Zverenec Nade Bendovej a Róberta Kresťanka v klube Naša atletika Bratislava, ktorý v júni takmer mesiac nútene pauzoval pre zranenie ľavého stehenného svalu, bežal opäť v prvej dráhe ako v semifinále, kde vyrovnal rekord SR (10,13), a opäť skvele. O jedno miestečko si zlepšil pozíciu zo semifinálových behov a dovedna 12. raz v kariére pokoril hranicu 10,20 sekundy, ôsmy raz s regulárnou podporou vetra do 2 m/s.
„Ani neviem, čo sa to vlastne stalo. Asi pri mne stáli všetci anjeli a dopredu ma tlačil celý môj tím, rodina a asi aj všetci, ktorí ma podporovali. To, čo prežívam sa nedá opísať slovami. Toto je pocit, keď má zemiaková medaila cenu zlata,“ rozplýval sa rozcítený Ján Volko. „Je to jeden z mojich najcennejších výsledkov v kariére, ak vôbec nie najcennejší. Medaila síce nebola ďaleko, ale človek musí byť skromný. Keby mi niekto pred šampionátom povedal, že na stovke skončím štvrtý, asi by som sa len schuti zasmial a spýtal by som sa ho, aký mal deň a či si veľmi nevymýšľa. Som maximálne spokojný a šťastný. Tento úspech budem asi ešte veľmi, veľmi dlho spracovávať.“
Dvadsaťpäťročný Bratislavčan, inak jediný šprintér bielej pleti medzi finalistami, dosiahol vo finále svoj štvrtý najlepší čas v kariére (10,13, 10,13, 10, 15, 10,16, 10,16) a získal aj skalp lídra európskych tabuliek Brita Prescoda (až 7. za 10,18). Opäť sa zapísal aj do slovenskej atletickej histórie, pretože bol prvý slovenský finalista na 100 m na ME.
„Teším sa, teším sa neskutočne. Už Jankove časy na posledných tréningoch naznačovali, že by sa mohol priblížiť k méte 10,15. Bavili sme sa o tom aj s mojím manželom Andym, ktorý je náš konzultant, a dospeli sme k rovnakému názoru. Že je to napokon 10,13 a štvrté miesto vo finále, to je vec, ktorú dokáže asi len Janko. Urobil mi obrovskú radosť,“ vravela emóciami nabitá Volkova trénerka Naďa Bendová. „Všetko do seba zapadlo, ako malo, nielen dnes, ale asi aj v celej sezóne. Neštartovali sme pre zranenie na MS v Eugene, no teraz sa ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Dokázali sme sa ešte skoncentrovať na ME a úspech sa dostavil. Finále, skvelú atmosféru na Olympijskom štadióne, som si neskutočne užila. Začala sa svetelná šou a predstavovanie finalistov. Keď sa Janko objavil v tej bráne, srdiečko mi zaplesalo. Jeho umiestenie je pre mňa čistá, nefalšovaná radosť a veľké zadosťučinenie za útrapy, ktoré sme neraz zažívali.“