Šéftréner Martin Pupiš a Matej Spišiak, kouč olympijského šampióna v chôdzi na 50 km Mateja Tótha, boli v uplynulých dňoch v Japonsku na obhliadke tréningových stredísk, kde by mohli pred tokijskou olympiádou ladiť formu slovenskí atléti.
Preskúmali šesť lokalít – Kawagoe, Koga, Hosei, Musašino, Kamijugi a Širakobato. Nikam neprišli len tak „naslepo“, všade si pred odletom do Japonska dohodli vopred stretnutie so zástupcami mesta, vybavili si obhliadku športovísk a v niektorých strediskách aj hotelov a stravovacích kapacít. Zamerali sa na strediská v pokojných lokalitách s dostupnosťou do dvoch hodín od tokijskej olympijskej dediny. Čas presunu si Pupiš so Spišiakom vždy otestovali pri presune autom v komplikovanej tokijskej cestnej sieti.
„Dôraz sme dávali na to, aby bol na mieste štadión, kladivárska klietka a v blízkom okolí bežecké a chodecké okruhy. Samozrejme, v každom stredisku sme sondovali i vybavenie posilňovne, keďže je možné, že sa k nám pridajú aj iní športovci, podobne ako pred Riom, keď sa s nami v Juiz de Fora pripravoval vzpierač Ondrej Kružel,“ informoval Martin Pupiš. „Preto sme si prešli väčšinou aj zázemie pre plávanie, džudo, karate, zápasenie, vzpieranie, triatlon, lukostreľbu či bedminton. Absolútne najlepšiu infraštruktúru sme našli na univerzite v Hosei, v kempe Tama. Ponúka také zázemie na všetky športy, aké by nevyskladali ani všetky inštitúcie vzdelávacie telovýchovných pedagógov na celom Slovensku spolu s tromi rezortnými vrcholovými športovými strediskami. Bolo to jediné miesto kde by sa dalo bývať, trénovať a stravovať sa v jednom jedinom komplexe, avšak ukázalo sa, že v nami plánovanom termíne po 20. júli 2020 sa v stredisku z dôvodu skúškového obdobia nebude variť. V tomto stredisku sa ukázal aj problém s tréningovými možnosťami pre maratóncov a chodcov, ktorí by teoreticky mohli tvoriť tretinu až polovicu atletickej časti výpravy pre OH 2020 v Tokiu.“
Z pohľadu požiadaviek slovenských atlétov sa ukazujú ako najvýhodnejšie tréningové podmienky v Kawagoe, Koga a Musašine, kde sú nielen kvalitné a výborne vybavené štadióny s kladivárskou klietkou, ale aj dostačujúce možnosti na prípravu pre chodcov a maratóncov.
Matej Spišiak: „Samotné Tokio je prevažne zastavané a bez zelene, strašne rušné. Preto sa nám ako optimálne javia strediská v Kawagoe, Koge alebo Musašino. Sú to pokojné menšie mestečká v príjemnom prostredí. Stravovacie možnosti by mali byť tiež na požadovanej úrovni. Všade sme našli popri domácej kuchyni aj európsku, takže s výberom by nemal byť nejaký zásadný problém. V hoteloch budú pripravení na to, že budú podávať európsku stravu, v reštauráciách sa dá vybrať.“
Isté je jedno: vo všetkých strediskách budú nutné presuny na tréning a športovci sa musia pripraviť aj na to, že hotelový štandard v Japonsku je iný ako na Slovensku. Napríklad v žiadnom hoteli nebola možnosť objednať si obed a vo väčšine hotelov mimo Tokia sú postele len do 190 cm a izby majú neraz menej ako 10 m2, čo môže byť problém najmä pre kladivárov, výškarov a aj iných športovcov.
„Z tohto pohľadu je teda vopred jasné, že zázemie, aké nám ponúklo Juiz de Fora pred Riom, v Japonsku len ťažko nájdeme,“ povzdychol si šéftréner SAZ, no vzápätí už optimistickejšie dodal: „Náhodou sme však prišli na to, že hotel Tokyo Bay v Tokiu, v ktorom sme bývali, susedí s univerzitou Meikai, ktorá disponuje atletickým štadiónom, čo by mohla byť výborná voľbe, keďže sa nachádza v pokojnej lokalite v prefektúre Čiba. Štadión má všetky sektory, kladivársku klietku a výborné tréningové možnosti pre vytrvalcov. Celé oblasť je koncipovaná v západnom štýle s výbornými stravovacími možnosťami. Preto nakoniec možno zvíťazí naša siedma voľba ako žolík.“
Definitíva, či, a v ktorom stredisku absolvujú slovenskí atléti-olympionici kemp pred hrami v Tokiu, padne počas reprezentačného sústredenie na Štrbskom Plese od 22. októbra. V prípade dohody by sa mala zmluva uzavrieť už počas novembra.
Z pohľadu uľahčenia aklimatizácia sa podľa Martina Pupiša ukazuje ako dobrá možnosť odlietať z Európy večer s príletom do dejiska hier večer tokijského času: „Model aklimatizácie mimo olympijskej dediny sme zrealizovali prvýkrát pred Riom, čo si viacerí atléti pochvaľovali. Atletické súťaže sú až v druhej časti hier, a keďže ruch v olympijskej dedine býva naozaj veľký, osvedčil sa nám príchod do nej až 2 či 3 dni pred štartom. Vyhli sa ruchu v olympijskej dedine, ktorý by im uberal predštartovú energiu. Napokon, výsledky v Riu boli z pohľadu našej atletiky najlepšie v histórii…“
Podľa Mateja Spišiaka práve aklimatizácia na časový posun smerom na východ – v Tokiu je o 7 hodín viac ako na Slovensku – bude veľmi dôležitá a bude potrebné pri presune na prípravný kemp či na samotnú olympiádu nakombinovať vhodné lety tak, aby športovci nestrácali zbytočne čas na adaptáciu. Aj jemu sa zdá ako vhodná alternatíva odlietať večer z Európy a priletieť v noci do Japonska.
„Na naše prekvapenie, adaptovali sme sa dosť rýchlo, za 2-3 dni sme nabehli na miestny režim. Pravda, pre športovcov bude nutné, aby prileteli v predstihu aspoň 8-10 dní pred štartom, keďže každý organizmus reaguje inak,“ skonštatoval kouč Mateja Tótha.
Na margo prípravy v miestnych klimatických podmienkach ešte podotkol: „Je to v podstate taká klasika, akú už poznáme z pretekov v Ázii. Dominantná je vysoká vlhkosť vzduchu, pričom teploty v čase nášho pobytu od 22 do 30 stupňov boli prijateľné. Aj tak sme sa poriadne potili, prevláda veľký úbytok tekutín. Navyše, v čase konania olympijských hier budú teploty okolo 35°C, aj vlhkosť bude oveľa vyššie ako teraz, treba počítať aj s častými dažďami. Budeme sa musieť na všetko veľmi dôkladne pripraviť.“
Martin Pupiš aj Matej Spišiak si pochvaľovali japonskú pohostinnosť a takisto vzťah ľudí k športu. „Myslím, že olympijské hry v Tokiu budú nezabudnuteľné. Japonci milujú šport, sú veľmi milí, slušní a tolerantní,“zdôraznil šéftréner zväzu. Kouča olympijského šampióna nadchla aj japonská precíznosť: „Všetko funguje na 100 percent tak, ako je naplánované a dohodnuté. Ľudia sú nesmierne milí, priateľskí a slušní. Mnohokrát sme boli až zaskočení tým, ako pekne sa k nám správali. Máme sa veru čo od nich učiť…“