Jedným zo základných nedostatkov je malý počet herných prostriedkov
Týmto termínom nechápeme určité predmety, ktoré sú nevyhnutné pre vlastnú realizáciu hry. Príklad: Ak budeme chcieť hrať futbal, potrebujeme loptu. Ale predstavme si, ako by vyzerala hra za normálnej situácie. Proti sebe hrajú dve družstvá detí po 11 členoch a s loptou pracujú len najlepší hráči. A tak celú hru ovláda iba napríklad 6–8 detí a ďalších 14-16 je v pozícii prizerajúcich a zahrajú si len minimálne. To samozrejme vedie veľmi rýchlo k tomu, že deti o hru stratia záujem a nebaví ich. Tréneri sa potom často rozčuľujú na svojich zverencov, že sa nezapájajú, že stoja okolo alebo že si nájdu inú náhradnú činnosť. A neuvedomujú si, že deťom nič iné v tejto situácii nezostáva. Komu by sa chcelo pozerať na to, ako sa ostatní hrajú, zatiaľ čo on len behá okolo a zapojí sa raz za 5 minút? A tak tréner prenáša vlastnú nevhodnú organizáciu na deti a vyčíta im, že sa nechcú prispôsobiť. Celý problém má relatívne jednoduché riešenie. Mať dostatočný počet herných prostriedkov. Ten môžeme zaistiť dvoma spôsobmi:
1. Znížiť počet detí v aktuálnej hre – spočíva vo vytvorení menších skupín, vo ktorých deti hrajú s jednou loptou. Nie 11 na 11, ale treba len 3 na 3.
2. Zvýšiť počet herných prostriedkov – hra sa hrá napríklad s viacerými loptami, deti môžu hrať v družstvách 11 na 11, ale v hre sú 2–3 lopty.
Celkový počet herných prostriedkov je samozrejme ovplyvnený ako vekom, tak aj zručnosťami detí
U menších detí s minimálnymi schopnosťami zaraďujeme viac herných prostriedkov (napr. vo veku 6 – 8 rokov jedna lopta na 4 – 6 detí), neskôr tento počet znižujeme. Vždy by však mal tréner sledovať, ako často sú jednotlivé deti zapojené do hry a koľko herného času sa naozaj zahrajú. Druhým dôležitým momentom pri hrách je problematika vypadávania detí z hier. Tento variant je veľmi nešťastný a tréner by sa mal hrám s vypadávaním pokiaľ možno vyhýbať. Dochádza totiž k tomu, že deti, ktoré vypadnú hneď na začiatku hry, musia iba sledovať ostatných, ako sa hrajú. Pritom by sa chceli hrať tiež. Tréner má opäť dve možnosti:
1. Možnosť návratu detí do hry – deti, ktoré vypadnú, sa po splnení určitej úlohy do hry vracajú
2. Náhradný program pre deti, ktoré vypadli – jedná sa o náhradnú činnosť, ktorú deti robia po tom, čo boli vyradené z hry. Môže to byť napríklad iná hra.
Nikdy by sa však nemalo stať, že deti sedia aj niekoľko desiatok minút v rohu telocvične alebo ihriska a sledujú svojich kamarátov, ako sa hrajú bez toho, aby sa mohli zapojiť.
Malé deti potrebujú malý priestor
Hra na malom priestore prináša niekoľko pozitív. Deti sú v oveľa častejšom kontakte ako medzi sebou, tak s prípadným herným predmetom. Na ihrisku je všade blízko, a preto nedochádza ku zbytočným prestojom a neproduktívnym časovým oneskoreniam. Výhodou malého priestoru je tiež to, že sa dá vytvoriť v podstate kdekoľvek. Pokiaľ budeme zaraďovať v tréningovej jednotke rôzne hry, je vhodné, aby sa striedali hry so zameraním na rôzne pohybové zručnosti. V jednej skupine je možné robiť hry s hádzaním lopty (zamerané na ruky), v druhej bežeckej hry (zamerané na nohy) a v tretej skupine hry koordinačné (zamerané na celé telo). Malé ihrisko ale môže byť využité aj netradične. Dosť neobvyklým, ale veľmi zaujímavým, spôsobom je kríženie ihrísk. Jedna skupina napr. hrá na dĺžku ihriska basketbal, druhá na jednej polovici na šírku futbal a tretia na druhej polovici na šírku florbal. Deti sa tým učia hľadať svojich spoluhráčov, reagovať na pohyb nielen súpera, ale aj iných osôb na ihrisku a zostávať neustále v pozornosti a reagovať na hru. Tento systém organizácie malých ihrísk samozrejme vyžaduje dodržiavanie bezpečnostných zásad, aby nedošlo k zrážke detí a prípadnému úrazu. Hry v športovej príprave detí sú veľmi vhodným tréningovým prostriedkom. Vyžadujú však jedno – chuť trénera ich zaraďovať a vhodne organizovať. A to je najčastejšou prekážkou v ich používaní.