Zrejme nikto na svete nepozná útroby černobyľskej atómovej elektrárne tak dobre ako Artur Kornejev. Viac ako tridsať rokov svojho života zasvätil kroteniu následkov najväčšej jadrovej katastrofy v histórii a roztavené jadro reaktora číslo štyri videl mnohokrát na vlastné oči, píše Adam Hájek z portálu iDnes.
Rodák z kazašského Aktau bol jedným z prvých likvidátorov, ktorí v decembri 1986 prišli na miesto havárie. „Boli sme pionieri. Stále v prvej línii,“ spomínal pred deviatimi rokmi v rozhovore pre The New York Times na dobu, kedy hasiči s lopatami po okolí zbierali rádioaktívne palivo vymrštené explóziou z reaktora.
Smrtiaca zmes
Viac ako tri desiatky z nich počas pár dní zomreli, aj na Kornejevovi sa ožiarenie ťažko podpísalo. Diagnostikovali mu napríklad šedý zákal. Po výstavbe sarkofágu, ktorého betónový skelet pochovala vybuchnutý reaktor, dostal za úlohu lokalizovať uniknuté palivo v útrobách elektrárne a merať úroveň radiácie.
Zničený reaktor totiž do istej miery pripomínal sopku. Po jeho explózii spôsobenej nahromadenou parou začali grafitové bloky horieť, okolie reaktora sa pri teplote 5-tisíc stupňov Celzia roztavilo a ako láva tieklo dole. Pretavilo sa betónovou podlahou a ako postupne tieklo potrubím nižšie a nižšie, postupne tuhlo.
Smrtiaca zmes jadrového paliva, regulačných tyčí ale aj roztaveného betónu, piesku, hliny a olova sa nazýva korium. V spodných poschodiach černobyľskej elektrárne tvoria bizarné útvary pripomínajúce zamrznuté vodopády a pokrútené stalaktity plaziace sa z hrdzavejúcich šácht a parných ventilov.
Päť minút a zomrieš
Najslávnejší útvar si vyslúžil meno Slonia noha. Likvidátori ho objavili osem mesiacov po havárii v miestnosti 217/2 asi dva metre pod zničeným reaktorom, zhruba šesť metrov nad úrovňou zeme. Radiácia tu dosahovala intenzitu osem až desaťtisíc röntgenov za hodinu. Stačilo by päť minút v miestnosti, aby to dospelého človeka zabilo.
„Aby ste sa na Sloniu nohu pozreli, museli ste preliezť pomerne úzkou – aspoň pre mňa – škárou. Po niekoľkých metroch medzera viedla do servisnej chodby... Vľavo sa chodba rozširovala a v diaľke sa objavila obrovská čierna škvrna s hladkým povrchom. Šíril sa okolo nej chlad a radiačné pole dosahujúce 8-tisíc röntgenov za hodinu,“ spomínal po rokoch jadrový fyzik Alexander Borovoj.
Sovietskych vedcov pochopiteľne ihneď začalo zaujímať zloženie útvaru. Vzorky malo najskôr získať vozítko na diaľkové ovládanie s primontovanou vŕtačkou, substancia sa však ukázala ako príliš tvrdá. A tak bol povolaný skúsený ostreľovač s puškou AK-47 a priebojnou muníciou.
Slávna snímka
Analýza ustrelených črepín ukázala, že Slonia noha sa zo sedemdesiatich percent skladá z oxidu kremičitého (teda roztaveného piesku) a obsahuje stopy uránu, titánu, zirkónia, horčíka a grafitu. Postupom času sa sklená hmota začala mrviť, pred dvoma rokmi už jej konzistencia pripomínala piesok.
Slávnu snímku zlovestného útvaru vytvoril až desať rokov po havárii práve Kornejev, ktorý v tom čase zastával funkciu zástupcu riaditeľa správy černobyľského sarkofágu nazvaného Objekt Kryt. Na jeseň 1996 už radiácia čiastočne zoslabla, a tak sa k Slonej nohe niekoľkokrát vydal.
Na snímke urobenej na samospúšť je zachytený on sám. Kvôli dlhšiemu času uzávierky je rozmazaný, baterka v jeho ruke vykresľuje v tme oranžovej čiary. Výrazná zrnitosť snímky je podľa všetkého spôsobená radiáciou. Celá scéna pôsobí snovo a zároveň mimoriadne znepokojivo.
Ukrajinská legenda
„Vyzerá to, ako keby v továrni z podlahy vyrástla obrovská huba, okolo ktorej sa robia prízrační muži v helmách. Na celom výjave je však čosi nespochybniteľne strašidelné. Pozeráme sa na najväčší zhluk jedného z najtoxickejších materiálov na svete: kória,“ píše portál Atlas Obscura.
Kornejev si vďaka práci pri budovaní sarkofágu vyslúžil na Ukrajine štatút legendy. Okolím reaktora sprevádzal západných novinárov (na ich zdesenie často bez ochranných pomôcok) a furiantsky spomínal na prvé mesiace záchranných prác, keď likvidátori rádioaktívny materiál naberali rukami a potom umierali ako muchy.
„Sovietska radiácia je najlepšia radiácia na svete,“ žartoval pred časom v rozhovore pre The New York Times veterán černobyľskej havárie, ktorý podľa posledných správ ešte pred dvoma rokmi žil v meste Slavutyč.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.