„Moje rozhodnutie je nemenné, no pri športe ostanem naďalej. Zatiaľ ešte nemôžem konkretizovať, na akom poste budem pôsobiť, no v každom prípade som rád, že zostávam v banskobystrickej Dukle a v Ozbrojených silách Slovenskej republiky ako profesionálny vojak. Dostal som veľmi konkrétnu ponuku a verím, že na budúci týždeň už bude všetko jasné,“ vravel Matej Tóth tajnostkársky na utorkovom bratislavskom stretnutí s médiami.
Slovenský športovec roka 2016 úprimne priznáva, že necíti nijakú nostalgiu a prevláda v ňom pocit úľavy. Z toho, že je všetko už za ním. „Dvadsaťšesť rokov bolo náročných, krásnych – prinieslo mi veľa radosti a úspechov. Dal som do toho všetko a končím s vedomím, že som využil maximum svojho fyzického i mentálneho potenciálu,“ zdôraznil Matej Tóth. „Nastal čas posunúť sa ďalej. Samozrejme, nevylučujem, že sa nostalgické spomienky ešte objavia. Najmä, keď už ako fanúšik budem sledovať olympiádu či majstrovstvá sveta. Momentálne však vo mne prevláda radosť a pocit spokojnosti z dobre odvedenej roboty.“
Od chvíle, keď sa 12-ročný Maťko Tóth dostal do nitrianskej chodeckej tréningovej skupiny Petra Mečiara, sa v jeho živote udialo mnoho. Zažil obrovskú slávu, ale musel sa popasovať aj s náročnými životnými situáciami. Azda najťažšiu prežíval v roku 2017, keď ho krivo obvinili, že si pomáha dopingom. Trpezlivo, podobne ako v každých pretekoch na 50 km, bojoval o svoju športovú i ľudskú česť. Aj tento súboj, podobne ako mnohé chodecké, napokon vyhral.
„Dvadsaťšesť rokov to neboli len športové udalosti a množstvo ľudí, ktorých som stretol, ale aj rôzne situácie, ktoré mi jasne ukázali, aký je šport komplexný, a ako formuje človeka. Mňa vyformoval do súčasnej podoby. Bez podpory a pomoci desiatok ľudí by to však nebolo možné. Veľké ďakujem si zaslúžia moji rodičia, ktorí ma podporovala od úplných začiatkov, brat Michal, neskôr manželka Lenka, ktorá mi spolu s deťmi vytvorila doma také zázemie, aby som mohol využiť svoj športový potenciál. Poďakovanie patrí všetkým trom trénerom, ktorí ma viedli – Petrovi Mečiarovi, Jurajovi Benčíkovi a Matejovi Spišiakovi. Tiež obetovali kus svojho života pre môj športový rast. Veľká vďaka takisto patrí všetkým z môjho realizačného tímu, Slovenskému atletickému zväzu, Dukle, Slovenskému olympijskému a športovému výboru, všetkým kolegom z reprezentácie, ktorí sa pri mne vystriedali. Boli to až tri generácie: zažil som tréningy s Igorom Kollárom či Paľkom Blažekom, neskôr s Peťom Korčokom, Milošom Bátovským, Tónom Kučmínom, Dušanom Majdánom a v súčasnosti s Mirom Úradníkom a Mišom Morvayom. Prežil som toho naozaj dosť a aj to je dôkaz, že nastal čas skončiť.“
Matej má vo vitríne zlato z OH, MS i Svetového pohára, dve strieborné medaily z ME, kompletnú zbierku cenných kovov z Európskeho pohára, je slovenský rekordér i rekordér Dudinskej päťdesiatky, ktorú vyhral štyrikrát, čo nik iný nedokázal, sedemkrát ho zvolili za slovenského Atléta roka, v roku 2016 dokonca za Športovca roka. Existuje nejaký nesplnený športový sen Mateja Tótha?
„Mnoho ľudí si želalo, aby som na ME 2018 v Berlíne zavŕšil zlatý hetrik a pridal k olympijskému a svetovému zlatu aj kontnnetálne. Napokon z toho bolo len striebro, ale vzhľadom na okolnosti, ktoré mu predchádzali, malo pre mňa cenu zlata,“ prízvukoval 38-ročný chodec banskobystrickej Dukly. „Nemyslím si, že mám voči sebe dlh v podobe nejakého nedosiahnutého výsledku. S tým, čo som v kariére dosiahol, som absolútne spokojný. Keby mi niekto na jej začiatku povedal, že budem po 26 rokoch sedieť pred novinármi a s takými úspechmi na konte, neveril by som mu.“