Ako sa rodil nápad, že založíte vlastnú atletickú školu?
Po ukončení mojej aj manželovej aktívnej atletickej kariéry sme sa zhodli, že by sme radi priviedli zopár detí k zážitkom, ktoré boli počas športovania dopriate nám. Do športu sa deti musia zamilovať a potom budú na tréningy chodiť s radosťou. A s radosťou budú aj pretekať. S touto myšlienkou sme v roku 2017 s manželom Jozefom a so sestrami Silviou Šalgovičovou a Petrou Mrázikovou založili klub Funny Athletics v Piešťanoch. Ešte teraz si pamätám, ako sme nervózne stáli v telocvični v deň avizovaného náboru do nášho klubu a čakali, či sa k nám vôbec niekto prihlási. Postupne začalo do telocvične vchádzať množstvo detí a rodičov, ktorí si povedali, že nám svoje deti zveria do rúk a my všetci sme boli veľmi vďační, ale mali sme pred sebou veľkú zodpovednosť. Odvtedy sa náš klub rozrástol na 120 členov.
Aká je vaša filozofia?
Deťom sa snažíme šport priblížiť zábavnou formou, naše tréningy sú plné smiechu a radosti. Samozrejme, za tých vyše 5 rokov nám množstvo detí vyrástlo a ich atletika sa vzhľadom na vek posunula už do fázy, kedy ich učíme, ako správne trénovať a ako si užívať pretekanie. Náš klub nie je orientovaný na výsledky, ale na prekonávanie samých seba. Úspechy sa časom dostavia, ak si deti šport užívajú a v hlavách si neskôr ujasnia, čo od neho aj sami očakávajú.
Je náročné skĺbiť rodinný život a trénerskú prácu?
Atletický klub sa nám od svojho vzniku stále pretvára a stále sa snažíme napredovať a inovovať tréningové procesy. Som rada za všetkých trénerov, ktorí nám pomáhajú s trénovaním našich „funny“ detí. Všetci máme svoje rodiny, svoju prácu a aj napriek tomu sú na tréningy pripravení na 100%. Ak sa ma nejakí známi pýtajú, ako sa majú deti, vždy sa pýtam dopĺňajúcou otázkou, či naše alebo „funny“ deti. Naše vlastné deti majú v tomto celom kolobehu najťažšiu pozíciu. Vyrastajú pohybom, žijú zážitkami a myslím si, že sa až nad mieru socializujú. Nie je totiž ľahké byť dcérou trénerky, ani nie je ľahké mať za sebou tak úspešného otca, ako majú naše dievčatá. Niekedy vidím, že hlavne staršia 8-ročná dcéra Linda, ktorá je už teraz šikovná bežkyňa, pociťuje tlak okolia na svoj výkon. Aj napriek tomu, že ju chceme od toho ochrániť, neustále počúva aká je šikovná a či bude viac po tatinkovi alebo maminke. Vždy jej vravíme, že ona je osobnosť sama o sebe. Všetko je len v jej rukách, my jej môžeme pomôcť, ale urobiť malý krôčik správnym smerom musí ona sama a sama sa musí rozhodnúť, ktorým smerom to bude. Naše dievčatá nechceme tlačiť do športu, zatiaľ je to prirodzená súčasť ich života a robia to s radosťou. Lily chodí s nami od troch rokov na každý tréning aj preteky a malú dnes 3-ročnú Agátku „vláčime“ na tréningy prakticky od narodenia. Keďže v Piešťanoch nemáme rodinu, dievčatá sú stále s nami. Tréningové hodiny máme s manželom naplánované tak, aby bol jeden z nás vždy s dievčatami, aj keď poväčšine stále zostávame všetci aj tak na tréningoch. Menšia Agi pobehuje pomedzi všetky deti a oni sa tešia z každého jej úspechu. Zatlieskajú jej, keď preskočí vysokú prekážku, alebo si ju automaticky prisvoja do družstva. Naše deti sú jednoducho súčasťou našich „funny“ detí a my sme za to s manželom veľmi vďační. Je náročné sa starať popri svojich dvoch o tie ďalšie v našej škole, ale nikto nás nenútil a nenúti. Niekedy si v duchu poviem, že veď ja som chcela len trénovať deti. Hlavne, keď do noci píšeme granty alebo riešime administratívu, či robíme prieskum dodávateľov oblečenia, ale toto všetko neskôr vymaže ten ich úsmev na tréningoch. Keď dostanú nové tričko, ktoré pre nich znamená, že niekam patria, že sú súčasťou tímu, alebo kúpime nové tréningové pomôcky a hneď nám je hodina tréningu krátka. Už keď sme zakladali klub, tak som vedela, že budeme a chceme robiť to, čo ostatní, ale chceme to robiť lepšie. Je potrebné, aby sme fungovali v trojuholníku dieťa-rodič-tréner. Ak toto nie je v symbióze, nefunguje to.
Priniesol Ti doterajší trénerský život nejaký príbeh, ktorý si na dlho zapamätáš?
V klube máme jedno dievčatko, ktoré bolo u nás zaradené v skupine „stredňákov“. Vždy, keď som prišla na tréning, chodila za mnou a sťažovala sa na bolesti bruška, hlavičky alebo ju bolela noha. Neskôr sa tieto bolesti objavovali už každý tréning a ona presedela celý čas na lavičke. Smutná a stratená na našom tréningu. Stále som nad ňou premýšľala, vždy keď som ju videla kráčať ku mne už som vedela, že ju niečo bolí. Ale nebolelo. Jedného dňa som jej rodičov poprosila, či by sme ju nemohli vyskúšať preradiť k mladším a seberovným deťom. S týmto som vždy opatrná, lebo nie každý rodič pochopí, že nechcem ich dieťa dať do inej skupiny, lebo je menej šikovné, ale len preto, že môže byť problém v partii, v chémii medzi deťmi. Hneď na prvom tréningu som videla obrovskú zmenu, súťaživosť a úsmev. Prišli nové priateľstvá a dievčatko začalo komunikovať s deťmi, behať a začala mať radosť z tréningu. Veľmi som sa tomu tešila. Raz som sa rodičov a jej nesmelo spýtala, či by neskúsila ísť s nami na preteky, že je veľmi šikovná a v družstve by bola obrovským prínosom. Rodičia boli nadšení, ale ona mala opäť ten výraz v tvári, ten strach, beznádej, obavu. Nakoniec ju rodičia predsa len namotivovali na preteky, a keď jej vešali medailu na krk, bolo to opäť to usmiate a hrdé dievčatko, ktoré sa blázni na tréningoch. Pre mňa je to niečo veľké, keď si poviem, že sme urobili ten malý krôčik správnym smerom. Po telefonáte od rodičov, ktorí mi ďakovali ako sme ju namotivovali aj do ďalších pretekov som spontánne chodila vysmiata z úžasným pocitom, že sme neurobili vlastne ani nič veľké, ale dokázali sme urobiť opäť radosť z pohybu.
Popri svojich materských a trénerských povinnostiach si sa opäť posadila do školských lavíc.
Prihlásila som na vysokoškolské štúdium fyzioterapie. Vyštudovaná inžinierka agronómka, bývalá atletická reprezentantka, trénerka, manželka a mamina som opäť zasadla do vysokoškolských lavíc. Hlavným impulzom začiatku štúdia však bola aj naša staršia dcéra, ktorá nemá správne postavenie tela, ktoré je spôsobené pravdepodobne rýchlym rastom aj napriek tomu, že športuje a nevylihuje na gauči.
V dnešnej dobe deti športujú a socializujú sa čoraz menej. Cítiš to aj vo svojom okolí?
Deti sú stvorenia, ktoré vám hneď dajú najavo, či veci robíte dobre alebo nie, na nič sa nehrajú. Stačí ich len počúvať. Raz sme sa v skupine najstarších detí (12-14r.) po letných prázdninách rozprávali o terajšej dobe plnej mobilov, sociálnych sietí a vysedávania na gauči. A ako sme rozprávali, že dnes sa deti len nudia, jedia, „mobilujú“ a potom sú obézne vykrivené a podobne. A vtedy nám jedno dievča, otvorilo oči. Pozrela na mňa a vraví mi: „Trénerka, všetci to hádžu na nás, ale my sme vlastne obeťami tejto doby, my nemôžme za to, že je internet dostupný kdekoľvek, že máme tablety, počítače a ostatné technológie.“ A vtedy, poviem vám, som asi prvýkrát v živote nemala slov. Takže aj keď sme dospelí a často máme pocit, že sme zjedli všetku múdrosť sveta, stačí vám jedna detská poznámka a ak chcete, zmení vám pohľad tým správnym smerom. Ale ako im pomôcť? S dobou nepohneme, je našou súčasťou, ale vieme to aspoň zmierniť, a to pohybom. O to lepšie, ak je ten pohyb správny.