Ako sa zrodilo tvoje 2. miesto na pretekoch SP v kórejskom Yeong-du?
Veľmi som si to užila, celý náš pobyt tam bol super. Opadol zo mňa stres a tlak na výsledok, pretože obhájiť svoju výkonnosť pred Športovým centrom polície som mala možnosť do začiatku júla, kedy sa konali Európske hry v Krakove, na ktorých som totálne pohorela. V Kórei som vedela, že podporu od ŠCP na rok 2024 už nedostanem. Na štart som preto išla paradoxne s ľahkým srdcom a čistou hlavou, pretože v danej situácii som si preteky v ďalekej krajine chcela hlavne užiť a byť v cieli spokojná, že som do toho dala svoje maximum. Priebeh pretekov sa vyvíjal v môj prospech. Po plávaní som bola v druhej skupine s ďalšími 2-3 silnými cyklistkami. V priebehu prvých 6km (pretekalo sa v šprint dištanciách 0,75-20-5km) sa nám podarilo „docvaknúť“ prvý cyklistický balík, ktorý sa tým pádom rozrástol na asi 23 žien. Vyrážať na beh z prvého balíka je už samo o sebe šanca bojovať o popredné umiestnenie, čo je vždy veľkou motiváciou. Ja som sa prvý bežecký okruh držala na 10.-11. pozícii a hovorila som si, že ak skončím v top 10, tak to bude fajn. Po 2,5 km behu mi však kamarát z tréningovej skupiny kričal a povzbudzoval ma, aby som pridala, že blízko predo mnou je skupinka piatich žien, ktoré by som mohla dobehnúť. Povedala som si, že kým sa pozerá, tak zatnem zuby a skúsim pridať. Ono sa to nejako rozbehlo a ja som už nespomalila. Dobehla som spomínanú skupinku a mala som pocit, že bežia pomaly, tak som pokračovala vpred, až som sa ocitla na druhej pozícii. Bolo to neuveriteľné, myslela som, že som sa ocitla v sne. Bežať na vo Svetovom pohári na druhom mieste. Do cieľa stále chýbalo asi 1,5 km a spolu so mnou bežali ešte Mexičanka a dievča z Bermúd. Pred ostatnými sme mali mierny náskok, ale to ma v danej chvíli nezaujímalo, bojovali sme medzi sebou o dve medailové pozície. Prvá žena mala veľký náskok, takže víťazstvo bolo z hry von. Poradie sa stále striedalo, chvíľku som ťahala našu mini skupinku ja, potom mi začali dochádzať sily a niektoré z dievčat ma vystriedalo a takto to bolo až do posledných cca 200 metrov. Už som sa v hlave uspokojila so štvrtým miestom, pretože síl bolo stále menej a menej. V mysli som si hovorila, že čokoládová medaila je tiež krásna. No tých posledných 200 m pred cieľom som chytila už asi siedmy dych a rozhodla som sa skúsiť posledný útok, posledný nástup. Vyrazila som dopredu ako keby to bola už cieľová rovinka a po pár sekundách som spanikárila, že to bolo príliš skoro, že to nevydržím a „vytuhnem". No dievčatá toho mali asi tiež plné zuby, pretože aj v cieľovej rovinke som ešte stále viedla a keď som uvidela cieľovú čiaru povedala som si, že o druhé miesto už nemôžem prísť aj keby ma v cieli mali zbierať po kúskoch. A ono to vyšlo! Dobehla som si pre striebornú medailu a splnil sa mi tým sen, ktorého som sa po Krakove už takmer vzdala, pódium na Svetovom pohári. Oslavovali sme dobrým jedlom a večernou prechádzkou po kórejským food markets, ale hneď na druhý deň ráno sme leteli domov, takže žiadna bujará párty sa nekonala. V lietadle sme si však tri slovenské baby pripili šampanským, pretože tri slovenské ženy na SP v top 13 sa ešte nikdy predtým nepodarilo.
Ako si sa dostala po taký náročný šport ako je triatlon?
Objavila som ho vďaka behu. Od malička som sa venovala rôznym tanečným štýlom a keď som mala 15 rokov vďaka behaniu som sa dostala k triatlonu a ten sa mi zapáčil natoľko, že som opustila tancovanie aj jazdenie na koni. Mamin známy bol v Košiciach triatlonovým trénerom a keď sa mi na minimaratóne v rámci MMM v Košiciach podarilo zabehnúť slušný výsledok, tak ma oslovil, či by som nechcela vyskúšať triatlon. Všetky tri disciplíny sa mi páčili a príležitosť naučiť sa plávať bola pre mňa ako splnený sen, o ktorom som ani nevedela. Tiež sa mi páčilo, že sa trénovalo dvojfázovo. Vždy som bola ambiciózna a bavilo ma prekonávať samú seba a poctivou prácou posúvať svoje limity. Ranné plávanie pred školou bolo v tej dobe ako za odmenu a keď sme neboli v posteli o deviatej, tak mama nám to zakázala. Možno to znie šialene, že pre mňa bol zákaz plávať ráno o 6:00 ako trest, ale vedomie, že dokážem plávať všetky štyri štýly a robiť kotúľové obrátky bolo pre mňa ako taký malý zázrak. V škole ma často volali Chlórik, pretože som na prvú hodinu vždy dobiehala s mokrou hlavou a pachu chlórovanej bazénovej vody som sa len tak ľahko nezbavila. Popri škole bolo trénovanie náročnejšie, ale taktiež som bola mladšia a rýchlejšie regenerovala. Boli aj dni, kedy som sa od rána do večera takmer nezastavila, dalo sa to ale zvládať. Úľavy som nemala na strednej ani na vysokej škole počas štúdia športového manažmentu, ale keď sa na to spätne pozerám, vlastne ani neviem ako som to všetko zvládala, keďže navyše som ešte občas brigádovala. Asi som trénovala podstatne menej ako teraz.
Ako často teraz trénuješ a ako prebiehajú tvoje tréningy? Koľko času venuješ jednotlivým disciplínam?
Trénujem každý deň 2-3 tréningové jednotky a väčšinou vystriedam všetky tri disciplíny denne, dva dni v týždni mávame ľahšie, a to znamená, že máme iba plávanie a posilňovňu. Časovo najviac zaberie bicykel, potom plávanie a najmenej času strávim behaním, to je pre telo zároveň najviac náročné. Predsa len na bicykli sedím, takže nohy sú ušetrené od dopadov a pri plávaní ma nadnáša voda a pohyb je na tiež šetrnejší ako pri behu. Myslím si, že najviac pozornosti musím venovať plávaniu, pretože som s ním začala až ako 15-ročná, kedy sa už cit pre vodu nevyvíja tak dobre ako u detí. Tento „hendikep“ ma prenasleduje až doteraz, patrím medzi slabšie plavkyne. Na bicykli strávim týždenne cca 8-10 h, vo vode 7-8 h a behaním iba nejakých 4-6 h. Začiatkom roku 2022 som sa presťahovala do Nemecka za silnejšou tréningovou skupinou a po necelých deviatich rokoch v Brne som mala pocit, že pre ďalší rast a posun v triatlone potrebujem zmenu. Možnosti na tréning aj tréneri sú tu výborní a trénujem a niektorých nemeckým reprezentantmi. Je to pre mňa veľká motivácia.
Triatlon a cestovanie s ním spojené určite prináša množstvo zážitkov.
Je to tak, príbehov spojených s triatlonom mám nespočetné množstvo. Veľa cestujem a keďže som dosť „last minute“ človek, tak moje cestovanie bolo vždy veľké dobrodružstvo. Jeden takýto silný zážitok mám z cesty do Austrálie v roku 2018, kde sa konalo Grand finále Majstrovstiev sveta. Plánom bolo odpretekať Grand finále v Austrálii a potom sa presunúť do Číny na Svetový pohár. Najvýhodnejšie vychádzalo letieť do Austrálie cez Peking a po SP v Číne sa odtiaľ zase vrátiť domov. Víza do Číny som si vybavovala osobne na čínskom konzuláte, no o víza do Austrálie sa žiada online a na to som takmer zabudla. Tento proces trvá zväčša 3-5 pracovných dní a schválenie AUS víz bolo pred covidom celkom bezproblémové. Nie však v mojom prípade. Po pár dňoch som dostala požiadavku o kompletné doplnenie informácií o stave môjho bankového účtu a podrobnostiach cesty. Bohužiaľ, to bolo už iba pár dní pred odletom. Na rozhodnutie o schválenie víz mali austrálsky úradníci 5 pracovných dní, čo však vychádzalo 2 dni po mojom odlete. Neostalo mi nič iné, iba veriť v šťastie alebo zázrak. Na let do Pekingu som teda nastúpila bez austrálskych víz a verila v to, že po prílete do Pekingu už budú schválené a ja budem môcť pokračovať do Brisbane. V Pekingu sme pristáli o piatej ráno a môj let do Austrálie bol až o jedenástej v noci, mala som teda k dobru ešte jeden takmer celý deň. Aby toho nebolo málo odlietala som so silnejúcou nádchou, ktorá sa zmenila na upchaté dutiny, počas letu sa môj stav ešte zhoršil. V Číne okrem iného nefungujú naše sociálne siete, Gmail, FB, Instagram. Môj jediný kontakt s domovom bol cez iMessage a FaceTime. Na víza som už nečakala pasívne, ale snažila sa skontaktovať s niekým kto pracuje na austrálskom konzuláte a vedel by zistiť v čom je problém, v ideálnom prípade ho aj vyriešiť. Čas bežal ja som sa cítila „pod psa“ a lieky sa mi tiež už míňali. Pocit bezmocnosti a zúfalstva sa stupňoval a keď som ani večer o siedmej nemala víza schválené vybrala som na k prepážke prebookovať si letenku späť domov. Zázraky sa však dejú a tesne pred tým než som si požiadala o prebookovanie som poslednýkrát skontrolovala stav svojich víz a zistila, že sú schválené. Keďže som cestovala sama bol to pre mňa veľmi stresujúci deň a zážitok, no tiež veľkú lekcia do budúcna. Myslím, že vďaka tomuto a zopár ďalším cestovateľským dobrodružstvám som sa naučila na svoje cesty pripravovať trochu viac zavčasu a trochu poriadnejšie. Momentálne mi to cestovanie ide niekedy tak hladko, že je to až nuda. Myslím, že na zvládanie stresových situácií s chladnou hlavou som už „profík“.