HN Husky Quadrathlon má za sebou tretí ročník. Zúčastnil sa ho rekordný počet pretekárov.
Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho. Ste v krásnej prírode v Krpáčove a pozeráte sa na hory okolo seba nad jazerom. Jednoducho vyzerá aj ten športový výkon, ktorý vás čaká: 350 metrov plávanie, 13 kilometrov na bicykli, 500 metrov v kanoe a štyri kilometre behu. Quadrathlon. Náš tím sa zúčastnil na treťom ročník HN Husky Quadrathlon 2014, ktorý sa konal v Krpáčove. Na štarte bol rekordný počet pretekárov, súťažilo 87 jednotlivcov a 23 štafiet.
Náš tím v štafete zlyhal. To si treba priznať. Medzi 23 štafetami sme skončili na 22. mieste. Absolútnym víťazom medzi mužmi sa stal Ondrej Doletina z Banskej Bystrice, ktorý zvládol preteky za jednu hodinu, jedenásť minút a 47 sekúnd. Na druhom mieste skončil Miroslav Slovák a tretiu priečku obsadil Matúš Lopušný z Brezna. Medzi ženami dominovala Svetlana Lipárová z Banskej Bystrice.
Kompletné výsledky HN Husky Quadrathlon 2014 nájdete TU.
Víťaz v hlavnej kategórii mužov Ondrej Doletina.
Quadrathlon očami tímu Hospodárskych novín:
Peter Kapitán (24 rokov), editor analytického oddelenia HN
Plávanie, čas: 10 minút a 47 sekúnd
Prežiť. To bol môj jediný cieľ pred pretekmi. Poviete si, že ak má človek preplávať 350 metrov, trochu sa podceňuje. Pri nástupe na štartovú líniu som však už začal tušiť problémy.
Ostatní účastníci mi prišli na môj vkus trochu príliš vyšportovaní a trochu príliš profesionálne oblečení. To určite len tak vyzerá, je to ten istý prípad ako maďarskí lyžiari na slovenských zjazdovkách. Bohužiaľ, veľmi skoro som sa presvedčil o opaku.
Je totiž rozdiel plávať v pokojnej vode a plávať v bublajúcej a kopajúcej mase ľudí. Po prvých päťdesiatich metroch som skontroloval zdravotnícky čln. Asi ho budem potrebovať. Celkom seriózne som sa totiž začal topiť. Aj zdravotníci ma registrovali, dych som chytal široko ďaleko najhlasnejšie.
Rýchlo som upustil od svojho pretekárskeho štýlu a prešiel som na klasickú plaveckú "tetu Etelu". Prsia s hlavou po celý čas nad hladinou. Ale aspoň som dorazil do cieľa. A nebol som posledný.
Ľubomír Macek, (33 rokov), editor HNonline
Cyklistika, 1 hodina a 7 minút
Keď som sa pred štartom pozeral okolo seba na hory, tušil som, že ma čaká drina. Ale príliš ma to neznepokojilo a tešil som sa na tento cyklistický zážitok. To, čo som však zažil za trinásť kilometrov, bolo skutočné športové peklo. Pritom to začalo príjemne. Po predaní štafety od svojho kolegu plavca som sadol na bicykel a hneď v úvodnom miernom stúpaní som predbehol približne desať cyklistov.
Dokonca som stihol zakývať do objektívu fotografovi, o pár metrov ďalej som pozdravil aj svojich kolegov. Úvodná eufória bola skvelá, ľudia nám tlieskali. Po prvom kilometri do neustále stúpajúceho kopca som však začal spoznávať krutú realitu športu. Sily mi rýchlo dochádzali a kopec jednoducho neprestával. Prvýkrát som musel zosadnúť z bicykla na treťom kilometri a v lese na štrku a v bahne som sa už trápil. Kopec som napokon vyšliapal a čakal ma zjazd. Ten bol na mojom staršom bicykli ale takisto náročný a zo strachu som išiel radšej pomalšie.
Postupne ma predbiehal jeden cyklista za druhým. Lenže. Prišiel ďalší kopec. Smeroval na Tále. Tam už som naozaj nevládal, ale povedal som si, že to musím zvládnuť. Veď šport je o tom, vyhecovať sa a bojovať do poslednej chvíle. Najťažie chvíle pre mňa prišli na siedmom kilometri. Bol som na kopci a pod sebou som mal golfový areál na Táloch. Povedal som si, že už musíme ísť len dole. Omyl. Šípky, ktoré označovali trať, ukázali, že trasa pokračuje smerom hore na zjazdovku.
Neveril som tomu. Ale musel som to zvládnuť. Zosadol som z bicykla a vyšliapal to hore. Po ďalšom zjazde som párkrát zastavil a snažil sa pomôcť ďalším pretekárom, ktorí spadli počas náročného zjazdu. O chvíľu som pokračoval a na deviatom kilometri ma aspoň trochu spasilo občerstvenie. Po ňom už trasa pokračovala v lese, ale každý meter ma veľmi bolel. Príjemné bolo, keď ma turisti zdravili a tlieskali.
Čím bližšie som bol, tým viac som sa upokojoval. Nakoniec som do cieľa prišiel. Mal som pocit, že som na bicykli strávil niekoľko hodín, napokon som to zvládol za hodinu aj sedem minút... Šport je krutý, ale pre človeka potrebný. Nachádzate pri ňom totiž svoje limity a hrdosť, že to aj napriek krutej drine zvládnete.
Peter Wachter (38 rokov), sales manager pre digitálne médiá
Kanoistika, čas: 5 minút a 24 sekúnd
Mal som obavy z toho, aký druh kanoe sa bude používať, pretože pred týždňom, keď som si to bol vyskúšať po dlhšej dobe, tak som mal požičanú profesionálnu loď, ktorá napomáha držať smer. Táto loď však veľmi zle udržiavala smer, a preto som sa obával, či sa nebudem točiť stále dokola.
Trať bola našťastie krátka (500 metrov) a dala sa zvládnuť bez nejakých väčších problémov. Bola príliš krátka na to, aby som fyzicky odpadol, preto som od začiatku dokonca išiel rovnakým tempom. Po strate, ktorú sme nabrali, som sa snažil dohnať aspoň niektorých súperov, čo sa mi čiastočne podarilo. Jedného som stiahol o približne 50 metrov, s čím som bol spokojný.
Vladimír Mužík (37 rokov), výkonný riaditeľ vydavateľstva Ecopress
Beh, čas: 32 minút a 18 sekúnd
Kvôli pretekom som trochu zintenzívnil tréning a prichystal som sa na tento beh. Ale to, aká bola trasa, som skutočne nečakal ani v tých najdivokejších snoch.
Pomerne značné prevýšenie a hneď prvý kopec mi dal poriadne zabrať. Bol som pyšný, že som predbehol jedného bežca, ktorý vyrážal vďaka skoršiemu opusteniu kanoe skôr. Ale prvý kopec ma natoľko vyčerpal, že potom, aj keď som bežal dole kopcom, čo bolo na koordináciu veľmi náročné a na trati bolo aj blato, som po 1,5 kilometri dostal krízu a povedal som si, že to nedám.
Pritom som sa pred pretekmi aj posilnil, dal som si banán a mal som vybraté špeciálne pesničky v sluchádlách, aby mi to išlo. Ale nešlo to. Časť trate som musel aj kráčať. Nakoniec to mali byť štyri kilometre, ale bežal som o sedemsto metrov navyše. Trať totiž nebola najlepšie označená a zablúdil som. Dostal som sa medzi ľudí, ktorí grilovali a starali sa o svoje záhradky. Aj keď mi fandili, predsa len som sa pýtal - kde to má koniec? Opýtal som sa ich na cestu do cieľa a pokračoval som.
Nakoniec som to zabehol za 32 minút, čo je príšerný výkon. Tých sedemsto metrov nás v konečnom poradí stálo vyše tri minúty, a preto sme skončili takmer poslední. Bol to však silný zážitok a o rok si to určite zopakujem. Obávam sa však, že ma to neprinúti ešte viac trénovať a tak si to nabudúce asi vytrpím znova.
