Hoci som už poskúšala všakovaké dobroty a špeciality z kuchýň celého sveta (vrátane všemožných morských plodov, ustríc, slimákov, rias či konského mäsa), jedným z najväčších pôžitkov pre mňa zostáva krajec čerstvého chleba. Len tak, maximálne s troškou soli.
A od opätovného návratu popularity kváskových chlebov a pečiva smelo vyhlasujem, že kúsok čerstvého chleba je pre mňa ten najlepší zákusok.
Stále však pribúda ľudí, ktorí pri pohľade naň len smutne alebo dokonca znechutene odvrátia zrak. Pretože im pšeničná múka, z ktorej je zväčša upečený, spôsobuje vážne problémy. Alebo si to aspoň myslia.
Nie je to dávno, čo sa múka ocitla popri cukre a soli v kategórii takzvaných „bielych jedov“. Mnohé celebrity či športovci sa predháňajú vo vyhláseniach, ako im strava bez múky (presnejšie bez lepku) zmenila život od základov a vďaka nej schudli, zvýšili výkonnosť, objavili kvantá novej energie a bohviečo ešte.
Po prvotnom boome však, zdá sa, ošiaľ pomaličky opadáva a odborníci tomu len tlieskajú. Ako je to teda s múkou a lepkom? Kedy a komu spôsobujú muky? A môžu, naopak, liečiť?
Revolúcia v stravovaní
„Píše“ sa rok 8 000 pred Kristom a niekde v oblasti Blízkeho východu si žena všimne štíhle zelené steblá s niekoľkými zrnkami. Keď ich ochutná, je príjemne prekvapená, a tak niekoľko stebiel zoberie domov, aby ich dala ochutnať aj ostatným v kmeni.
Po niekoľkých týždňoch žena spozoruje, že kúsok od domu, kam odhodila zvyšky, sa zo zeme derú zelené výhonky. Ohradí ich, aby ich nezožrali kozy, a sleduje, čo sa s nimi bude diať.
Keď dozrejú, časť zrniek zje so svojimi najbližšími a časť zaseje pri dome. A steblá zase dorastú a je ich viac ako predtým. Keď to vidia susedky, chcú mať políčko aj ony. O niekoľko storočí sa už v týchto miestach stelú lány obilia.
Takto nejako mohli vyzerať počiatky uvedomelého pestovania obilnín, ktoré zmenili nielen tvár mnohých oblastí, ale predovšetkým spustili populačnú explóziu. Ľudstvo sa už zrazu nemuselo spoliehať iba na to, čo si uloví alebo nazbiera, ale otvoril sa mu prístup k novému zdroju uchovateľných potravín.
Samozrejme, prechod na tento spôsob obživy mal aj svoje úskalia (napríklad nevyspytateľnosť počasia a tým spôsobená neúroda), posuňme sa však k ďalšiemu míľniku dôležitému pre náš príbeh.
A musíme preskočiť dobrých pár milénií do 50. a 60. rokoch 20. storočia. Narazíme tu na amerického agronóma Normana Borlauga, ktorému sa po viacerých pokusoch v rôznych častiach Mexika podarilo vyšľachtiť nový druh pšenice, ktorý jednak lepšie odolával počasiu, no najmä bol podstatne výnosnejší.
Aj vďaka tomu stúpla svetová produkcia potravín medzi rokmi 1960 až 1990 na dvojnásobok. V roku 1970 dostal „otec zelenej revolúcie“ za svoje aktivity, ktoré pomohli zabrániť hladomoru v mnohých oblastiach, Nobelovu cenu za mier.
Uplynulo ďalších niekoľko desaťročí a na účet tohto „dobrodinca“ sa začali znášať hlasy iné. A rozhodne nie pochvalné. Tvrdia, že Borlaug vyšľachtil pšenicu s väčším množstvo lepku, ktorá vytlačila mnoho pôvodných krajových odrôd, a spôsobil tak epidémiu celiakie a neznášanlivosti le...
Zostáva vám 85% na dočítanie.