PRÍBEH BEŽCA
Náš hrdina, hovorme mu napríklad Peter, behá každý rok na jar aj na jeseň maratón. Doma mu už visí veľa medailí a diplomov z pretekov. A zrazu sa mu na ten ďalší v rade jednoducho nejako nechce. Dokonca sa mu tak nejako nechce behať vôbec. A v tomto okamihu vstupuje do nášho príbehu Pavol. Pavol mu už skrížil cestu niekoľkokrát, býva hneď vo vedľajšom dome, vie o ňom, že tiež behá, ale hoci behajú obaja po rovnakých miestach, na svojich bežeckých trasách ho nikdy nestretol. Nebolo by na ňom nič nápadné, keby však nemal vždy pri návrate tak neuveriteľne špinavé bežecké topánky. Keď sa zase stretli na ceste k blízkemu lesíku, kde si chceli obaja odbehnúť svoju „porciu“, zvíťazila v Petrovi zvedavosť a spýtal sa Pavla, ako je možné, keď obaja behajú v rovnakom lese a v rovnakom čase, že sa nikdy nestretnú na jednej z ciest, ktoré les pretkávajú. Pavol nebol vôbec prekvapený a vysvetlil Petrovi, že na ceste sa stretnúť nemôžu, pretože on po nich jednoducho nebehá. Behá mimo spevnenej cesty, terénom, na ktorom veľa ľudí nestretne. Je to vždy dobrodružstvo a čas pri tom uteká ako splašený. Na Petra to urobilo dojem, a tak sa dohovorili hneď na druhý deň, že si vybehnú spolu a Pavol mu ukáže, ako vyzerá taký trailový beh v praxi. Ráno vybehol Peter vo svojich ľahučkých pretekárskych topánkach, Pavol mal na nohách bežecké topánky s výrazne profilovanou podrážkou a goretexovou membránou. Peter les vôbec nespoznával! Je možné, že tadiaľto skoro každý deň behával toľko rokov? „Svoje“ cesty akurát občas križoval, ale inak ho Pavol viedol naozaj výhradne mimo nich, cez korene, diery, mach, papradie... Peter sa síce viac kĺzal, než bežal, ale aj tak si užíval prírodu i beh plnými dúškami. Zrazu ho Pavol zastavil a ukázal mu srnku, ktorá sa pokojne pásla neďaleko. To sa mu pri jeho tréningoch nikdy nestalo. Potom sa ho Pavol spýtal, či sa bojí vody. Chvíľu po tom, čo povedal, že nie, už sa brodili plytkým potôčikom. Po 70 minútach sa predierali vetvami zase na kraj lesa, obaja mokrí až po kolená, špinaví aj za ušami, spotení – ale šťastní. A Peter bol očarený kúzlom trailového behania.
OD CEZPOĽNÝCH BEHOV A CROSSU PO TRAIL
Zdá sa vám, že ste objavili nový svet? Trailové behanie sa objavilo oveľa skôr ako v posledných dvadsiatich rokoch. Dokonca tu bolo oveľa skôr, než to behanie na dráhe či po uliciach veľkých miest. Keď som začínal behať, čo už je 46 rokov, tak väčšina pretekov, ktoré som behal, boli práve preteky v prírode. Vtedy sa im hovorilo cezpoľné. Dnes sú to crossy alebo trailové behy. Všetci etiópski alebo kenskí bežci, čo dnes behajú po savanách, začínajú behať v prírode, teda behajú trail. Z toho sa dá vyvodiť, že behať trail je vlastne in. Ba nie je to len in, ono je to holá nutnosť.
BEHANIE V PRÍRODE, V TERÉNE, JE ZÁŽITOK NAD ZÁŽITKY
Aby ste pochopili, prečo je dobré behať v teréne, tak treba vedieť, aký je rozdiel medzi behaním po ceste alebo rovných spevnených cestách a behaním v teréne.
BEHANIE PO CESTE A ROVNÝCH CESTÁCH
Pri behaní po ceste a rovných cestách nemusíte dávať toľko pozor na to, kam šliapete, môžete sa teda v pokoji venovať len tempu, rytmu vášho srdca a pozerať sa v pokoji, čo kde lieta. Tento typ behu je, samozrejme, oveľa bezpečnejší aj pre váš pohybový aparát, pokiaľ beháte technicky správne. Na druhej strane, monotónny beh môže viesť k tomu, že vaše zmysly sa čoskoro otupia, telo si na beh zvykne, a tak sa stane, že aj keď beháte stále rovnako, rovnako ďaleko, rovnako rýchlo, rovnako často, zrazu zistíte, že výsledný efekt je oveľa menší, než bol napríklad pred rokom či dvoma. Proste vaše telo si na podnety, ktorému ho vystavujete, natoľko zvykne, že už ho nechávajú celkom v pokoji. Behať viac nemáte čas. Behať rýchlejšie, na to nemáte silu a pľúca. Čo potom? Potom prichádza čas na zmenu. Tou zmenou môže byť práve návrat do prírody. Rovnako ako sa vrátil do prírody v našom príbehu Peter.
BEHANIE V PRÍRODE
Pri behu v teréne naraz musíte pozerať, kam šliapete. Vašimi očami už nie sú len oči, ale stávajú sa nimi aj nohy. Zrazu musíte riešiť nielen to, kam šliapete, ale aj ako šliapete. Nemôžete nasadiť rovnomerné tempo a to si držať po celý čas tréningu. Každých pár metrov pre vás znamená zmenu rytmu, zmenu tempa, zmenu dĺžky kroku. Čochvíľa sa odrážate nahor alebo, naopak, skáčete dole. Zabrať nedostávajú len nohy, ale aj ruky, brucho, trup – jednoducho celý človek. Po absolvovaní tréningu v teréne sa budete cítiť v porovnaní s tréningom absolvovaným na ceste oveľa viac zničení, na druhej strane vašu výkonnosť posunie úplne niekam inam, oveľa vyššie. Behanie v teréne vám môže v tréningu celkom dobre nahradiť intervalový tréning. Behanie v teréne je taký fartlek ako nič iné. Tu sa s behom nebudete hrať vy, tu sa beh bude hrať s vami. A verte – neverte, začne sa vám to páčiť. Páčiť viac ako behanie rôzne dlhých a rôzne rýchlych úsekov, do ktorých sa vám nikdy nechce, pretože to väčšinou bolí. Pri behaní v teréne si ani neuvedomíte, že vás niečo bolí, to si uvedomíte, až tréning sa skončí, ale zato vás potom bude bolieť úplne všetko. Z toho však nemusíte mať strach, pretože okrem tej bolesti vám to prinesie aj množstvo krásnych zážitkov, ktoré by ste pri behaní po ceste nikdy nezažili.
TO NIE JE MÓDA, TO JE PRIRODZENOSŤ
Tak ako sa v celom svete uberá čoraz viac a viac ľudí k duchovnosti, znovu objavuje podstatu života a bytia vôbec, tak z rovnakého dôvodu sa čoraz viac a viac ľudí uchyľuje k trailovému behaniu. Jednoducho zrazu si človek začína uvedomovať, že do tej prírody patrí. Že do nej patrí rovnako tak ako srnka, zajac či bažant, ktoré zrazu pri svojich výbehoch za hranice všednodennosti stretáva. Zrazu si začne uvedomovať, že nepotrebuje „komfort“ cesty, že je mu oveľa lepšie, keď si trošku „zahrabne“, pretože potom cíti, že zrazu už nie je len monotónny stroj, ktorý stačí nastaviť na určité otáčky a on si potom bez ďalšej obsluhy krúti tie svoje kilometre, bez ohľadu na to, kde sa práve, v ktorom meste, nachádza.
BEHANIE V PRÍRODE JE ŠANCOU NAUČIŤ DETI, ABY MALI RADY BEH A PRIRODZENE POCHOPILI, ČO JE EKOLÓGIA
Dospelý človek nie je nič iné ako veľké dieťa. Ak sa toto veľké dieťa môže naučiť mať rado beh v teréne, o čo ľahšie by to malo byť u detí? To už je však asi otázka do úplne inej témy. Ale myslím si, že sem patrí. Minimálne preto, že naše deti predsa tiež musia raz objaviť, aký je beh a behanie krásne a že príroda je matkou života.
BEH V TERÉNE Z NÁS ROBÍ LEPŠÍCH BEŽCOV
Ak sa budete chcieť naučiť perfektný bežecký štýl, pôjdete behať na dráhu, ak sa budete chcieť naučiť behať v danom tempe, vyberiete si beh na bežeckom trenažéri, ak sa budete chcieť pri behu porozprávať s priateľmi, vyberiete si málo frekventovanú, rovnú a širokú cestu. Ak si budete chcieť poriadne pri behu oddýchnuť, relaxovať, zažiť nejaké to dobrodružstvo, tak rozhodne stojí za to vybehnúť do terénu. Beh v teréne je vhodný, aj keď sa pripravujete na maratón, hlavne na dlhé víkendové behy, keď na vás v pláne zíza sobota 25 – 35 kilometrov. No uznajte sami, bežať to niekde v parku, desaťkrát dookola, po miestach, ktoré ste už aj inak pri tréningu tisíckrát prebehli, nie je žiadna slasť, navyše keď už tam poznáte každý strom, každú zákrutu a viete, že presne o desiatej tam zase narazíte na toho psa, čo vás vždy dostane do úzkych. Beh v teréne však nemá len priaznivé účinky na vašu psychiku, ale rozvíja aj vašu koordináciu v pohybe, rozvíja silu vo vašich nohách, núti vás zapájať aj iné svalové skupiny než beh po rovnej ceste. To má potom kladný vplyv aj na to, že vaše svaly musia vzájomne začať spolupracovať inak, ako sú navyknuté, zapájajú sa iné nervové synapsie (impulzy), tým celý ten beh je pre vaše telo úplne nový, síce viac fyzicky náročný, ale na druhej strane sa pre vás stáva viac hrou.
NA ČO JE DOBRÉ BEHAŤ V TERÉNE?
Beh v teréne je vynikajúcim regeneračným prostriedkom, kde sa vám podarí zabudnúť na okolitý svet. Zabudnúť naň nutne musíte, pretože budete musieť dávať pozor, aby ste si niečo neurobili, až budete bežať cez výmole, korene, prekonávať kamenné schody a ďalšie podobné nástrahy. Možno na dokreslenie dve príhody. Bežal som Transmoravský masochistický terénny beh, ktorý sa v tom roku bežal z kúpeľov Letohrad do Olešnice, teda naprieč celou Moravou. Zbieham ľahko z jedného vŕšku lesnou cestou, ktorá vzápätí vybieha na lúku. Bežím a zrazu letím, nie azda preto, že by mi narástli krídla, ale preto, že som sa jednou nohou zachytil do oka, ktoré tu vytvorila spadnutá vetva, ktorá navyše bola celá zarastená v tráve. Našťastie som sa stačil inštinktívne rýchlo zbaliť do klbka, takže som vyviazol len s ľahkými odreninami. To za dva roky pri rovnakých pretekoch dopadol jeden bežec horšie. Pri behu kopol do kameňa na ceste tak nešťastne, že si zlomil palec. Je to však tvrdý chlap, takže to spoznala až doktorka na druhý deň, keď si ho šiel k nej dať ošetriť. Tieto príhody by vás však asi o vhodnosti behania v teréne veľmi nepresvedčili, však? No dobre, skúsim to inak.