Kde bolo, tam bolo, asi tak 10 rokov dozadu som sa pohyboval v skupinke výtvarných umelcov a pseudoumelcov, ktorí sa počas dňa snažili robiť umenie a po večeroch vysedávali v podniku menom Bistro Vanesa, popíjali borovičku a ohovárali ľudí, ktorí ich srali. Nebudeme si klamať, robil som to aj ja. A tých ľudí na ohováranie bolo veľa.
V istom momente som si uvedomil, že som obklopený negativitou a musím nájsť rozumný spôsob, ako sa s tým konfrontovať. Tak som si založil facebookovú stránku pod anonymným pseudonymom a začal som tie klebety ako komiks vešať na internet.
Tak vznikla stránka Eastern Hipster, ktorá bola pre ľudí guilty pleasure, lebo sa tam pravidelne objavovali veci, ktoré sa šuškali, ale nikto to nepovedal nahlas. Z času na čas sa môj humor niekoho dotkol, z času na čas mi niekto vynadal v komentároch, ale v konečnom dôsledku sa ľudia zasmiali a išlo sa ďalej.
Dnes už komiksy nepridávam. Možno je to psychoterapiou, vďaka ktorej sa menej zaoberám druhými ľuďmi.
Možno je to tým, že hipsterský lifestyle už je mainstream. A možno je to tým, že dnes už radšej budem niečo tvoriť ako kritizovať. Jednak ja som sa zmenil, ale zmenila sa aj spoločnosť. Teraz sa nachádzame v atmosfére, keď sa ľudia berú až príliš vážne a často zo seba robia obete. A v takejto atmosfére sa veľmi ťažko tvorí humor. Humor je momentálne ako prechádzka mínovým poľom, kde na každom kroku hrozí, že sa niekto urazí. Preto si radšej robím srandu zo seba, aj keď aj to by sa mohlo niekoho dotknúť.
Ako spoločnosť sa posúvame v oblasti ľudských práv a tolerancie. Určite je dôležité otvárať témy a dávať slovo minoritám, o ktorých sa doteraz nerozprávalo. Rovnako je dôležité upozorniť na zlé príklady. Čo ale vnímam ako veľké nebezpečenstvo, tak je bagatelizovanie výrazov ako rasizmus / homofóbia / transfóbia / fatshaming / slutshaming / sexizmus alebo mizogýnia. Na sociálnych sieťach ľudia hádžu vážne obvinenia bez rozmyslenia.
Napríklad, je veľký rozdiel medzi tým, keď je niekto nenávistný voči iným rasám a keď niekto povie necitlivú hlúposť z nevedomosti. V dnešnej rétorike sociálnych sietí slovo rasizmus zahŕňa oba významy. Rovnako to je aj s obvinením z transfóbie, ak niekto použije zlé zámeno pri transrodovej osobe. Niekedy ľudia nie sú nenávistní, iba neznalí.
Súčasný aktivizmus by mal byť viac o otváraní tém a menej o obviňovaní. Cancel culture je dvojsečná zbraň. A paradoxne, najväčší prípad cancel culture na Slovensku je nedávna kauza okolo Simy Magušinovej. Z hlúpej twitterovej komunikácie prerástla na hystériu, ako keby sa opakovalo prenasledovanie kresťanov z čias Rímskej ríše.
Paradoxné na celej kauze bolo, že zrazu ľudia mali pocit, že potrebujú bojovať za kresťanské hodnoty. Ale aké kresťanské hodnoty? Ježiš podľa Biblie zastavil rozvášnený dav slovami: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“ A zrazu na sociálnych sieťach vznikol dav z novinárov, politikov a verejnoprávnych inštitúcii a všetci mali chuť kameňovať.
Ja sám som súčasťou menšiny, ktorá sa na Slovensku nemá až tak dobre. Často som sa stretával s predsudkami a nevhodnými poznámkami za to, že som teplý. Nemám univerzálny návod na život, ale mne pomohlo sa presadiť tým, že som sa nebral príliš vážne. Mohol by som ľudí obviňovať z homofóbie alebo kričať „Kde sú moje práva?“, ale to by bol iba ďalší útok, ktorý by ničomu nepomohol. Miesto toho som zvolil cestu, že som bol sám sebou a tak som si vytváral cestu k ľuďom.
Momentálne je spoločnosť rozdelená ako nikdy. Skoro každý sa cíti ako obeť a potrebuje to dať najavo. Niekto potrebuje upozorniť na sexizmus, niekto na diskrimináciu a niekto na očkovaciu totalitu. A kto má teraz pravdu? V konečnom dôsledku to je jedno, lebo každý bude mať svoju pravdu.
Ja osobne som necítil takú beznádej ako za poslednú dobu. Posledné týždne boli ťažké asi pre každého a ja už som cítil iba apatiu. A vtedy som si v schránke našiel pohľadnicu z Kanárskych ostrovov od kamarátky Lýdie. Bola to klasická dovolenková pohľadnica s holou ženou na pláži a ja som sa na nej schuti zasmial. Ukážkový sexizmus, ktorý som v danej chvíli potreboval.
V súčasnosti veľa ľudí hlása toleranciu, ale tolerancia nie je o tom, že ľudia sa budú dokonale správať. Dokonalosť neexistuje. Niekedy proste musíme tolerovať druhých aj s ich hlúpymi vtipmi.
Ja sám si hľadám počas pandémie návody na prežitie. V istom momente som sa sám stal Eastern Hipster vtipom, keď pečiem kváskový chlieb, kompostujem a presádzam rastliny. Čo mi ale pomohlo v duchu životnej filozofie, je scénografka Es Devlin a jej manifest, že ľudí nezmeníte poučovaním. Poučovanie je súčasťou problému, ktorý teraz žijeme. Ľudí zmeníte jedine tak, že ich nadchnete.
Čo k tomu dodať? Ja hovorím amen. Rozmanitá spoločnosť sa dá vybudovať cez rozmanité hlasy, ktoré budú mať čo povedať. A nie cez obviňovanie a hranie sa na obete.
A ak s týmto názorom nesúhlasíte, mám na to iba jedno slovo.
Homofóbia.