatok.
To áno. Ale k hudbe som sa priviedol sám. Ako päťročný chlapec som si vyrobil z papiera husle. Potom som išiel za mamou, či nemá nejaké nite, aby som si z nich urobil struny. Otec mi hneď potom kúpil husle a zohnal učiteľa. V trinástich mi strýko daroval svoju basu, na ktorú som pri ňom doma hrával. Neskôr nasledovalo konzervatórium, na to som sa dostal napriek neodporučeniu od uličného výboru, ktorý tvorila moja vlastná teta.
V istom čase to však mal váš hudobný osud nahnuté, pretože s ním súťažilo plávanie.
Mne sa plávanie páčilo kvôli tomu, že v bazéne máte svoju dráhu a nikto vám do nej nemôže vstúpiť. V Dyname Praha ma trénoval Ladislav Čermák, bývalý majster republiky. Bol to obrovský chlap s úžasnými svalmi. Mali sme pred ním s chlapcami rešpekt. Keby nám jednu vylepil, tak by sme to nerozchodili. Ak by som neodišiel študovať do Ameriky, odišiel by som zrejme s národným mužstvom na olympiádu.
Túžili ste po medaile?
Túžiť som mohol, ale šancu by som nemal. Američania boli oveľa rýchlejší. Veľkou hviezdou bol Mark Spitz. Vyhral veľa medailí, to bolo neuveriteľné predstavenie.
Vídate sa ešte s ľuďmi z reprezentačného tímu?
Predtým nie, ale pred rokmi som stretol krauliara Jindru Vágnera. S Petrom Tippmannom, kamarátom z reprezentácie, za mnou prišli na koncert a krásne sme sa porozprávali. Bolo príjemné obzrieť sa dozadu.
Ako vrcholový plavec ste museli byť usilovný a vytrvalý. To boli vlastnosti, ktoré sa vám určite hodili aj v hudbe, však?
Plávanie ma naučilo pevnej vôli a veľmi ma bavilo. Trénoval som denne aspoň päť hodín. V bazéne som bol ráno od šiestej do siedmej, na poludnie pol hodiny. O štvrtej som už bol na tréningu na suchu a potom znova vo vode. Do toho som chodil do školy a už som robil aj hudbu. S kamarátom Honzom Hammerom a mojím bratom Alanom sme založili Junior Trio. Mali sme okolo štrnásť rokov a už sme chodili na zájazdy. To bolo náročné, aby som to skĺbil všetko dohromady. Raz som kvôli angažmán prešvihol preteky a musel som trénerovi zaplatiť prepadnutý lístok na vlak. Povedal mi, že keď zajtra vyhrám, peniaze mi vráti. Bol som potom prvý a v štafete sme vytvorili aj dorastenecký rekord. Peniaze som dostal späť. Plávanie ma hlavne naučilo prekonávať ťažké chvíle. Musíte vedieť chytiť druhý dych a potom pokračujete ďalej. Keď dôjde aj ten druhý, príde na rad tretí. No a potom už skapete... A to sa mi nejako dostalo do podvedomia. V New Yorku sa mi táto fyzická schopnosť pretavila do mentálnej roviny a pomohla mi prehupnúť sa cez ťažké situácie. A že ich bolo dosť.
Do Ameriky ste sa dostali v devätnástich rokoch v roku 1966 vďaka víťazstvu na Medzinárodnej jazzovej súťaži Friedricha Guldu vo Viedni. Prvou cenou bolo ročné štipendium na bostonskej Berklee College of Music. Ako si na to spomínate?
So zmiešanými pocitmi, radosť z víťazstva vystriedal smútok. Prvýkrát som sa stretol so závisťou. K výhre patrila suma 25-tisíc šilingov, ktorá mala stačiť na ročný pobyt v USA. Hrobové ticho, ktoré panovalo vo vlaku z Viedne, keď sme sa s ostatnými muzikantmi vracali do Prahy, počujem dodne...
Zostáva vám 85% na dočítanie.