Pravekí lovci mali tvrdý život. Muži podnikali dlhé lovecké výpravy za zverou, ženy zbierali najrôznejšie plody a huby, dobývali zo zeme hľuzy a korienky. Tlupa nesmela byť príliš početná a musela sa neustále presúvať, pretože miestne zdroje potravy sa rýchlo vyčerpali.
Poslední ľudia, ktorí ešte žijú podobne ako naši dávni predkovia, napríklad tanzanijskí Hadzovia, vytvárajú skupiny 25-30 ľudí - od dojčiat cez dospelých až po seniorov. Lenže život v malej skupine je spojený s rizikami vyvierajúcimi z príbuzenských sobášov, píšu Lidovky.
Tragédia španielskych Habsburgovcov
Názornú lekciu z neblahých následkov sobášov medzi blízkymi príbuznými ponúka podstatne nedávnejšia história. Línia španielskych Habsburgovcov vymrela na sklonku roku 1700 s kráľom Karolom II. Španielskym. Karolovi rodičia, Filip IV. a Maria Anna Habsburská, boli z čisto genealogického hľadiska bratranec a sesternica. Sami však pochádzali z príbuzenských sobášov. Veď sedem z ôsmich Karlových pradedov a prababičiek malo medzi svojimi pokrvnými predkami Janu I. Kastilsku, ktorá je známejšia ako Johana Šialená.
Kráľ Karol II. Španielsky tak bol splodený zo zväzku, ktorý sa po genetickej stránke rovnal sobášu brata so sestrou. Posledný španielsky Habsburg preto trpel minimálne dvoma vážnymi dedičnými chorobami. Narodil sa so znetvorenou spodnou časťou tváre, takže mu robilo problémy nielen rozprávanie, ale aj hryzenie a prehĺtanie potravy. Intelektuálne bol zaostalý a jeho dve manželstvá zostali bez potomkov.
Prísne pravidlá
Dnešní lovci a zberači, napríklad spomínaní Hadzovia, sa vedia pasci príbuzenských zväzkov vyhnúť prísnym pravidlám pre výber partnerov. Je prakticky vylúčené, aby pár vznikol v rámci jednej tlupy. Nevestu či ženícha si vyberajú z iných skupín. Na plodení potomkov sa tak nepodieľa len hŕstka dospelých z jednej tlupy, ale populáciu zahrňuje mnoho stoviek mužov a žien v reprodukčnom veku. Kedy tento dômyselný systém vznikol? Podľa najnovších výskumov už veľmi dávno.
Vedci boli presvedčení, že pravekí ľudia sa pred príbuzenskými zväzkami nedokázali účinne chrániť. Nálezy kostier vykazujúcich vývojové nepravidelnosti boli považované za prejav "degenerácie" spôsobenej práve plodením detí blízko príbuznými rodičmi.
Obetované dvojčatá?
Patril k nim aj hrob nájdený v ruskej lokalite Sungir nachádzajúci sa asi 200 kilometrov východne od Moskvy. Pred 34 000 rokmi doňho dávni lovci uložili dve odrastenejšie deti. O kostrách sa špekulovalo, že patria dvojčatám rituálne zavraždeným pri akomsi krvavom obrade. Jedna z kostier nesie odchýlky, ktoré je možné vykladať ako známky vrodeného defektu.
Do špekulácií vnášajú svetlo analýzy DNA izolovanej z kostí štyroch ľudí pochovaných v Sungire vrátane údajných dvojčiat. Ambiciózny projekt uskutočnil tím pod vedením dánskeho genetika Eskeho Willersleva pôsobiaceho na univerzitách v Kodani a Cambridgi. Vedci prečítali kompletný genóm pravekých ľudí, a vďaka tomu si mohli urobiť jasnú predstavu o tom, aké príbuzenské putá dávnych obyvateľov Sungiru viazali. Výsledky publikované vo vedeckom týždenníku Science posúvajú strach z príbuzenských sobášov ďaleko do praveku. Dve pochované deti rozhodne nie sú dvojčatá. Medzi svojimi predkami zdieľali najviac jedného prastarého otca a prababičku. Tiež genómy ďalších súčasníkov dvojčiat neprezrádzajú prax príbuzenských sobášov.
Z odlišnosti DNA ľudí žijúcich v rovnakej dobe na rovnakom mieste je zrejmé, že výber partnera neponechávali slepej náhode, ale cielene pracovali na tom, aby sa deti rodili rodičom, ktorých viaže čo najslabšie príbuzenské puto.
Stratégia šimpanzov nestačila
Plodeniu potomkov medzi blízkymi príbuznými sa bránia aj naši najbližší evoluční "susedia" šimpanzy. V ich tlupách zostávajú po dosiahnutí dospelosti len samce. Samičky musia rodnú skupinu opustiť a nájsť si domov v cudzej tlupe. Nízka príbuznosť ľudí pochovaných na lokalite Sungir ale dokladá, že praktizovali podstatne dôkladnejší systém prevencie príbuzenských sobášov, ktorý sa mohol podobať kultúrnym tabu a pravidlám výberu partnerov u dodnes prežívajúcich lovcov a zberačov.
Môžeme sa domnievať, že aj pravekí lovci a zberači mali rozvinutý systém výmeny partnerov medzi rôznymi loveckými tlupami. Takéto "manželské prestupy" z jednej tlupy do druhej mohli sprevádzať ceremónie a obrady, z ktorých sa postupom času vyvinuli dnešné svadby. Praveké "veselice" sa nemuseli príliš líšiť od svadobných obradov dnešných lovcov a zberačov.
Skoršie analýzy DNA neandertálcov obývajúcich hory sibírskeho Altaja ukázali, že u nich boli príbuzenské zväzky na dennom poriadku. Jedincov patriacich do jednej tlupy viazalo tesné pokrvné puto. Willerslev a jeho spolupracovníci z toho vyvodzujú, že neandertálci ešte nemuseli mať vyvinutý kultúrny systém prevencie príbuzenských zväzkov.
Koniec neandertálcov
Keď naši priami predkovia pravekí homo sapiens prišli pred 40 000 rokmi z Afriky do Európy a Ázie, našli oba kontinenty osídlené neandertálcami. Tí patrili k evolučne úspešným druhom človeka. Veď po stovky tisíc rokov vzdorovali drsnej klíme ľadových dôb. Privandrovalci z Afriky zvyknutí na teplé podnebie nemali mať v konkurencii s robustnými a odolnými neandertálskými starousadlíkmi veľa šancí na úspech. Napriek tomu sa v nasledujúcich tisícročiach neandertálci porúčali do prepadliska dejín a homo sapiens ovládol svet. Príčiny tohto zvratu predstavujú jednu z najväčších záhad v dejinách ľudstva.
Naši predkovia si vypomohli tým, že sa príležitostne s neandertálcami krížili, a získali tak od nich varianty génov výhodné pre život v drsných podmienkach dôb ľadových. Mohol im k vývojovému víťazstvu významnejšie pomôcť aj systém kultúrnych pravidiel a rituálov brániaci príbuzenským zväzkom?
Dokázali vďaka tomu so svojim genetickým arzenálom lepšie hospodáriť? Willerslev a jeho kolegovia sú v definitívnych súdoch opatrní. Sami vo svojej štúdii pripomínajú, že nevieme, ako veľmi bola prax príbuzenských sobášov medzi neandertálcami rozšírená. Možno neandertálci z Altaja ich riziko poznali, ale žili tak odlúčene od iných príslušníkov svojho druhu, že si museli vystačiť sami.