Trojica mužov z jednotky, ktorá sa zúčastnila invázie na Ukrajinu, vraj netušila, že idú do skutočnej vojny. Prenos z konferencie priniesla ukrajinská agentúra Unian.
„Chcel by som sa vám zo všetkého najskôr ospravedlniť. Ako sami viete, okolnosti, za ktorých sa stretávame, nie sú úplne normálne,“ povedal na úvod konferencie, ktorú prenášala ukrajinská tlačová agentúra Unian, jeden zo zajatcov, podplukovník Dmitrij Astachov.
Vyjadrenie zajatcov
„Až do konca sme neverili tomu, že skutočne vstúpime na ukrajinské územie. Povedali nám, že sa budeme v Bielorusku zúčastniť spoločných cvičení,“ doplnil.
Podobne sa vyjadril aj druhý zajatec, ktorý sa tiež podľa svojich slov pôvodne domnieval, že ide do Bieloruska na cvičenie. „Vo februári nás zhromaždili na cvičenie v Bielorusku a 24. februára prišiel príkaz, že sa máme posúvať na území Ukrajiny,“ povedal inšpektor informačnej a dokumentačnej jednotky Jevgenij Spiridonov.
Príkaz na presun na Ukrajinu podľa neho vydal priamo ruský prezident Vladimir Putin. Zajatec vysvetlil, že on a jeho kolegovia mali spolu s ruskými ozbrojenými silami postupovať na Kyjev a poskytnúť im „všetku podporu“ pri jeho ovládnutí a po jeho dobytí „rôznym spôsobom potlačiť protiprávne konanie zo strany ukrajinského civilného obyvateľstva“.
Tragický osud ruského vojaka
Ruské noviny Novaja Gazeta, jedny z posledných nezávislých, nedávno priniesli rozprávanie matky, ktorej syn bojuje na Ukrajine.
Je to smutný príbeh mladého muža, vlastne ešte chlapca. Pavol, v poslednom rozhovore hovorí mame do telefónu: „Mama, dávajú nás do áut, odchádzame, mám ťa rád, keď ti príde, že som padol, neuver tomu hneď, určite si to prever!" Viac o ňom nepočula.
Hovorila som s mamou jedného vojaka a starou mamou druhého. Áno, ich chlapci sú „kontraktniki”, vojaci na zmluvu, píše korešpondentka ruských novín Irina Tukamova. Ale sú to „kontraktniki”, ktorí ešte nedokončili základnú službu. Ako asi takíto chlapci majú bojovať? A za čo?
Za čo sa musia dať mrzačiť a hynúť v krajine, ktorej národ bol ešte včera podľa ich prezidenta „bratský”? Prečítajte si, čo hovoria ich blízki. Dovolili mi, aby som uviedla ich plné mená a plné mená svojich synov, pretože tieto ženy sú teraz polomŕtve od strachu: chcú vedieť, kde teraz ich deti sú. Velenie ich neuznalo za hodné ani najelementárnejšej odpovede.
Pavel Abramov (miesto služby a číslo jednotky sú v redakcii Novoj Gazety).
Jeho mama sa volá Jelena Alexandrovna Abramovová. Jej syn je učiteľ na základnej škole, učiteľ angličtiny a francúzštiny. Slúži v motostreleckej brigáde, má hodnosť (podľa matkiných slov) kaprála. Pavel skončil Deržavinovu moskovskú štátnu univerzitu a hneď odtiaľ sa dostal do vojenskej služby.
Povolali ho napriek tomu, že má ploché nohy a celkovo nie veľmi pevné zdravie. „Veľmi je sčítaný, má bohatú slovnú zásobu, od detstva miloval knihy Ernsta Jüngera, Remarqua, často opakoval vetu z jedného filmu - existuje také povolanie - brániť vlasť'," hovorí mama.
A preto sa Pavel nesnažil „zašiť”. Z Riazanskej oblasti, kde zostala jeho mama, ho poslali do služby na Ďaleký východ, a tam, podľa jej slov, si to rozmyslel a už nechcel profesionálne brániť vlasť. Ale potom „dobrovoľne nasilu” podpísal dohodu. „Všetkých, čo odmietli podpísať dohodu, odvážali na takelažku, to je taká špeciálna výrobňa, kde celé dni treba vláčiť ťažké debny s bojovými zásobami," pokračuje Jelena.
„Mnohí to nevedeli vydržať a podpisovali tie dohody, len aby sa mohli vrátiť do normálnych podmienok. Pavlovi to už tak veľmi šlo na chrbticu, že skončil v nemocnici. A rozhodol sa, že sa už na takelažku nevrátim a radšej podpíše dohodu. Navyše v tejto dohode prisľúbili slušný zárobok — 45 tisíc rubľov, pričom ako učiteľ u nás by mal len základný plat. A tak to podpísal. Ale veľmi chcel z armády odísť, len čo na to bude možnosť."
Dohodu na dva roky Pavel podpísal v septembri 2021. Sľúbených 45 tisíc, ako hovorí Jelena, nedostal. Jeho príjem bol 27 tisíc rubľov. „A ešte je dobre, ak urobia normatív z fyzickej zdatnosti, kto to neurobí, má o 5 tisíc rubľov menej," spresňuje Jelena. „A z toho zárobku im stále strhávali: raz na opravu kasární, raz na benzín, a ešte na dačo." Pavel Abramov nemal odslúžený ani rok, keď sa dostal na „špeciálnu operáciu” na Ukrajine. Odvtedy jeho mama vôbec nevie, čo s ním je, či je zdravý a či je vôbec nažive.
„Môjho syna oklamali," tú vetu opakuje stále dokola. „Môjho syna oklamali," píše Novaja Gazeta.