Do piatku dvadsiateho piateho apríla 1986 sa svet prebudil akoby nič. Bežný deň začal aj v štyridsaťtisícovej Pripjati, sto dvadsať kilometrov severne od ukrajinského hlavného mesta Kyjev.
Dospelí vstali a chystali sa do práce, deti sa vydali do školy - tak ako už toľkokrát predtým. Väčšina miestnych pracovala v jadrovej elektrárni Černobyľ. Ako pripomína Ctibor Jappel z portálu iDnes, nikto netušil, že čoskoro sa toto miesto stane dejiskom najväčšej katastrofy v dejinách ľudstva.
V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:
- Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobylu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
- Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
- Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
- Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
- Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
- Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
- Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
- Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
- Explózia zničila celé mesto. Príbeh katastrofy, ktorá patrí k najväčším nejadrovým výbuchom v histórii
- Ohnivé peklo ľudí spálilo na popol. Explózia LPG terminálu v San Juanicu zničila všetko, čo jej stálo v ceste
- Príbeh Amazonského pralesa: Od zelenej oázy a pľúc Zeme až po mŕtve územie zdevastované ťažbou a požiarmi
- Problémy so štítnou žlazou, sterilné ženy, impotentní muži. Chemko Strážske je symbolom ekologickej katastrofy na Slovensku
- Dvojmetrová vlna toxického bahna ničila všetko, čo stálo v ceste. Takto vyzerala najväčšia ekologická katastrofa v Maďarsku
Na dohľad od mesta sa týčili štyri mohutné budovy elektrárenských blokov, z každého z nich tieklo do siete necelých tisíc megawattov energie. Na ďalších dvoch blokoch v tom čase prebiehali stavebné práce.
Ako sa stavala elektráreň
Rada ministrov ZSSR rozhodla o výstavbe ČAES (Černobyľskaja atomnaja elektrostancija, neskôr známa ako Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina) v roku 1966. Bola to v poradí tretia a najväčšia jadrová elektráreň v Sovietskom zväze s 12 blokmi reaktorov typu RBMK.
Nové energetické zariadenie stálo 12 kilometrov od Černobyľu. Atómovú elektráreň uviedli do prevádzky 27. septembra 1977 spustením prvého reaktora s výkonom 740 MW. V roku 1979 dali do prevádzky druhý reaktor, v roku 1981 tretí a v roku 1984 štvrtý. Každý z nich disponoval výkonom 925 MW.
Jeden experiment
Bežný pracovný deň začal 25. apríla 1986 aj pre operátorskú smenu štvrtého bloku elektrárne. V ten deň ich čakal rutinný úkon. Kvôli plánovanej oprave mali odstaviť reaktor z plného výkonu.
Túto príležitosť ale chceli využiť ešte na vyskúšanie jednej veci – či po uzavretí prívodu pary z reaktora k turbínam vydrží dobiehajúci generátor napájať po nejakú dobu čerpadlá havarijného chladenia. Ak by bol pokus úspešný, poznatok by prispel k zvýšeniu bezpečnosti zariadenia. Paradoxne to všetko nakoniec skončilo úplne opačne...
26. apríla 1986, jednu hodinu a dvadsaťštyri minút po polnoci, otriasli jadrovou elektrárňou v sovietskom Černobyle tesne za sebou dve mohutné explózie. Ich sila bola taká obrovská, že vymrštila trosky budovy štvrtého bloku až kilometer do výšky. Betónový kryt reaktora, vážiaci dvetisíc ton, nadvihla ako pierko do vzduchu a otočila ho do zvislej polohy.
Prečo sa to stalo?
Niekoľko hodín predtým operátori pristúpili k zníženiu výkonu reaktora na polovicu. Pretože sa chystali na plánovaný pokus, odpojili aj automatiku havarijného chladenia reaktora - to aby sa náhodou nespustilo predčasne a neznehodnotilo výsledky experimentu.
„Tu dispečing, Kyjev. Máme v sieti málo prúdu, potrebujeme viac šťavy. Zastavte zatiaľ odpájanie reaktora,“ ozval sa drsný hlas zo slúchadla len chvíľu po začatí experimentu. Operátori museli vypočuť, čo im tiež zostávalo. Reaktor bežal ďalej a nikoho veľmi nezaujímalo, že havarijné chladenie zostalo odpojené.
O jedenástej večer znižovanie výkonu pokračovalo. Povznesená nálada kvôli alkoholu na pracovisku trvá. Jeden z operátorov si snáď ani nevšimne, že jeho chybou poklesol výkon reaktora takmer na minimum a štiepna reakcia sa prakticky zastavila. Reaktor v takom stave nesmie byť prevádzkovaný a mal by byť okamžite odstavený.
No oni naďalej nechávajú stroj bežať v nestabilnom pásme. Pri takom nízkom výkone ale automatika reaktora reguluje samú seba. Aby reakcia úplne nevyhasla, vyťahuje z vnútra reaktorové nádoby riadiace tyče, slúžiace na spomaľovanie štiepenia.
Aby bolo kolobeh reakcie v reaktore RBMK možné udržať pod kontrolou, štiepnu reakciu „držia na uzde“ riadiace tyče. Reaktor v Černobyle mal takýchto tyčí celkom 211 a ich zasúvaním do reaktora bolo možné štiepenie regulovať.
Tandemové riadiace tyče boli v dolnej časti tvorené grafitom po ktorom však nasledoval prázdny kus a až nad bola časť s absorbátorom neutrónov - bórom. Vytiahnutím tyčí sa výkon zvyšuje, zasúvaním (vysúva grafit a zasúva bór) klesá.
Bohužiaľ práve vinou spomínanej prázdnej medzery medzi bórom a grafitom sa môže stať, že pri zasúvaní tyčí (znižovaní výkonu), dôjde na malú chvíľu naopak k zvýšeniu výkonu reaktora – čo sa stalo práve v Černobyle.
Reaktor sa dostal do veľmi nebezpečnej nestabilnej fázy a pritom v ňom bolo iba šesť až osem regulačných tyčí. Predpisy však požadovali mať vždy v zásobe aspoň tridsať tyčí.
Cesta do horúceho pekla
O 01:23 operátori pristúpili k hlavnej časti plánovaného experimentu. Odpojili prívod pary z reaktora k turbínam elektrického generátora. Dobiehajúce lopatky turbíny už nedokázali dodávať dostatok energie a preto poklesol výkon elektrických čerpadiel, ktoré preháňali vodu reaktorom.
Menší tlak vody v reaktore spôsobil, že začala stúpať jej teplota a vyvíjalo sa oveľa viac pary ako bolo únosné. Viac pary v reaktore typu RBMK znamená zrýchlenie štiepnej reakcie - výkon reaktora aj teplota pary začali prudko stúpať.
Lenže - v aktívnej zóne bolo v tej chvíli úplné minimum regulačných tyčí. Nekontrolovateľnú reakciu už nebolo možné nijako zastaviť. Technici si uvedomili svoju chybu príliš neskoro. Spustili síce systém havarijnej ochrany, ktorý mal tyče do reaktora zasunúť, ale tie sa pohybovali príliš pomaly (cca 0,4 metra za sekundu) a navyše sa zasekli.
Iba minútu po začiatku experimentu už dosiahla teplota pary takú hodnotu, že sa začalo vnútro reaktora rozpínať a meniť svoj tvar – z toho dôvodu do neho tyče nedosadli. Výbuchom prehriatej pary už zabrániť nešlo. K explóziám došlo približne dve sekundy po sebe o 01:24.
Nikto presne netuší, čo sa stalo. Mdlé núdzové svetlá osvetľujú apokalyptickú scénu. V streche reaktorovej haly je obrovská diera. Všade okolo lietajú malé kúsky rozžeravenej hmoty – to sú horiace čiastočky grafitu a rádioaktívneho uránu. Elektráreň horí a do okolia sa šíri silná rádioaktivita.
Hasiči z posádky elektrárne nasadzujú svoje životy pri lokalizovaní a hasení požiaru. Nevedia o tom, že práve absorbujú ohromné dávky žiarenia. Niektorí z nich dostanú až 13 sievertov (Sv). V niekoľkých málo hodinách tak dostanú dávku trinásťtisíckrát väčšiu, než povoľuje Európska únia v okolí jadrových elektrární za jeden rok (1 milisievert, teda 0, 001 sievertu).
O 2:20 hasiči požiar lokalizujú a o piatej ráno ho konečne uhasia. Na mieste ich zasahuje okolo šesťsto. Tridsaťštyri z nich v najbližších hodinách zomrie na akútny syndróm z ožiarenia.
Sovieti katastrofu popierali, zistili ju náhodou v inom štáte. Ktorý to bol a aký vplyv mal výbuch na Slovensko? To sa dozvieš na druhej strane nášho článku, kde pre teba máme aj reálne zábery z miesta nehody.
