Laboratórne podmienky vo viedenskom Prátri
Obkolesený tými najlepšími svetovými bežcami, aby sa odstránil faktor vetra, resp. minimalizoval odpor vzduchu. Laserové lúče žiariace na hladučkom asfaltovom povrchu viedenského mestského parku ukazujúce ideálnu trasu nielen pre Kipchogeho, ale ak pre celú jeho bežeckú eskortu a samozrejme udávajúce potrebné tempo. Vojenská presnosť a disciplinovanosť všetkých spolubežcov. Nápoje podávané z idúceho bicykla, aby Eliud nestratil ani sekundu a nevypadol z tempa. Ideálne vybratá destinácia- Londýn sa nehodil, najlepšia sa ukázala Viedeň s traťou skrytou za vysokými stromami, bez prevýšenia, bez výbehov k veternému nábrežiu Dunaja. Výsledok? Keňan Kipchode zabehol maratón pod dve hodiny, presne za 1:59:40. To však nie je šport ako ho poznáme! Ideálne podmienky? Jednoznačne. Podmienky v rozpore s pravidlami atletiky a konkrétne maratónskeho behu? Nepochybne!
No napriek tomu sa nenechajme pomýliť. Výkon Eliuda je jedným z najväčších výkonov aké kedy človek dokázal dosiahnuť. Posledné obdobie je celkom bohaté na mimoriadne a historické zápisy- Sarah Thomasová z Colorada preplávala 4 krát Anglický kanál, teda na otvorenom mori zvládla 215 km za 54 hodín; Dalilah Muhammadová zo Spojených Štátov prekonala bradatý rekord v behu na 400 m cez prekážky; Sifan Hassanová, rodáčka z Etopie v drese Holandska urobila to isté v behu na 5 km a 1 míľu. V mužskej atletike čaká keňský vytrvalec Geoffrey Kamworor na ratifikáciu jeho času 58:01 na polmaratóne a Julien Wanders zo Švajčiarska vytvoril nový svetový rekord v behu na 5.000 metrov. To všetko sa stalo tento kalendárny rok.
Človek dokáže zabehnúť maratón ešte o 100 sekúnd rýchlejšie ako Kipchoge vo Viedni
Výkon Eliuda vo Viedni bol rovnakým, ak nie väčším medzníkom vo vývoji behu ako výkon legendárneho britského Sira Rogera Bannistera v roku 1965, kedy zabehol míľu v čase 3:58,8 minúty, teda pod 4 minúty a už vtedy (pred 50-timi rokmi) naštartoval otázku o hraniciach ľudských schopností. Športoví vedci sa vo všeobecnej rovine zhodujú, že isté limity dané kapacitou ľudského tela existujú. Michael Joyner, maratónsky bežec a neskôr skvelý fyziológ, publikoval v roku 1991 štúdiu, podľa ktorej je výkon vo vytrvalostnom behu limitovaný troma elementami- maximálnou spotrebou kyslíka vyjadrenou premennou VO2 max (koľko kyslíka vedia pracujúce svaly a pľúca využiť), potom ekonomikou behu (rozumej technikou behu a jej individuálnym zvládnutím, teda štýlom) a napokon schopnosťou tela absorbovať laktát, teda laktátovým prahom, čo je schopnosť tela pracovať v režime bez nadmernej sekrécie kyseliny mliečnej. Joynerove kalkulácie predpokladajú, že najlepší maratónsky čas aký človek dokáže dosiahnuť je 1:57:58, teda ešte o približne 100 sekúnd lepšie ako „dal“ Eliud Kipchoge vo Viedni. Zároveň predpokladá, že isté obmedzenia môže znamenať aj metabolizmus športovcov.
Raph Brandon, vedecký pracovník na Univerzite v Cambridge, rozlišuje limitujúce faktory dané anatómiou človeka a limitujúce faktory vyvolané schopnosťou naučiť sa nové pohybové zručnosti či mať dostatočné psychické odhodlanie. „Keď sa pozrieme napríklad na výkon Usaina Bolta v Berlíne, kde zabehol 100 metrový šprint za 9,58, tak je veľmi ťažké si predstaviť, čo sa na tom výkone dá ešte zlepšiť,“ hovorí Brandon, ktorý je členom britského olympijského tímu už štvrtý olympijský cyklus. „Boltov výkon na 100 metrov a Kipchogeho maratón pod dve hodiny sú v tej istej kategórii, na úplnej hranici ľudských možností. Nie každá generácia prinesie na svetlo atléta schopného priblížiť sa k týmto hodnotám, takže je otázne, kedy sa dočkáme ohrozenia týchto rekordov.“ Podľa Brandova sú viacdňové vytrvalostné výkony ako napríklad plavecký výkon Dalilah Muhammadovej (215 km plávania za 54 hodín) trošku rozdielne. „Pri nich ide predovšetkým o psychológiu a krvavú myseľ. Títo ľudia dokážu úplne potlačiť svoje anatomické hranice. Je to viac o psychike- do akej miery ste schopní sa vyčerpať. Títo ľudia v tomto pevnú hranicu nemajú, dokážu doslova vypnúť svoju fyziológiu a ísť úplne na limit smrteľného vyčerpania.“
A potom je tu tretia kategória športovej geniality. Ide o športovcov, ktorí sa spoliehajú na dokonalú koordináciu, funguje im reťazec „hlava – oko – telo“. Tam sú zárodky neuveriteľných gólov Christiana Ronalda či tenisových úderov Rogera Federera. Je to niečo, čo sa dá naučiť len do istej miery a rovnako len do istej miery je táto genialita podmienená kondičnými schopnosťami.
Vráťme sa ešte na moment k Eliudovmu geniálnemu viedenskému výkonu, hlavne k viacerým výhradám o regulárnosti jeho snaženia. Áno, už sme naznačili, a to všetci uznávajú, že výkon Kipchogeho nebol v súlade s prísnymi pravidlami atletickej federácie. Viete, čo je na tom zaujímavé? Podobne aj v roku 1965, kedy Sir Roger Bannister senzačne zabehol míľu pod 4 minúty, tak sa ozvali hlasy spochybňujúce jeho výkon. Jeho bežecký vodič Chris Brasher (mimochodom tento pán neskôr založil slávny Londýnsky maratón) bežal totiž prvé dve kolá úplne voľne, dosloacv ich „vypustil“, čím síce pochoval svoje pretekárske šance, ale vytvoril predpoklady na to, aby v druhej polovici pretekov pomohol Sirovi Rogerovi Bannisterovi dosiahnuť vysnívaný čas. Rovnako vtedy sa ozývali veľmi silné hlasy o tom, že Bannisterov výkon by nemal platiť. Napokon však jeho čas 3:58,8 bol zapísaný do knihy atletických rekordov.
A možno existuje len jeden limit- ľudská hlava
Keď skvelý športový fyziológ za Stanfordovej Univerzity Ross Tucker sledoval výkon Eliuda Kipchogeho vo Viedni, začal počítať aký čas by Eliud dosiahol, ak by bežal celý maratón z mierneho kopca a pred ním by išlo robustné špeciálne upravené auto, ktoré by mu vytváralo priaznivý vzduchový valec. „Snažil som sa nájsť spôsob ako obísť fyziologické limity a určiť teoretickú hranicu najlepšieho času človeka na maratóne. Napokon som svoj odhad neuverejnil, lebo je tam viacero premenných, ktoré nemáme overené“, konštatuje profesor Tucker.
A možno existuje len jeden jediný limit, a ten je v hlave športovca. Viaceré štúdie ukázali, že mnohí atléti majú akúsi vrodenú schopnosť brániť sa tomu, aby sa dostali do stavu úplného vyčerpanie. Zrejme ide o prirodzený obranný mechanizmus ľudskej psychiky, ktorý plní akúsi obrannú funkciu. Jeden z výskumov uverejnených v tomto roku zaoberajúci sa elitnými mnohonásobnými držiteľmi zlatých medailí z individuálnych športov konštatuje, že títo výnimoční atléti sa od priemeru líšia napríklad aj tým, že častokrát mali vo svojom živote mimoriadne traumatickú skúsenosť, počas svojej kariéry museli čeliť výrazným prekážkam a majú vo svojom osobnostnom profile zreteľné črty vytrvalosti, bezohľadnosti, minimálnej až nulovej empatie a perfekcionizmu. V bežnom živote ich to často diskvalifikuje, ale bez toho by neboli schopní dosiahnuť to, čo dosiahli.
Ako sa vyvíjali najlepšie maratónske časy posledných 120 rokov
1908: Johnny Hayes (Spojené štáty), 2:55:18.4
1913: Alexis Ahlgren (Švédsko), 2:36:06.6
1952: Jim Peters (Anglicko), 2:17:39.4
1967: Derek Clayton (Austrália), 2:09:36.4
1999: Khalid Khannouchi (Maroko), 2:05:42
2008: Haile Gebrselassie (Etiópia), 2:03:59
2018: Eliud Kipchoge (Keňa), 2:01:39
2019: Eliud Kipchoge (Keňa), 1:59:40.2 (nebol uznaný ako oficiálny čas)
Čo znamená Kipchogeho maratónskych 1:59:40?
Pohrajme sa trošku s číslami:
- Kipchoge mal po prvých 10 kilometroch medzičas 28:20. Svetový rekord v behu na 10 kilometrov na dráhe má aktuálne hodnotu 26:17 (K. Bekele). Výkon Kipchogeho na prvých 10 kilometrov, ktorý navyše nebehal na dráhe, ale na ceste a 4 desaťkilometrové úseky za sebou, by bol ešte do roku 1960 svetovým rekordom.
- Slovenský rekord na 10km trati na dráhe má hodnotu 27:43 (R. Štefko). No a slovenský rekord na 10km na ceste je dokonca horší, ako ten Kipchogeho. Má hodnotu 28:37 (M. Vanko)
- Zaujímavé je aj porovnanie jeho medzičasu na polmaratóne. Na tejto méte bol v čase 59:40. Svetový rekord má na tejto vzdialenosti hodnotu 58:01 (G. Kamworor). Slovenským rekord má na porovnanie hodnotu 1:00:29, čo Kipchoge hravo prekonal dvakrát za sebou.