Za posledné roky sa prízvukuje dôležitosť psychoterapie. A ja s tým musím súhlasiť, avšak aktuálne prízvukujem dôležitosť fyzioterapie. Lebo duševná rovnováha je jedna vec, ale ak však máte nerovnováhu v tele, tiež to môže byť nepríjemné.
Môžete si nahovárať, že vek je iba číslo a nie je dôležitý počet rokov, ale na koľko sa človek cíti. Ak si hovoríte podobné afirmácie, žijete pravdepodobne v sebaklame. Všetky tieto reči končia v momente, keď vás sekne v krížoch. U mňa to začalo seknutím v krku, potom sa to rozšírilo na celý chrbát a keď sa ma niekto pýta, kde ma to bolí, odpovedám: „Všade!“
Slovensko je krajina, kde sa bežne praje hlavne veľa, veľa zdravia. Ľudia vedia veľmi dobre, prečo si to vinšujú. Lebo nikto nechce skončiť v slovenskej nemocnici. Slovenské nemocnice fungujú presne tak, ako vyzerajú. Prídete do čakárne a čakáte. Preto odporúčam vziať si so sebou knihu alebo si pustiť seriál na Netflixe. Keď sa po dlhom čakaní dostanete ambulancie, nasledujú otázky, že čo vám je, či to je akútne a či si nevymýšľate, že je to akútne, lebo ak to nie je akútne, načo chodíte k lekárovi. A ja sčasti aj rozumiem, prečo sa niektorí ľudia rozhodnú riešiť svoje zdravotné problémy ezoterikou. Jednak nečakajú celú večnosť v čakárni a tiež ezoterika ponúka niečo, čo v slovenskom zdravotníctve chýba. Nádej.
Aby som nekrivdil zdravotníkom, musím povedať, že v systéme existujú aj svetlé výnimky. 12 rokov mám vynikajúcu všeobecnú lekárku, pri ktorej mám pocit, že so mnou komunikuje. A na rovinu. Podobne to bolo aj v prípade môjho chrbta. Povedala mi, že potrebujem fyzioterapiu a vypísala mi lístok. Dala mi dve alternatívy. Buď si nájdem fyzioterapiu, ktorú mi preplatí zdravotná poisťovňa, alebo si za liečbu zaplatím. Rozdiel je v čakacích dobách a aj v kvalite poskytovaných služieb. A tak som si na základe odporúčaní od známych našiel súkromnú kliniku, na ktorú ma okamžite vzali a naplánovali mi liečbu. Celkovo ma to bude stáť 358 €, ale vyhnem sa frustráciám, dlhému čakaniu a pocitom beznádeje.
Keď som sa rozprával so známymi, väčšina si radšej platí súkromných lekárov. Niekto to môže považovať za nadštandard pre bohatých, ale aj priemerne a podpriemerne zarábajúci si radšej zaplatia súkromníka, aby mali pokoj. Koniec-koncov, aj ja si roky platím súkromnú zubárku, aby som dostal komplexnú starostlivosť. Moje kamarátky si radšej platia súkromných gynekológov, aby mali istotu, že lekár niečo nezanedbá. Toto nie je o delení na dôsledných a nedôsledných lekárov, toto je problém neefektívneho systému, v rámci ktorého sú lekári preťažení a nedostávajú dostatočne zaplatené za svoju prácu. A pri takomto nastavení vzniká priestor na chybu. Avšak ak si človek musí zaplatiť za plnohodnotnú zdravotnú starostlivosť, prečo si platíme zdravotné poistenie? Zdravotné poistenie funguje na báze solidarity, keď sa skladáme aj na náročnejšiu liečbu druhých ľudí.
Avšak niekedy ani systém solidarity nefunguje tak, ako by mal. Príkladom môže byť prípad Stanky Apfelovej, ktorej zdravotná poisťovňa odmietla zaplatiť účinnú liečbu rakoviny a na jej liečbu sa vyskladali ľudia z celého Slovenska formou zbierky. Toto je prípad skutočnej solidarity, ktorá však funguje ako reakcia na nefunkčný systém. Avšak chyby systému sa dlhodobo ignorujú.
Konzervatívni politici hlásajú, že život si zaslúži ochranu už od počatia. Konzervatívci sú však prioritne zameraní na moment od počatia po pôrod. Keď sa človek narodí a je v systéme zdravotnej starostlivosti, má stále právo na ochranu života? Prečo potom v slovenských nemocniciach zomierajú ľudia aj na bežné diagnózy? Ochrana života si vyžaduje predovšetkým funkčné zdravotníctvo a v tomto bohužiaľ slovenskí politici zlyhávajú naprieč celým spektrom.
Rovnako banálne reči znejú o tom, ako už Slovensko potrebuje pokoj. Ako však môžu mať ľudia pokoj, keď na Slovensku nefungujú elementárne veci? Nie je pokoj vlastne iba synonymom pre ignoráciu?
Nuž, čo nám potom ostáva? Asi si len môžeme želať naďalej hlavne veľa, veľa zdravia.