Modernistický sen o „ideálnych mestách“ postavených na zelenej lúke, prípadne ruinách „nehygienickej a zastaranej“ historickej zástavby už Západ prekonal. Dnes už vieme, že genius loci zvykne najmocnejšie pôsobiť tam, kde sa staré stretáva s novým, kde sa vrstvia a prelínajú rozmanité dejinno-architektonické epochy.
Na druhej strane, predstava mesta, kde vzniká nové a zároveň nezaniká staré, je utópia. Inými slovami, k budovaniu nutne patrí búranie. Umením je však búrať tak, aby zisky prevýšili straty. A to sa nedarí až príliš často.
V galérii si pozrite zaniknuté miesta Bratislavy:
Zložité cesty búrania
Keď je reč o ničení historických objektov či štvrtí v Bratislave, našincovi automaticky napadne éra komunizmu. Právom. Najboľavejšie straty slovenskej metropoly pochádzajú z obdobia,
keď plánovači nemuseli brať ohľad na súkromné vlastníctvo, velebili pokrok a modernitu a zároveň mali k dispozícii už pomerne vyspelú stavebnú techniku.
Dôkazom je spomínané Podhradie či špeciálne neologická synagóga, ktorá bola takisto zbúraná kvôli výstavbe Mosta SNP, hoci mu v skutočnosti nestála v ceste. Keď sa však k tomu pridala ideologická rovina, skaza mohla byť dokonaná.
Napriek tomu podľa Petra Szalaya, historika architektúry z Historického ústavu SAV, nemožno komunistov vnímať ako pionierov búrania: „Mnohé z toho, čo sa zrealizovalo za socializmu, boli v podstate už len upravené projekty vytvorené v medzivojnovom období.“...
Zostáva vám 85% na dočítanie.