Príčinnou je fakt, že deti a dospelí nezdieľajú nutne rovnakú motiváciu
Manažéri, tréneri a často i rodičia sú zameraní skôr na víťazstvo, ale pre dieťa je dôležité hrať sa a zúčastniť sa týchto súťaží bez tlaku na výsledok. Iným dôležitým faktorom motivácie dospelých je individuálny pokrok mladého športovca. Prvé, na čo sa rodičia pýtajú, je, či dieťa vyhralo, aj keď ono samo má (opäť) oveľa väčší záujem o to, aby si lepšie a viac zasúťažilo. Pokiaľ výkonnosť detí či adolescentov nie je na úrovni, ktorú od neho očakávajú dospelí (tréneri, agenti a často aj rodičia), prichádza stav frustrácie, ktorá je vyvolaná vysokým očakávaním a nesplnením týchto cieľov. Pokiaľ tieto stavy trvajú dlhšiu dobu, môže dôjsť až k zanevretiu nielen na aktívnu športovú kariéru, ale aj na šport a pohyb vôbec. Ak budeme sledovať špičkových športovcov, zistíme, že ich výkony sú dlho relatívne stabilné, príliš sa nezlepšujú, vyčerpali kapacitu adaptačných podnetov. Čo to v praxi znamená?
Naše telo prestane po určitej dobe reagovať na tréningové podnety
Vyčerpá svoju adaptačnú kapacitu. Ak do tréningu zaraďujeme pestrú škálu cvičení (všestrannosť), potom tento adaptačný potenciál (kapacitu) v podstate neovplyvňujeme. A deti sa napriek tomu zlepšujú. Jednoducho tým, že sa stávajú rýchlejšími, obratnejšími – jednoducho športovo šikovnejšími. Samozrejme, že takto nemôžeme pokračovať do nekonečna. Kým by sme u detí zaraďovali len všestranný tréning, došlo by po určitej dobe k výkonnostnej stagnácii. Musíme teda do tréningu zaradiť aj cvičenia, ktoré sú pre daný šport výrazne špecifické. Tieto cvičenia si však môžu deti osvojovať výrazne rýchlejšie vďaka prenosu (transferu).