O „prevýchovu“ sadistickými metódami sa pokúšali mnohé väznice hociktorých diktátorských režimov. Lenže im vlastne o „nápravu“ nešlo, bolo to len alibi pre brutalitu. Žalár Pitești to myslel vážne. Tým sadistickejšie peklo vyprodukoval. Reedukáciu väzňov chcel dosiahnuť experimentálnou metódou, pri ktorej väzňov za asistencie dozorcov „vychovávali“ ďalší väzni, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Železná garda: fašisti s mnohými úlohami
Väzenie bolo dostavané v roku 1941 ako väznica pre okres Argus, s kapacitou približne 780 ľudí. Mala byť pre previnilcov, ktorí sa dopustili ľahších trestných činov. Prví odsúdenci začali štvorpodlažný objekt udomácňovať o dvanásť mesiacov neskôr. Po začatí prevádzky aj v povojnových rokoch zostali najpočetnejšou skupinou trestancov v Pitești študenti rumunských univerzít. Mladá inteligencia sa protivila fašizmu i stalinizmu, bola nebezpečná pre oba režimy.
V roku 1948, po založení rumunskej tajnej služby Securitate a plnohodnotnom prechode Rumunska k krajinám sovietskeho bloku, sa začali za mrežami objavovať tí, čo vo všeobecnosti neboli politicky kompatibilní so stalinistickou vládou. Protištátne živly, príslušníci buržoázie, rebeli, katolíci a duchovní, členovia židovskej komunity. A po vnútrostraníckych čistkách k nim pribudli bývalí príslušníci Garda da Fier, Železných gárd.
Tí boli trochu zvláštnym prípadom. Patrili k fašistickej kľučke, ktorá sa ešte počas vojny pokúsila v Rumunsku prevratom prevziať moc. Neúspešne. Nemecký nacizmus im síce veľmi konvenoval, ale po vojne rýchlo prezliekli kabáty. Stali sa zapálenými stalinistami. Strana ich v divokých povojnových rokoch použila, a keď sa napevno chopila vlády, „očistila“ sa od nich.
Skončili v Pitești, ale nezapadli tam. V máji 1949 si ich vyhliadol nový riaditeľ väznice Alexandru Dumitrescu. Muž, ktorého vnútorne deptala doterajšiu neefektívnosť celého inštitútu zadržiavania a väznenia ľudí. Pretože tresty odňatia slobody väzňov síce formálne izolovali od spoločnosti, ale nenapravovali.
Odsúdenci z radov študentov sa v jeho väzení len vnútorne utvrdili vo svojom odpore voči režimu, vytvárali si vlastný systém hodnôt, nadväzovali priateľstvo a budovali lojalitu, zoznamovali sa so závadnými ideológiami, dokonca pristupovali na vieru. Stalinistickými novými ľuďmi sa nestávali a na slobode, ak sa jej kedy mali dobrať, by najskôr boli tichou menšinou, podporujúcou nepriateľov socialistického zriadenia.
Dvojnásobne preplnené cely alebo izolácia na samotkách, polovičné prídely jedla ani šikanovanie dozorcov to zmeniť nemohla. Kolektívna prevýchova zlyhávala, nezastieral si riaditeľ Dumitrescu. Chcel to napraviť.
Projekt s najvyšším poverením
Revolučne zmýšľajúci Dumitrescu videl, že na zlých základoch novú stavbu nevybuduje. Preto sa zasadil o novú experimentálnu doktrínu, ktorá mala väzňov, ich vnútro, dôsledne rozobrať. A až z ich psychiky nezostane kameň na kameni, poskladá trestancov znova, po svojom, tak, aby do stalinistického režimu zapadli.
Vo svojich úvahách a plánoch mal pritom riaditeľ väznice bezvýhradnú podporu tých najvyšších miest. Svoje zámery vopred dlho diskutoval so zástupcom riaditeľa tajnej služby Alexandrom Nikolskim, až do jari roku 1945 si nechal hovoriť Boris Grünberg, ktorý ich s nadšením schválil.
A Günberg – Nikolski potom osobne poveril plukovníka Teodora Sepeanu politickým dozorom nad celým „prevýchovným“ experimentom. Nad vytvorenými ideologickými smernicami potom ešte zasadla, aby ich poupravila, Ana Paukerová, zástankyňa tvrdej stalinskej politiky. Jednala priamo na pokyny z Moskvy, ktorá chcela byť o celej veci podrobne informovaná.
Dohľad a zvodky vystavoval Iosif Nemeș, šéf operačnej služby. Živý záujem mal o nové metódy „napravovania“ starých previnilcov aj plukovník Czeller z rumunského riaditeľstva väzníc, ktorý k realizačnému tímu zrodného projektu dodal vlastného skúseného politického dôstojníka Iticovica Marina.
Podčiarknime to: v Pitești nešlo o zlyhanie jednotlivca, ale o prepracovaný a metodicky veľmi dôsledne podchytený projekt. Jeho účelom bolo odstrániť z myslenia väzňov nános doterajšieho politického a náboženského presvedčenia a pretaviť ich na lepších ľudí, pričom prívlastok „lepší“ znamenal absolútnu poslušnosť, podriadenosť, poddajnosť.
Bol to zrejme vôbec najagresívnejší program organizovaného psychického mučenia v celom východnom bloku. A počas necelých troch rokov ním prešlo až päťtisíc väzňov. Nie všetci prežili. Pri mrzačení osobnosti to nebolo kritériom, na ktorom by záležalo.
Riaditeľ Dumitrescu čerpal zo skúseností sovietskych gulagov a väzníc, v ktorých boli režime nepohodlní politickí väzni premiešaní s odsúdenými násilníkmi a vrahmi. Profesionálni kriminálnici sa tam, často cielene a na priamy stimul strážnych, výmenou za rôzne výhody, ochotne podieľali na terore.
Politických väzňov bili, šikanovali ich, okrádali. Praktizovali permanentný teror, ktorý by dozorcovia sami nezvládali. Bol to personálne veľmi úsporný model, ale v Rumunsku ho chceli ešte vylepšiť.
Dumitrescu siahol po všetkých nenávidených fašistoch zo Železných gárd. Z nich zrekrutoval oddiel ODCC, teda Organizáciu odsúdencov s komunistickým presvedčením. Stali sa asistentmi na plnenie politických úloh. Ich lídrom menoval riaditeľ psychopata Eugena Țurcanu, ktorého pod vedením Czellera a Sepenaua náležite politicky preškolili.
Následne dal celý sektor väznice do vlády ODCC. Dozorcovia sa odtiaľ stiahli, iba sa prizerali. A ODCC sa do práce pustila s vervou. Reedukačný program bol založený na troch fázach, začínal lobotómiou, vymazaním disidentovej osobnosti, končil prenastavením jeho mysle.
Sadistické kroky pochodu peklom
Sadistický proces začínal vonkajším demaskovaním. Pri ňom boli odsúdení počas stupňujúceho sa mučenia nútení vyznať zo svojich zločinov. Sprevádzalo to bitie palicami, elektrické šoky, polievanie vriacou vodou, trhanie nechtov kliešťami. Nebol to výsluch, ktorého účelom by bolo získať od týraných nové informácie. Tie neboli vôbec podstatné.
Účelom bolo fyzickou bolesťou zlomiť a rozvrátiť psychiku spovedaných. Brutálne násilie bolo len procesným nástrojom, ktorý z ľudského mäsa robil poddajné cesto. Mlčanie bolo odmenené bitím, zapieranie tiež. Po bití nasledovalo ďalšie bitie. Do väzňa rezalo striedavo šesť príslušníkov ODCC. Pokiaľ stratil vedomie, vyvesili ho za nohy hlavou dole medzi podlažia. Príval krvi do mozgu mu navrátil vedomie len na to, aby doňho tĺkli ďalej.
Prúd rán ustával, jedine keď sa mučený priznával. Proces tým však nekončil. Zatiaľ čo z iných výsluchových pivníc by už skrvavenú ľudskú trosku uspokojení bijci odniesli do cely, tu sa pokračovalo. Až do doby, než sa psychika týraného rozštiepila do tej miery, že si okamihy nebitia prepojila s priznaním.
Väzni sa doznávali k čomukoľvek, len aby údery, šoky a bolesť na moment prestali. V nádeji, že potom to skončí. Nikto na nich pritom nekričal doplňujúce otázky. Sami týraní sa museli stať svojimi vlastnými vypočúvajúcimi, oni sami si museli klásť otázky, horúčkovito hĺbať, čím iným sa ešte previnili alebo mohli previniť. Priznávali sa k vymysleným prečinom, len aby unikli mučeniu.
Bitie, mučenie trvalo dva tri dni v kuse, niekoľkokrát sa však opakovalo. Niekto pri ňom zomrel. Historici opatrne hovoria o dvoch stovkách ubitých, ktorí touto fázou neprešli ďalej. Záznamy sa o nich v Pitești neviedli. Eugen Țurcanu, vďaka svojej fotografickej pamäti, nepotreboval žiadne protokoly. Všetky priznania si pamätal do detailu, skúmavo teda počúval, či pri ďalšom kole bitia zájde mučený ďalej.
Že sú väzni zrelí na druhú fázu, spoznali surovci ODCC podľa toho, že sa im v kaluži vlastnej krvi, zvratkov a moču trasúci sa človek doznával ku všetkému ešte pred dopadom prvých úderov.
Úloha doteraz bitých väzňov sa mala premeniť. Zatiaľ čo sa ešte presviedčali o všetkých svojich pochybeniach, hriechoch, previneniach, zločinoch, mali sa stať tými, ktorí prevezmú štafetu teroru. Áno, to oni sami teraz mali mučiť, biť, deptať. So zvrátenou logikou, bitím mali väzni vychovávať ďalších väzňov. Najväčšia inovácia metódy riaditeľa piteștskej väznice však bola v nasledujúcom prvku.
Väzni proti väzňom
Väzni sa mali navzájom nenávidieť. Nepriatelia režimu medzi sebou nemali poznať súcit. Bolo treba vymazať akékoľvek stopy lojality, solidarity, pospolitosti, narušiť všetky väzby, postaviť každého proti každému.
Jedinou perspektívou väzňa v prevýchovnom programe bolo, že je skazený. A všetci okolo neho tiež. Že vinu treba odstrániť a osobnosť očistiť násilím. Zo všetkých. Preto po sebe previnilec mal nechať dupať, preto sám pálil železom a ťahal kliešťami jazyk z úst svojich „blížnych“, preto udával tých, ktorí ho pri krútení sa vo výkaloch nechávali vydýchnuť snáď príliš „veľkoryso“.
V tejto etape obstál ten, kto ostatných mučil najrafinovanejšie - kto udával tých, ktorí ho mučili málo. Tento inovačný prvok produkoval sebanenávisť – násilie páchané z pudu sebazáchovy na ostatných viedlo k pádu do bahna teroru. A skrze ostatných páchaný sebazáchovný teror potom nenávideli sami seba.
Nezostal priestor pre nádej, nezostal priestor pre vieru. Zmizla akákoľvek ilúzia tej najpofidérnejšej čistoty. Odsúdení sa terorizovali navzájom, duchovní, študenti, disidenti, prestali rozlišovať medzi dobrom a zlom, ľudskosťou a neľudskosťou. Kto sa snáď aj napriek tomu, a po tom všetkom, zdráhal k sadizmu pristúpiť, kto dal najavo neochotu mučiť svojich niekdajších blízkych bez limitov, padol za obeť Țurcanuovým najbrutálnejším pomocníkom, ich mená nám zostali zachované: Steinere, Gherman, Pătr.
Okrem striedania rolí trýznených a trýzniacich sa „prevýchovný“ proces rozkladal na tri štádiá. Peklo malo sofistikovanú architektúru. Vonkajšie demaskovanie bolo prvou fázou. Sadistickí tvorcovia celého plánu boli kreatívni, ale systematickí, starostlivejšie ju navyše rozčlenili na časť, kedy sa mal väzeň doznávať k prečinom spáchaným počas uväznenia, a etapu, pri ktorej bol čas na priznanie o zločinoch pred internáciou, najmä proti režimu.
Druhou fázou bolo vnútorné demaskovanie. Trestanec mal očierňovať svoju rodinu, blízkych, známych, kolegov. Mal znášať svedectvo o ich skazenosti a zločinoch – „nápravná“ metóda súdila, že jeho zločinné protirežimné aktivity, ktorého do väzenia priviedli, boli následkom života v nezdravom prostredí.
Treťou fázou potom bolo vstrebanie oficiálnej režimovej ideológie a doktríny. Nešlo iba o to, aby väzeň odsúdil vlastnú minulosť, nechal ju za sebou a očistil sa od nej – mal tiež celý sadistický proces, ktorým prešiel, pochopiť, nahliadnuť teoreticky a zvnútorniť si ho. Celá ona konštrukcia bola úplne dehumanizujúca. Nedávala medzeru pre osobnú integritu, autonómiu.
Po ich lekcii už spravidla väzni s trvale poškodeným mozgom, rozbitou lebkou či poškodenými vnútornými orgánmi dožívali ešte niekoľko dní bez pohybu ako mrzáci, kým vyplnili stovku ďalších hrobov pri stene na väzenskom dvore.
Teroru Dumitrescum bachari a ďalší personál iba prizerali. Dňom aj nocou bežal ako perpetuum mobile. Samovoľne. Zvrátené sústroje poháňali samé obete, bremeno kontroly spočívalo na pleciach ODCC. Väzni, domnelí i skutoční stranícki nepriatelia, sa predháňali v ukrutnostiach a prevychovávali sa svojpomocne.
Nebožiaci by urobili čokoľvek. Majú sa protiviť bohu, rúhať sa? Zožujú a zjedia pomočenú Bibliu, zrieknu sa matky, očernia otca, spíšu udania, podpíšu. Odmenou im boli penetrácia análneho otvoru metlou, pojedanie vlastných a cudzích výkalov, pálenie tiel ohňom a cigaretami. „Prevýchova“ bola totálna, krutosť nemala hraníc, žiadne hodnoty neexistovali, celý proces ich vymazal spolu s „ja“, s osobnosťami týraných.
Kto prežil, bol pre kompletnú indoktrináciu poslaný, ako zombie, tvor po lobotómii, do pracovných lágrov na stavbu Dunajsko-čiernomorského kanála a Ocnele Mari.
Nočná mora riaditeľa bola realizovaná presne podľa zadania. Výsledky mala úplne podľa očakávania a predpísaných požiadaviek. Gratulácie však napriek tomu neprišli.
Trvalá strata pamäte
V roku 1952 bol totiž od moci odstavený rumunský minister vnútra Teohar Georgescu. A s jeho nedobrovoľným odchodom sa začala rúcať celá štruktúra starých kádrov. Zatknutá bola moskovská spojka Ana Paukerová, pripravoval sa s ňou monsterproces. Aj v Rumunsku sa chystali veľké čistky kvôli údajnému židovskému sprisahaneckému centru, antisemitizmus bol jednou z tvárí stalinizmu. Vykonštruované obvinenia obohatili aj veľmi reálnu účasť na prevýchovnom experimente z Pitești.
Politruci, kontrolóri a dozorcovia z väznice stáli pred súdom. Keď priznali vinu, boli odsúdení k relatívne nízkym trestom odňatia slobody a následne potom predčasne prepustení. Áno, experiment bol uznaný za závadný - avšak s tým, že do jeho výslednej podoby aparát vmanipulovali proamerické elementy.
Plukovník Sepenau, v neverejnom prípade hral úlohu korunného svedka, zhodil svojich nadriadených z riaditeľstva väzenskej služby, bol odsúdený na osem rokov. Lenže doma bol ešte pred Vianocami toho istého roku. Plukovník Czeller sa zastrelil ešte pred procesom, na cintoríne Bellu v Bukurešti.
Riaditeľ Alexandru Dumitrescu dostal prísne pokarhanie a prišiel o miesto. Žil ďalších päť rokov, kým zomrel na infarkt.
Súdny proces bol nielen neverejný, ale tiež pomerne vágny. Padali pri ňom len zmienky o neurčitých previneniach, ktorých sa „ktosi“ dopustil a ktoré viedli k trvalému poškodeniu u „približne“ 780 väzňov. Samotní odsúdenci z Pitești nesvedčili, po prevýchovnom experimente vraj výpovedí neboli mentálne schopní. Na terore za mrežami sa napokon sami podieľali.
Úplne sa bagatelizoval počet úmrtí. Z troch stoviek sa stali tri desiatky. Pravdu nedokladali ani sfalšované úmrtné listy obetí prevýchovy, vystavované ex-post počas procesu. A hlavne, na lavici obžalovaných nesedeli sadisti z ODCC, Organizácia odsúdencov s komunistickým presvedčením. V novembri 1954 boli do jedného postrieľaní.
Vrátane Eugena Țurcanu, ktorý si najprv prešiel výsluchmi v pivniciach väznice Jilava. Jeho fenomenálna pamäť ešte pomohla identifikovať všetky osoby, ktoré boli do programu zapojené a ktorých sa teraz bolo treba zbaviť. Jeho popravu režim priznal osem rokov po jej vykonaní.
Tajná služba Securitate aj nové vedenie rumunského riaditeľstva väzníc vyhodnotila experiment v Pitești ako pomerne úspešný. Chybou bolo, že sa do jeho vedenia infiltrovali nežiaduci ľudia. Jeho pokračovanie, podľa plánov sa mal rozšíriť do väzníc Suceava a Gherla, sa teda odložilo na neurčito.
Pretože sa na výklade o zločinoch v Pitești budú v Rumunsku ešte ďalších tridsať rokov podieľať členovia stalinistickej strany, prizná popis udalostí ešte mnohých cenzúrnych zásahov, zmien a výmazov z archívov. Bude sa interpretovať ako hrubý pokus o diskreditáciu rumunského právneho systému, ktorý tí správni súdruhovia našťastie dokázali včas zmariť. Väznica bude v roku 1977 uzavretá a krátko na to zdemolovaná.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
