Už počas štúdia medicíny absolvovala zahraničné stáže vo Švédsku, Taliansku, Španielsku, Anglicku, Taiwane, Dánsku či Nemecku. Júlia Bartková získala v zahraničí dobrý základ, ktorý využíva na sálach dodnes. V súčasnosti pracuje na Klinike popálenín a plastickej chirurgie v Brne a otvorene poukazuje na problémy slovenského zdravotníctva.
„Uznávam, že v očiach ľudí je pravdepodobne potrebná guráž na to, aby sa mladý človek postavil sám za seba alebo upozornil na nefungujúci systém,“ hovorí v rozhovore pre Brainee Júlia Bartková.
O práci, stážach či dobrovoľníckych projektoch píšeš aj na Instagrame. Akú rolu zohrávajú sociálne siete v živote mladého lekára?
Povedala by som, že stále väčšiu a neustále to narastá. V poslednej dobe vznikajú profily, ktoré prinášajú pohľad aj na povolania, ktoré nemuseli byť až tak atraktívne. Sociálne siete dokážu pritiahnuť pozornosť aj na témy, ktoré sú často na okraji spoločnosti.
Podľa mňa je dôležité hovoriť o veciach aj verejne. Myslím si, že keď človek chce prezentovať nejakú myšlienku, mal by ju prispôsobiť danej dobe. A cesta k mladým je práve cez sociálne siete.
Kedy si začala pociťovať zodpovednosť za to, čo postuješ na Instagrame?
Už počas štúdia medicíny začal stúpať záujem o aktivity, ktorým sa venujem. Postupne sa mi ozývalo čoraz viac ľudí s tým, že som ich inšpirovala k zahraničným stážam, práci s ľuďmi bez domova, výskumu a celkovo vyššej pregraduálnej aktivite.
Silným momentom pre mňa bolo aj to, keď mi študenti stredných škôl alebo končiacich ročníkov písali, že som ich svojou cestou inšpirovala a motivovala. Taktiež aj podpora v čase, keď som začala otvorene hovoriť o netransparentnosti či neobjektivite výberového konania lekárov do slovenských nemocníc, o korupcii či rodinkárstve v zdravotníctve. Ozvali sa mi viacerí lekári, ktorí mali podobnú skúsenosť, a odišli pracovať do zahraničia.
Ako mladá lekárka sa skutočne nebojíš vyjadriť kritický názor nielen na sociálnych sieťach, ale aj v rozhovoroch. Aj napriek tomu, že si cítila podporu, nenahnevala si svojimi slovami niektorých starších kolegov, predstaviteľov miest, prípadne štátu?
Uznávam, že v očiach ľudí je pravdepodobne potrebná guráž na to, aby sa mladý človek postavil sám za seba alebo upozornil na nefungujúci systém. Pokiaľ človek vie, kým je, v čo verí a kam smeruje, dokáže zvládnuť aj to, že sa niektorým ľuďom nebude páčiť podobný idealizmus a odhodlanie. Príjemným prekvapením však pre mňa bolo, keď mi vyjadrili podporu lekári, ktorí pôsobia na Slovensku dlhé roky alebo sú na čele kliník.
V jednom z príspevkov na Instagrame si napísala, že pracovníci nemocníc volajú po zmene a nie je to len o výplatnej páske, ako si mnohí naivne myslia. V čom vidíš najväčšie problémy slovenského zdravotníctva?
Musím podotknúť, že všetko rozprávam na základe vlastných skúseností z pozície študenta medicíny či uchádzača o prácu v slovenských nemocniciach. Mnohé západné krajiny majú napríklad vopred určený systém výberu lekárov na pozície do nemocníc, ktorý je regulovaný.
V zahraničí je rozdiel aj v prístupe k štúdiu medicíny. Dôraz sa nekladie len na známky, ale skôr na aktivitu. Vyučujúci podporujú študentov, aby sa venovali klinickému výskumu, ktorý posúva medicínu vpred. Mám pocit, že u nás mladí často čakajú, že k ním niekto príde a ponúkne im príležitosť. Tak to ale nefunguje.
V čom sú zahraničné nemocnice iné, čo sa týka prístupu k študentom či pacientom?
Najmä v Škandinávii sa už počas štúdia medicíny kladie dôraz na prax. Zahraniční študenti sú v kontakte s pacientmi a pod dohľadom lekára si skúšajú vyšetrenia. Lekári ich vedú, kontrolujú a diskutujú s nimi. Správajú sa k nim ako k budúcim kolegom.
Čo sa týka pacientov, lekári ich vnímajú ako partnerov, ktorí majú plnohodnotnú účasť na svojej terapii. Nemôže sa stať, že by pacientovi nikto nevysvetlil, čo mu je a čo sa s ním bude diať. Znie to banálne, ale aj psychika je pri liečbe dôležitá. U nás sa to často zanedbáva, no nie je to chyba iba lekárov, ale skôr systému.
Už si aj načrtla, že nájsť si prácu po ukončení štúdia medicíny nie je na Slovensku až tak jednoduché. Bolo to dôvodom, prečo si sa rozhodla odísť do zahraničia?
Áno, v tom čase to tak bolo.
Dnes pôsobíš na Klinike popálenín a plastickej chirurgie v Brne. Pred dvanástimi rokmi chirurg Pavel Pafko v rozhovore pre iDnes.cz povedal, že chirurgia nie je vhodná pre ženy, pretože chirurg sa potrebuje rýchlo a rázne rozhodovať, a to je niečo, čo nepatrí k štandardnej ženskej výbave. Mení sa to v priebehu rokov?
Sú operácie, ktoré sú fyzicky náročné a každý by si mal zvážiť, čo zvláda. Rovnako však, ako dokáže byť nerozhodná žena, môže byť nerozhodný aj muž. Nie je to otázka pohlavia, ide skôr o individuálnu osobnú črtu jednotlivca. Kategorizovať ľudí na základe pohlavia je krátkozraké.
Je však pravda, že počas štúdia padali od niektorých lekárov názory, že ženy na operačku nepatria, mnohé moje spolužiačky si počas hľadania zamestnania zažili na vlastnej koži priamu diskrimináciu na základe pohlavia. Aj toto je však vec, ktorá sa bude meniť, ženy sa postupne u nás budú dostávať do rovnoprávnosti aj v chirurgických odboroch, čísla nepustia, pretože už teraz sa mení zastúpenie žien študujúcich medicínu, sú v prevahe.
Mala si niekedy pocit, že by ťa pohlavie a vek znevýhodňovali pri práci, teda že by napríklad nejaký pacient nechcel, aby si ho ošetrila len preto, že si mladá žena?
Neviem, akú skúsenosť majú v tomto smere iné mladé lekárky, ale ja som doposiaľ negatívnu skúsenosť nemala. Možno som mala iba šťastie na pacientov.
Majú to mladí lekári medzi kolegami ťažšie? Dajú im niektorí pocítiť, že nemajú toľko skúseností?
Na Slovensku a v Česku ešte stále panuje veľmi silná hierarchia v nemocniciach. Postavenie mladého lekára je vymedzené, no veľa závisí aj od starších lekárov na klinike. Medicína je tímová práca, malo by byť v záujme kliniky a celého tímu, aby sa mladý lekár čím skôr zaučil, podľa možností začal pracovať samostatne a aby sa na neho dalo čo najviac spoľahnúť. Mne to príde logické, no nie každý to takto vníma.
Počas štúdia medicíny si absolvovala viacero zahraničných stáží či dobrovoľníckych projektov. Získala si v zahraničí skúsenosť, ktorú využívaš aj dnes a nezaobišla by si sa bez nej?
Už počas školy ma zaujímala rekonštrukčná chirurgia, v zahraničí som mala priestor asistovať na operačných sálach. Dali mi veľmi dobrý základ, z ktorého čerpám na sálach doteraz. Čas strávený v zahraničí ma jasne formoval v tom, aká chcem byť lekárka a aký chcem voliť prístup k pacientom.
Stáže ma okrem toho naučili, že v každom odbore je dôležité, aby si človek budoval sieť kontaktov a spolupráce aj na medzinárodnej úrovni. A to platí aj pre medicínu. Najmä, pokiaľ ide o klinický výskum.
Ako je to s financovaním stáží počas štúdia?
Závisí to od toho, o akú stáž ide. Niektoré sú na vlastné náklady, na niektoré môžeš získať príspevok z EÚ. Taktiež existujú granty pre jednotlivca, ale musíš uspieť vo výberovom konaní. Musíš však prísť s pomerne veľkou čiastkou, ktorú do toho vložíš z vlastných zdrojov.
Nepochádzam z rodiny, kde je neobmedzený zdroj financií, a preto som mala popri štúdiu dve platené brigády, jednorazové štipendiá, grant, finančnú podporu z EÚ. Vlastným úsilím som dokázala vyskladať 70 až 80 percent z celkovej sumy, ale stále bola potrebná podpora rodiny.
V zahraničí som sa však stretávala s tým, že študenti mali veľkú časť stáže preplatenú či už cez univerzitu, alebo inú organizáciu, no u nás tento úzus ešte v takej miere nefunguje.