Exotická choroba zviera svet ako kliešte, prvá vlna ešte len pomaly odznieva a už sa bojíme, čo prinesú tie ďalšie. Strach prišiel v čase, keď dospieva generácia takzvaných snehových vločiek, narodená okolo roku 2000. Aj keď sú hranice neostré, vločky dnes majú zhruba 16 – 25 rokov.
Podľa psychológov sú to vzťahovační neurotici a precitlivení ufňukanci, ktorí nič nevydržia. Mladí ľudia väčšinou nie sú natoľko psychicky odolní, ako boli ich predchodcovia. Lomcujú nimi emócie, zo všetkého sa hneď rúcajú a navyše majú egocentrický pocit, že sú skvelí a výnimoční.
Pozor, krehké!
Termín, ktorý dal názov celej generácii, prvýkrát použil v roku 1996 americký spisovateľ Chuck Palahniuk v románe Klub bitkárov. „Nie si krásna a jedinečná snehová vločka,“ hovorí hlavný hrdina Tyler Durden. „Si rovnaká hnijúca organická hmota ako ktokoľvek iný a my všetci sme súčasťou jednej a tej istej hromady kompostu.“
O desať rokov neskôr Palahniuk v novinovom rozhovore prezradil, ako mu to napadlo: „Kamarát, ktorý učí na strednej škole, mi rozprával, že sa dnešní študenti veľmi ľahko urážajú.“ Snehové vločky znášajúce sa z neba sú extrémne krehké – stačí na ne dýchnuť a roztopia sa.
Ako by vám vysvetlili fyzici, každý z miliárd miniatúrnych vodných kryštálov je úplne jedinečný, nepodobný žiadnemu inému. Aj ľudské snehové vločky si myslia, že sa celý svet točí len okolo ich nenapodobiteľnej originality. Vecne teda prirovnanie sedí. No kde sa tá podivná generácia vlastne vzala?
Dôvodov je celý rad. Človek nedospieva vekom, ale zážitkom takzvaného prechodového rituálu. Kopčem (hlavný hrdina knihy Lovci mamutov) uloví mamuta, princ zabije draka... Pre väčšinu predchádzajúcich generácií boli traumatickými kulisami začiatku dospelosti vojny – bohužiaľ.
Skúste si o tom prečítať napríklad slávny Remarquov román Na západe nič nového. Ak si s československými légiami klieštite cestu po sibírskej magistrále, chystáte atentát na zastupujúceho ríšskeho pro...
Zostáva vám 85% na dočítanie.