Matej, ako sa vám darí v príprave po aprílovom výpadku pre problémy s pravým zadným stehenným svalom, trénujete už bez obmedzení?
„Momentálne mám za sebou štyri týždne najťažšej roboty, lebo aj 6 či 8 km v situácii, keď človek len začína s tréningom, je neraz ťažších ako 40 km v špičkovej forme. Tréningy boli a sú náročné, ešte to zďaleka sa mi však nechodí ľahko a s príjemnými pocitmi. Pohoda zatiaľ chýba, ale cítim, že sa to zlepšuje. Našťastie, som konečne zdravý a každým tréningom je to o niečo kvalitnejšie a ľahšie. Postupne sa dostávam do stavu, keď si môžem povedať, že idem naplno trénovať a nie iba sa prejsť.“
Ak to porovnáte s prípravou na vrchol bežnej sezóny, nie takej ako teraz, ktorá vyvrcholí až októbrovými MS v Dauhe, v akej fáze sa asi nachádzate?
„Ak vezmem do úvahy fakt, že do svetového šampionátu ostávajú štyri mesiace, tak som na to približne tak, ako za normálnych okolností v novembri v príprave trebárs na marcovú Dudinskú päťdesiatku. Mesiac bez chodeckého tréningu sa podpísal pod moju formu, začínal som akoby úplne od nuly. Našťastie, mohol som aspoň jazdiť na bicykli, plávať, takže základná kondička mi ostala. Trvalo však dlhšie, kým som sa vrátil k správnej technike a chodeckému pohybu. Práve tým sa teraz zaoberám najviac. Už nejde ani tak o kondičku, ale o to, aby môj chodecký pohyb bol ľahší a získal som späť príjemný pocit.“
Pre lepšiu predstavu – koľko kilometrov ste nachodili v príprave v máji?
„V posledných troch týždňoch to už bolo vyše sto, takže sumár za máj by mal byť už vyše štyristo. V prvých dňoch som ešte kombinoval chôdzu aj s behom, bicyklom a plávaním, takže som si dokázal udržať celkový objem. Podiel chôdze na celkovom tréningovom objeme ešte nie je 90 či 100-percentný, ale v posledných dvoch týždňoch už chodím seriózne, v medziach normálneho tréningu.“
Vzhľadom na vašu aktuálnu situáciu je pre vás jesenný termín atletických MS pre vás výhodný, všakže?
„Určite áno! Ak by bol svetový šampionát klasicky v auguste, mal by som už len necelé tri mesiace, a to by bolo na hrane. Stihol by som ho, avšak chýbala by mi pohoda, ako mám teraz. Na rozbeh mám ešte celý jún. V tomto mesiaci sa pripravujem na to, aby som zvládol náročnú 10-týždňovú prípravu. Som v pohode, nemám časový stres, ale už platí – odteraz musím byť už len zdravý, nemôžem si dovoliť v príprave nijaké komplikácie. Musím kontinuálne týždeň čo týždeň zvyšovať objem, tempo.“
Veríte, že všetko stihnete včas? Ste optimista?
„Áno, zatiaľ som. Keď sa ma niekto pýta, či si má kúpiť letenku do Dauhy, odpovedám takto: ak chcete mať istotu, že na MS budem v top forme, počkajte do konca júla, keď budem mať za sebou sústredenie v Tatrách a budem vedieť porovnať svoju situáciu s tým, čo bolo pred MS 2015 v Pekingu a pred olympiádou v Riu 2016. Až potom budem múdrejší.“
V tomto roku ste ešte nesúťažili a ani to na žiadnu súťaž až do majstrovstiev sveta nevyzerá…
„Žiaľ, neuvažujem ani o tritisícke na péteeske v Šamoríne, aj keď by som už teoreticky mohol byť v takej fáze prípravy, že by som sa za svoj výkon nemusel hanbiť. Určite by som však ešte nešliapal v špičkovej forme. Riziko, že by som mohol niečo pokaziť, by bolo jednoznačne väčšie, ako prínos šamorínskeho štartu. Nemienim riskovať zranenie, keďže ešte nebudem mať za sebou tréningy, ktoré by zaručovali, že moje svaly budú pripravené na veľmi intenzívnu záťaž.“
V závere minulého roka vás trápil ľavý zadný stehenný sval, v apríli pravý. Neobjavili sa vo vašej hlave myšlienky, že sa už na tréningoch naháňate zbytočne a nemá to význam?
„Keď ma v zime bolel ľavý zaďák, vravel som si, že ak sa ešte raz objaví niečo podobné, už sa na to vykašlem. Lenže keď ma rozbolel pravý, zistil som, že nie je vôbec jednoduché povedať si – už stačilo. S rodinou aj trénerom Maťom Spišiakom sme sa dohodli, že ak padne rozhodnutie o konci mojej kariéry, tak len vtedy, ak to už naozaj ďalej nepôjde. Momentálne však stále existuje šanca, že ak budem zdravý, môžem sa dobre pripraviť na MS i budúcoročnú olympiádu. Bola by škoda len tak ju zahodiť. Povedali sme si, že ak by mi aj Dauha nevyšla, olympiáda v Tokiu je blízko, že by bola veľká škoda to teraz len tak ´zapichnúť´. Ak by to nevyšlo, potom sa budem môcť s čistým svedomím sa rozlúčiť, aj s vedomím, že som pre to urobil všetko.“
Svetový rekordér Yohann Diniz v januári oslávil 41. narodeniny a nedávno, po takmer dvojročnej súťažnej pauze, vyhral päťdesiatku na Európskom pohári v Alytuse vo svetovom výkone roka a rekorde podujatia 3:37:43 h. Čo na to vravíte?
„Je to úžasné, predviedol fantastický výkon. Do istej miery je to pre mňa motivácia, inšpirácia a dôkaz, že my, starí chlapi, nepatríme do chodeckého starého železa. Keď také čosi dokázal on, pričom zraneniami bol sužovaný ešte viac ako ja, prečo by som to nemohol dosiahnuť takisto? Pred jeho výkonom mám obrovský rešpekt, lebo 3:37 zašliapal v zďaleka nie ideálnych podmienkach, pričom chcel iba splniť limit na MS a olympiádu. Klobúk dolu pred ním, predviedol znova niečo neuveriteľné. Opakujem, aj pre mňa je to vzpruha a motivácia dostať sa na jeho úroveň.“