Keď sa povie závislosť, mnoho ľudí si predstaví narkomanov s dopichanými rukami alebo ťažkých alkoholikov. Čo sa však v mysli ako prvé pri tomto slove vyjaví vám?
Predpokladám, že sme neustrnuli v predstavách o feťákoch z čias toluénizmu na Slovensku, na rozhraní 70. až 80. rokov minulého storočia, ako prvej vlny kontaktu s ľahko dostupnými drogami. Dnes je oveľa nebezpečnejší pohľad na kariérneho vzdelaného muža alebo ženu, ktorí v kravate a bielej košeli, respektíve v lodičkách a kostýme prechádzajú z funkcie do funkcie.
Na človeka, ktorý svoje výkony stimuluje až do takej miery, aby vládal udržať krok nielen s funkciou, ktorej sa ujal, ale aj s pracovnou dobou, v ktorej sa domestikoval. Ale aj, a to najmä, s vlastnou predstavou o sebe samom. Z takého bludného kruhu sa ťažko vystupuje. Rovnako neexistujú ani ťažkí alkoholici, jedine ak by sme ich merali váhou. Na Slovensku má takmer päťstotisíc ľudí rizikový postoj k pitiu, aj keď počet liečených možno nepresahuje ani desať percent. Často sa stretávam s takouto negatívnou konotáciou u narkomanov, ale aj alkoholikov. A pritom možno ide o smutného a nešťastného človeka, ktorý nenašiel ťažšiu, ale bezpečnejšiu cestu.
Všeobecná definícia Svetovej zdravotníckej organizácie označuje závislosť ako chorobu. Je vyliečiteľná?
Závislosť je komplikovaný mechanizmus a zasahuje do celého komplexu myslenia a správania človeka.
Medicína alebo terapia vie urobiť iba to, čo je možné, nemožné robí závislý. Viete, viac smútku prežíva ten, kto opustil drogy, ako ten, ktorý ich nikdy nevyskúšal. Ak by sme tejto premise uverili, bol by koniec závislostí. Taký zázrak nenastane, pretože každý si o sebe myslí: „Mne sa to nemôže stať!“ Prvý omyl na ceste do závislosti.
V každej duši kontakt s drogou, alebo závislým správaním zanechá komplikovaný otáznik, na ktorý žiaden terapeut nevie dostatočne uspokojivo odpovedať: „Kedy konečne budem mať pokoj?“ Na otázku: „Aký pokoj?“ ani jeden nevie odpovedať. Chvíľu mi trvalo, kým som zistila, že čaro tohto pokoja je v pocite, ktorý sa v duši človeka objaví po nasýtení drogou, fľašou alebo rukou na hracom automate, počítači či hocikde inde. V skutočnosti takýto pokoj neexistuje a žiadna abstinencia ho ani neprinesie. Väčšina závislých abstinenciu prežíva neustálym hľadaním tohto pokoja.
A nájdu ho?
Žiaľ, trpia celý život. Iba veľmi malé percento sa dožije oslobodenia od tohto pocitu. Sloboda od závislosti je dar za výkon, ktorý musí pre abstinenciu urobiť každý sám za seba. Kto to nechce alebo jednoducho neurobí, trápi seba a trápi aj celé svoje okolie. A mnohí sa po rokoch i desaťročiach trápenia hľadaním...
Zostáva vám 85% na dočítanie.