Tento typ behu je, samozrejme, oveľa bezpečnejší aj pre váš pohybový aparát
Pokiaľ beháte technicky správne. Na druhú stranu monotónny beh môže viesť k tomu, že vaše zmysly čoskoro otupia, telo si na beh zvykne a tak sa stane, že aj keď beháte stále rovnako, rovnako ďaleko, rovnako rýchlo, rovnako často, zrazu zistíte, že výsledný efekt je ďaleko menšie, než bol napríklad pred rokom či dvoma. Proste vaše telo si na podnety, ktorému ho vystavujete, natoľko zvykne, že už ho nechávajú celkom v kľude. Behať viac nemáte čas. Behať rýchlejšie, na to nemáte silu a pľúca. Čo potom? Potom prichádza čas na zmenu. Tou zmenou môže byť práve návrat do prírody.
Behanie v prírode
Pri behu v teréne naraz musíte pozerať kam šliapete. Vašimi očami už nie sú len oči, ale stávajú sa nimi aj nohy. Zrazu musíte riešiť nielen kam šliapete, ale aj ako šliapete. Nemôžete nasadiť rovnomerné tempo a to si držať po celú dobu tréningu. Každých pár metrov pre vás znamená zmenu rytmu, zmenu tempa, zmenu dĺžky kroku. Čo chvíľa sa odrážate nahor alebo naopak skáčete dole. Zabrať nedostávajú len nohy, ale aj ruky, brucho, trup - jednoducho celý človek. Po absolvovaní tréningu v teréne sa budete cítiť v porovnaní s tréningom absolvovaným na ceste oveľa viac zničení, na druhú stranu vašu výkonnosť posunie úplne niekam inam, ďaleko vyššie. Behanie v teréne vám môže v tréningu celkom dobre nahradiť intervalový tréning. Behanie v teréne je taký fartlek ako nič iné. Tu sa s behom nebudete hrať vy, tu sa beh bude hrať s vami. A verte - neverte, začne sa vám to páčiť. Páčiť viac ako behanie rôzne dlhých a rôzne rýchlych úsekov, do ktorých sa vám nikdy nechce, pretože to väčšinou bolí. Pri behaní v teréne si ani neuvedomíte, že vás niečo bolí, to si uvedomíte, až tréning skončí, ale zato vás potom bude bolieť úplne všetko. Z toho však nemusíte mať strach, pretože okrem tej bolesti vám to prinesie aj množstvo krásnych zážitkov, ktoré by ste pri behaní po ceste nikdy nezažili.
To nie je móda, to je prirodzenosť
Tak ako sa v celom svete uberá stále viac a viac ľudí k duchovnosti, znovu objavuje podstatu života a bytia vôbec, tak z rovnakého dôvodu sa stále viac a viac ľudí uchyľuje k trailovému behaniu. Jednoducho zrazu si človek začína uvedomovať, že do tej prírody patrí. Že do nej patrí rovnako tak, ako srnka, zajac či bažant, ktoré zrazu pri svojich výbehoch za hranice všednodennosti stretáva. Zrazu si začne uvedomovať, že nepotrebuje „komfort“ cesty, že je mu oveľa lepšie, keď si trošku „zahrabne“, pretože potom cíti, že zrazu už nie je len monotónny stroj, ktorý stačí nastaviť na určité otáčky a on si potom bez ďalšej obsluhy krúti tie svoje kilometre, bez ohľadu na to, kde sa práve, v ktorom meste, nachádza.