"Spoločnosť je rada, keď nepijeme, ale zároveň nevytvára veľmi príjemné prostredie," hovorí pre Xman.cz český adiktológ, psychológ a terapeut Edmund Wittmann. Vedie súkromnú psychologickú prax a pracuje v Doliečovacom centre v P-Centre v Olomouci.
Odkedy ľudia konzumujú návykové látky?
Zrejme od chvíle, keď človek dostal rozum. Pretože život je ťažký a vždy sme hľadali spôsob, ako si ho uľahčiť. A liečba závislosti nespočíva v tom, aby sa z niekoho stal vzorný člen spoločnosti, ale aby dokázal mať vyvážený život.
Je všeobecná predstava, že na abstinenciu stačí železná vôľa, mylná?
Vôľa s tým nemá nič spoločné. Ak žijem spokojne, nemusím byť v napätí, že sa napijem.
Ako sa dnes definuje závislosť? Je to choroba?
Je to príznak neuspokojenej potreby, o ktorej človek napríklad ani nemusí vedieť.
Čo sú tie neuspokojené potreby?
Narušené, rozbité vzťahy v rodine. Traumatické životné skúsenosti, týranie, zneužívanie. Psychika je potom narušená tak, že život je znesiteľný len za spoluúčasti nejakej návykovej látky.
Čo sa s tým dá robiť?
Musíte duševnú krajinu zase opraviť, na to sú terapie. Predstavte si to ako mesto s námestím, nákupným centrom a kostolom. Keď je dobre postavené, pekne sa tam žije. Ale keď je rozbombardované, je to mizerný život a musíte ho postaviť znova.
Vy sa venujete následnej starostlivosti, životu po liečbe. Čo tomu predchádza, aké sú fázy závislosti?
Na začiatku to nemusí byť nič problematické. Predstavte si fajčiara, v zásade je to príjemné a nijako ho to neobmedzuje. Keď je nervózny, zafajčí si s priateľmi pri káve. Ale návyk sa postupne rozširuje, stojí veľa peňazí, prídu zdravotné komplikácie. Okolie na vás začne tlačiť.
Takže sa rozhodnem prestať?
Ešte nie. Je to hojdačka. Občas prevážia klady, občas zápory. A zrazu bum! Prídu angíny, dýchacie ťažkosti, štát zdraží cigarety a človek si povie: Tak to nie!
Čo to je za fázu?
Akcia. Rozhodnem sa prestať. Potom je fáza udržiavania. Nefajčíte, ale zisťujete, že náklady sú vysoké. Ste nervózni, čakali ste, že sa budete cítiť skvele, ale nie. Navyše musíte stále jesť sladké, priberiete. Zisky nulové, náklady obrovské.
To je tá chvíľa, kedy si znovu zapálite?
Presne tak. Človek, než sa rozhodne úplne nefajčiť, môže tento kruh obehnúť niekoľkokrát. Za päť rokov napríklad sedemkrát.
Porušenie abstinencie sa už neberie tak prísne ako predtým?
Keď vám chýba noha, presne viete, aké máte obmedzenia, ale u závislosti to také jasné nie je. Preto je také ťažké prijať, že sa musíte správať inak. Ak ste alkoholik, viete, že nemáte chodiť do krčmy. Lenže si začnete hovoriť, no a čo, pokojne vydržím u kofoly. Päťkrát sa nič nestane, ale šiestykrát si dáte malé pivo. A zase sa nestane nič. Ale za dva mesiace už pijete ako Dán.
Teda katastrofa?
Nie, keď sa z toho ponaučíte. Jednorazová epizóda je pošmyknutie. Keď sa učíte na snowboarde, tiež občas spadnete. Poviete si, aha, niečo som urobil zle, a nabudúce chybu neurobíte.
Aké ťažké je udržiavať abstinenciu?
Dôležité je rozhodnutie, ale samo o sebe nestačí. Musíte sa naučiť zručnosti, ako abstinovať. Každý určite vie, že niečo chce, ale zrazu sa zachová opačne. Stačí sa s niekým pohádať.
Človek teda rieši nielen abstinenciu, ale hlavne spôsob života?
Áno, to je tá následná starostlivosť čiže doliečovanie. Musím zistiť, kde sú korene závislosti. Sledovať rodinné vzorce už z detstva. Pretože to máte v sebe zažraté.
Myslíte si, že dostupnosť alkoholu alebo drog zvyšuje počty závislých?
Existuje experiment, v ktorom sme zavreli potkana do klietky a dali mu na výber dva roztoky, jeden s drogou a druhý normálny. Vždy dal prednosť návykovej látke. Z toho vyplývalo, že keby sme mali dostupné drogy, všetci sa predrogujeme k smrti. Lenže potom prišiel vedec Bruce Alexander s iným experimentom. Vytvoril potkaní park, preliezačky, balóniky, boli tam aj ďalšie potkany, mohli sa páriť. A zrazu sa to obrátilo. Potkany vyskúšali drogu, ale neprepadli jej. Závislosť nespôsobuje droga, ale klietka a izolácia.
Takže náš potkaní park, naša spoločnosť zlyháva? Preto máme také ťažkosti s alkoholom či s drogami?
Vždy je jednoduchšie vyhlásiť vojnu drogám a zavrieť dílerov než priznať, že sa nám nežije dobre. Viete, aká je práca vytvoriť potkaní park? Oveľa ľahšie je posilniť políciu a kúpiť jej 60 nových áut.
Ale zase hádzať všetko na anonymnú spoločnosť sa nedá. Nerobíme si tie problémy sami, v rodinách?
Všetky výskumy ukazujú, že ak sa rozpadne spoločenstvo, stúpa konzumácia návykových látok. Ľudia, ktorí ku mne chodia, si väčšinou dokážu nájsť prácu a slušné bývanie, ale väčšinou im skrachujú vzťahy, trpia pocitom osamelosti.
Prečo to je také ťažké?
Pretože keď vás to nenaučia v rodine, tak to proste neviete.
Keď vypukne vojna, ale budem mať rodinu aj kamarátov, tak budem v pohode?
Asi nie, pretože ďalší významný faktor je stres. Keď sa budete báť, urobíte všetko pre to, aby ste sa nebáli. A k tomu zase pomôže alkohol či návyková látka. Hovorí sa, že v druhej svetovej vojne proti sebe bojoval amfetamín proti metamfetamínu. Nemecká armáda si išla na pervitíne, preto tie bleskové útoky. Inak by asi tankisti nevydržali hore. A proti nim stáli tanečné drogy.
Američania vo vojne vo Vietname mali problém s heroínom.
Oni sa strašne báli, čo sa stane, až stiahnu tie jednotky domov. Odhaduje sa, že dvadsať percent vojakov bolo závislých. Tí ľudia stopercentne spĺňali dnešné kritériá závislosti. Lenže oni sa vrátili a dokázali zo dňa na deň prestať. Z toho vyplýva, že keď ste vo veľkom strese, tak budete intenzívne používať návykové látky.
To máme ďalší problém v spoločnosti.
Áno, tá je intenzívne stresová. Zostaňte každý deň v práci dvanásť hodín, dokončite všetko včas. A ešte vám za to zatlieskajú. Spoločnosť je rada, keď nepijeme, ale zároveň nevytvára veľmi príjemné prostredie.
Keby mal človek počúvať všetkých expertov na prácu, vlastný rozvoj či rodinu, tak by potreboval každý deň štyridsať hodín. To už sa prebudíte v strese.
Vytvárame si klietku. Máme v hlave vnútorného diktátora, ktorý nám našepkáva, čo musíme robiť. Ale nemusíme.
Ktorá závislosť je najťažšia?
Stále alkohol, dnes navyše v kombinácii s benzodiazepínmi (zjednodušene: lieky na upokojenie - pozn red.). Keď beriete heroín, viete, že to je zle. Kým s alkoholom idete veľmi dlho na vlne spoločensky akceptovateľného javu.
S čím najviac bojujete?
S postojom človeka. Na politiku, futbal či závislosť má názor každý. Ale mať názor a rozumieť niečomu, to sú dve radikálne rozdielne veci.
Aké chybné postoje sú najčastejšie?
Závisí to od odpovedí na dve otázky: Zavinil som si závislosť sám? Môžem sa z nej dostať sám? Väčšinová spoločnosť si stále myslí, že správna odpoveď je na oboje áno. Môžeš si za to sám, sám sa z toho dostaň. Musíš mať pevnú vôľu.
A nie je to tak?
Všetci nemáme rovnaký životný príbeh. Tak úplne sme si nevybrali, čo sme sa naučili. Učíme klientov, že keď majú pervitín pred sebou, tak im nepomôže silná vôľa, aby ho odmietli. Liečba spočíva v tom, aby sa nikdy nedostali do situácie, že ho majú pred sebou. Vezmite si dva silné magnety. Keď ich začnete približovať, tak v určitom momente urobia cvak. A môžete byť akokoľvek silní, už to ide mimo vás.
A opačný extrém? Teda dve odpovede "nie" na vaše otázky? Nemôžem za to a sám sa z toho nedostanem?
Takí ľudia zasa očakávajú, že im podáme zázračné lieky. Tak som tu, vyliečte ma. A potom môžem zase piť?
Aký postoj zastávate vy?
Človek úplne nemôže za vypestovanie závislosti. Ale stále máte šancu sa učiť. Nie každý sa naučí jazdiť na lyžiach ako profesionálny športovec, ale nejako sa to naučí. Ak sa budem učiť, môžem sa naučiť aj abstinovať.
Aké ďalšie metódy používate na klientov?
Model rozmaznaného či lenivého mozgu. Máme nejaké prirodzené zdroje odmeny ako jedlo, vzťahy či sex. A potom neprirodzené, s návykovým potenciálom, ktoré nám klame centrum odmeny, bez toho to stojí nejaké úsilie. Ďalej musíme prežiť, to sme sa naučili už v jaskyni. Keď vybehol tiger, vyplavilo sa vám veľa adrenalínu, noradrenalínu a kortizolu, ktoré vás aktivizovali k šialenej aktivite. V dnešnej dobe nemáte tigra. Máte termíny, hádku so šéfom. To vyvolá rovnakú reakciu ako kedysi, ale už neutekáte, nebojujete. A zostane vo vás veľké napätie, ktoré nie je ako spáliť.
Preto si každý vytvorí stratégiu, niekto ide behať, dá si sprchu, zapáli si cigaretu. U nás sa to rieši panákom. A rovnako ako olympijský víťaz musí dlho a veľa trénovať, tak človek, aby sa stal závislým, musí pravidelne a dlhodobo trénovať. Dopriať si príjemné len cez alkohol a zbavovať sa napätia tiež cez alkohol.
Až je potom mozog lenivý?
Áno. Nevie to riešiť inak ako alkoholom. Naviac sa znižuje frustračná tolerancia.
Jasné - ušla mi električka, musím si dať panáka?
Keď sa dlhodobo vyhýbate riešeniu náročných úloh, nič neviete prekonať, potrebujete alkohol na všetko. Už ste na kolotoči.
Čo riešite s ľuďmi, ktorí prešli liečbou?
Prídu z 99 percent do iného mesta, začínajú s novou prácou, nestretávajú starých známych, nemajú preverené kluby. Majú vyššiu mieru stresu, pretože sú na cudzom mieste, ale majú zníženú mieru starých známych vecí. Musia sa všetko naučiť znova a k tomu majú našu podporu.
Je ťažšia liečba, alebo následné udržanie abstinencie?
Ľudia s dobrou sociálnou sieťou sú na tom prognosticky dobre. Pokiaľ ju nemáte, ste v izolácii a často vám chýba zručnosť si ju vytvoriť. Naviac máte nejakú minulosť, hanbíte sa, máte znížené sebavedomie, nejdete do kontaktu, izolujete sa viac a viac. Kým sa nenaučíte zapájať, skončíte s tým alkoholom.
Keby ste boli vládca sveta, čo by ste urobili pre to, aby ubudlo závislosti?
Zaviedol by som deň Niekedy. To je ten deň, keď hovoríme deťom: Niekedy tam pôjdeme! Aby sme ho len nesľubovali, ale nech dospelí zariadia, aby nastal. A ako ďalšiu vec by som zaviedol do škôl predmet rodičovstva. Keď bude dobre fungovať rodina, všetkým sa veľmi uľaví.