Do nemocnice prichádza pred siedmou ráno. Pokiaľ nemá dvadsaťštyrihodinovú službu, mal by končiť o pol štvrtej poobede, no dĺžka pôrodov sa nedá naplánovať. Gynekológ Jozef Melicherčík približuje, ako vyzerá bežný pracovný deň lekára v nemocnici, ale aj počas pandémie.
Aj lekári majú typickú nemocničnú stravu
Aj napriek tomu, že Jozef študoval v Česku, rozhodol sa vrátiť na Slovensko kvôli rodine a domovu. Od roku 2017 pôsobí na gynekologicko-pôrodníckej klinike v Rooseveltovej nemocnici. Jeho bežný pracovný deň sa začína o siedmej ráno, no do nemocnice prichádza vždy o čosi skôr. Oddelenie majú rozdelené na izby, pričom každý lekár má na starosti svojich pacientov.
Jozef si každé ráno pozrie odbery a zistí, či má nových pacientov. Následne ide za nimi a každú návštevu začína krátkym rozhovorom. Okolo pol ôsmej príde na oddelenie primár, o desať minút neskôr majú lekári z rôznych oddelení sedenie spolu s prednostom kliniky. Následne si rozdelia bežnú pracovnú náplň – kto pôjde do ambulancie, na operačnú sálu, kto bude mať na starosti oddelenie. Počas nepárnych dní majú aj veľkú vizitu, následne sa všetci pustia do svojej práce.
Potom je čas na obed, ktorý sa v nemocnici vydáva od pol dvanástej do druhej. Jozef však tvrdí, že jeho oddelenie zvyčajne nestíha obed, keďže dĺžka pôrodov sa nedá naplánovať. Stravu však majú podobnú ako nemocniční pacienti. „Neviem, či je úplne rovnaká, ale nie je zásadne odlišná. Ak sa nemýlim, máme väčší výber, teda jedno alebo dve menu navyše. Je to však typická nemocničná strava,“ prezradil Jozef Melicherčík pre portál Brainee.
Pacientky si podľa jeho slov môžu vybrať vegánsku, vegetariánsku, bezlepkovú, bezmäsitú, kašovitú stravu alebo takú, ktorá je bohatá na bielkoviny. Tá sa zväčša dáva tehotným ženám a tým, ktoré sú po pôrode.
Niekedy sa nezastaví, inokedy stihne aj kávu
O tretej poobede majú na oddelení ďalšie hlásenie, kde si lekári zreferujú, čo v daný deň urobili a či splnili to, čo chceli. O pol štvrtej by mali odchádzať domov, no sú dni, keď ostávajú v práci aj do piatej či dlhšie. Každý lekár si totiž chce dokončiť svoju prácu, aby tí, ktorí ostávajú na nočnú, nemali toho veľa.
Iné je to však v prípade dvadsaťštyrihodinovej služby. Mladý lekár prichádza do práce pred siedmou ráno a pracuje do nasledujúceho dňa. Potom ho čaká zaslúžený oddych. „Počas niektorých služieb sa nezastavím a som na nohách vkuse. Sú však aj také, keď si stihnem pokojne vypiť kávu a oddýchnuť si,“ objasnil.
Spomína aj na službu, keď sa nezastavil od pol štvrtej poobede do siedmej rána. Mal totiž osem pôrodov za sebou a sám tvrdí, že v jeho práci môžu nastať zásadné zmeny v priebehu niekoľkých hodín.
Prezlieka sa v expresne rýchlom čase
V nemocnici majú centrálne operačné sály. Pred operáciou sa lekári prezliekajú do bielizne, ktorá prichádza z čistiarne. Vždy si nasadia rúška, čiapku a používajú inú obuv. Polonahí sa presunú do filtra, kde sa oblečú. „Niekedy sa až divím, ako rýchlo sa dokážem obliecť. Pri akútnych prípadoch to trvá len niekoľko sekúnd. Úprimne, vtedy ani nepozerám, či mám dobre nasadenú čiapku, pretože nie je na to čas. Pacient je prvoradý,“ skonštatoval.
Zatiaľ čo na niektoré situácie sa dokáže pripraviť, v niektorých momentoch musí reagovať ihneď. Keď nastanú komplikácie, má príjemný stres. Pri každom pôrode si v hlave prehráva situácie, ktoré by mohli nastať. „Pri pôrodoch sa obávame, že sa porodí len hlavička a dieťa sa začne dusiť. Takáto komplikácia môže nastať kedykoľvek, no musíme ju vyriešiť do niekoľkých minút,“ vysvetlil s tým, že najväčšiu radosť pociťuje v čase, keď počuje plač dieťaťa.
Ani po službe sa však nedokáže úplne odosobniť od toho, čo zažil v práci. Doma sa neraz prichytí pri tom, že premýšľa, čo by urobil inak. Poukazuje pritom na jednoduchý príklad. „Keď sa stane niečo závažné, informácia sa ihneď objaví v médiách. Mnohí sa pýtajú – ako je možné, že sa to stalo v 21. storočí? Medicína však nie je všemocná,“ uviedol mladý lekár.
Iné podmienky v zahraničí
Mnohé zdravotné sestry či lekári, ktorí študujú alebo pracujú v zahraničí, sa len málokedy vrátia do rodnej krajiny. Dôvodov pritom môžu mať niekoľko. „Na Slovensku chýba osveta, taktiež aj motivačné zložky. Bývalí spolužiaci, ktorí pôsobia v Česku, majú úplne inú motiváciu. Keď má nejaká nemocnica problém s lekármi, zazmluvnia si študenta už od prvého ročníka. Ten dostáva štipendium, taktiež aj príspevok na presťahovanie. Začínajúcim lekárom poskytnú byty, v ktorých platia len za obstarávacie náklady. Takisto majú lepšie platové podmienky aj vybavenie. Na Slovensku by sa teda muselo zmeniť veľa vecí, aby sme lekárov či zdravotné sestry prilákali naspäť,“ uzavrel Jozef Melicherčík.
Jozef Melicherčík študoval medicínu na Lekárskej fakulte v Plzni Univerzity Karlovej. Po štúdiu sa rozhodol vrátiť na Slovensko a od roku 2017 pôsobí ako sekundárny lekár na gynekologicko-pôrodníckej klinike SZU vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F.D. Roosevelta v Banskej Bystrici.