Po štyroch rokoch sa vraciate na lavičku českého hokejového mužstva, dnes vás čaká prvý veľký zápas. A hneď proti Slovensku.

Bude to ostrý štart proti rivalovi. Aj keď ja si nemyslím, že pôjde o vyhrotený zápas. My sa musíme dobre pripraviť, aby sme boli úspešní.

Okrem nášho tímu však stojí proti vám Vladimír Vůjtek, muž, ktorý dal slovenskému hokeju novú tvár.
Je to tréner, ktorého si veľmi vážim. On bol vlastne priekopníkom českých trénerov v Rusku a uspel tam. Aj vďaka nemu sledujem podrobne slovenský hokej. Je to veľmi dobrý, pokojný a skúsený tréner. Telefonujeme si často a riešime hokejové veci.

A pred dvomi rokmi sa postaral o najväčší triumf Slovenska nad Českom, keď jeho taktika zaskočila vašu krajinu.
Vtedy som pri tíme nebol. No nepochybujem o tom, že „Láďa“ bude chcieť zase niečím prekvapiť. Ale to chcem aj ja.

Spomínate, že sledujete náš hokej. Aký je teda slovenský tím?
Dávate prednosť mladým hráčom na tomto šampionáte. Síce viacerí z nich hrali v nižších súťažiach, ale chcú sa ukázať. Celkovo si však myslím, že Slováci hrajú na šampionáte vždy dobre.

Oproti Vůjtkovi však teraz stojíte na úvode šampionátu vy – vraciate sa k českému tímu, hovoria o vás, že ste spasiteľ.
Nestaviam sa do úlohy žiadneho spasiteľa. Bol som oslovený. Veľmi ma to prekvapilo, pretože to prišlo rýchlo, ale je to pre mňa veľká výzva. O rok je totiž šampionát v Prahe, kde budú obrovské očakávania nielen od nás, ale aj od vášho tímu.

Ste rád pod tlakom. Ženie vás to k úspechu?
Baví ma to, a veľmi. Buď máte úspech, alebo neúspech. Buď je to len čierne, alebo biele. Tréner sa nemá čo vyhovárať, musí ísť za úspechom, a nie sa báť. V tomto sme si s Vůjtkom podobní. Keby sa bál, nie ste tam, kde ste.

Obrovské úspechy ste však mali aj ako hráč, teraz ako tréner. V čom ste iný?
Neviem. Toto je dobrá otázka skôr pre hráčov.

Tak iný ste v tom, že ste napríklad nemali problém odstaviť hviezdy len preto, že sa nepodrobili vašej taktike. A boli ste za to kritizovaný.
Sú hráči, s ktorými treba diskutovať. Ale nastane čas, keď poviem stop.

Čo to znamená?
Poviem hráčovi „tady už vlak nejede“. Musíte robiť pre tím, keď chcete byť úspešný, inak to nejde. A v národnom tíme to platí obzvlášť. Hráči nereprezentujú za veľké peniaze ako v kluboch, ide o česť, ide o prestíž. A tréner tomu musí dať tvár.

S Vůjtkom máte spoločné i to, že vám hráči veria. Máte rešpekt?
Keď vám hráči neveria, môžete to zabaliť. Ja to beriem aj z pozície bývalého hráča. Keď som hrával ja, a mal som trénera, ktorému som veril, bolo to dôležité pre celý tím.

Práve ako hráča vás poznáme aj na Slovensku. Dva roky ste boli na vojne v Trenčíne a hrali za Duklu.
Nikdy na to nezabudnem, dve sezóny v Trenčíne boli pre mňa jedny z najlepších. Veľmi sa mi darilo a naštartovalo ma to k tomu, aby som išiel do NHL a presadil sa tam. Slováci, tak ako ja, sú blázni do hokeja. Poznám veľa hráčov, napríklad Zdena Cháru, Žiga Pálffyho či Mira Šatana.

Aj preto poznáte slovenský hokej, hráčov, podmienky. To, čo však máme s Českom spoločné, je, že Európa sa nám vzďaľuje.
No ešte pred pár rokmi to tak nebolo, veď si spomeňte, kto hral vo finále šampionátu v roku 2000 v Petrohrade (Slovensko – Česko, pozn. red.) alebo o tri roky neskôr o bronz v Helsinkách.

Kde je teda problém?
V mládeži, v spoločnosti...

Prečo?
Oba národy majú dobrých hokejistov, ale môžu mať ešte lepších. Chýba nám to, čo majú Fíni, Švédi, Švajčiari a, samozrejme, zámorské krajiny.

A to je?
Školy, ich prístup, lepšia starostlivosť o mladých hokejistov, hokejové triedy... Máte tím a veľa hokejistov chodí na iné školy. Nemajú čas poriadne trénovať a v mladom veku okolo 15 – 16 rokov je to nutnosť. V Európe je to inak. Ostatné krajiny lejú do mládeže oveľa viac peňazí, majú systém. U nás tieto deti nemajú čas hrať hokej, učia sa na skúšky alebo čokoľvek iné. Veľa kvalitných hokejistov sa potom neuchytí a končia. A navyše mnohým hráčom aj chýba motivácia byť čo najlepší. V tom to bolo za našej éry iné.

Chýba im to, čo má napríklad Šatan alebo Jágr?
Áno, presne to. Chýba im dravosť. Neviem, či je to touto dobou, ale obom krajinám trochu chýba aj srdce.

To, čo Československo v hokeji vždy malo, to, prečo sme nosili medaily?
Veru, teraz sú juniori iní, samozrejme, nie úplne všetci. Chýba im hrdosť, tú musíte budovať.

Pred pár dňami ste dokonca kritizovali, že hráči v českých kluboch sú preplácaní, a je to tak aj u nás.
To je druhá vec, mladému chlapcovi to nepomôže. Preto hovorím jedno: zaplatený môžeš byť, ale niečo musíš aj dokázať. Teraz vám dá agent ponuku a hráč si vyberie tú, kde zarobí najviac. Ide bezhlavo za peniazmi.

Za vašej éry to tak nebolo?
Vtedy bola doba, že sme zarábali menej ako normálni ľudia, čo chodili do práce, tie rozdiely však neboli také veľké. Ale ja nerád porovnávam doby. Vtedy to proste bolo inak. Zase napríklad chápem, že hokej je teraz oveľa nezbezpečnejší, je viac zranení, aj veľmi vážnych.

Pomohla by nám na to, aby sme sa opäť vyrovnali najväčším hokejovým krajinám, spoločná súťaž?
Myslím si, že by to bolo zaujímavejšie. Máme veľa klubov. Veď len česká liga ich má štrnásť, federálna súťaž ich mala dvanásť. Pomohlo by to, ale o tom rozhodujú iní ľudia. V Česku aj na Slovensku.

Kto je Vladimír Růžička
50-ročná legenda československého hokeja. V drese Československa získal striebro na olympiáde v Sarajeve pred dvadsiatimi rokmi. Na šampionátoch pomohol k jednému zlatu a dvom striebram. Ako kapitán českého tímu doviedol svoju krajinu k senzačnému zlatu na olympiáde. V najlepšej súťaži sveta odohral celkovo 263 zápasov, hrával v Edmontone, Bostone a Ottawe. Úspešný bol aj ako tréner. Má dve zlaté medaily z rokov 2005 a 2010. K českej reprezentácii sa vrátil po štyroch rokoch. Počas nich pôsobil ako tréner a generálny manažér v Slavii Praha.