Dnes získava skúsenosti vo slávnej dánskej reštaurácii, ktorá sa okrem troch michelinských hviezd pýši aj titulom najlepšej reštaurácie sveta, píše Karolína Lišková z portálu iDnes.
Už siedmym mesiacom pracujete v michelinskej reštaurácii Geranium v Kodani. Vlani podnik vyradil z jedálneho lístka mäso. Nebol to odvážny krok?
Stalo sa tak z rozhodnutia šéfkuchára Rasmusa Kofoeda. Sám je vegetarián. Ja som už nastupovala do takmer vegetariánskej reštaurácie, v ktorej sa z mäsa pripravujú iba ryby a morské plody z miestnych dánskych zdrojov. Reštaurácia je na mesiace dopredu obsadená, a tak sa zdá, že tento odvážny krok bol správny.
Je odklon od mäsa jedným z trendov vo vrcholnej gastronómii?
Nemyslím si, že je to hlavný trend. Skôr je zo strán reštaurácií braný oveľa väčší zreteľ na pôvod a „život“ každej suroviny. Dlhodobým trendom v gastronómii je kvalita, lokálnosť a sezónnosť. A napríklad reštaurácia Geranium tak reflektuje raketovo rastúcu spotrebu mäsa a poukazuje aj na iné možnosti stravovania. Mäso sa v ponuke nenahrádza, ale pripravujeme unikátne jedlá zo zeleniny, ovocia, rýb a morských plodov. Viac ako surovinu z iného prostredia, ktorá neudržateľne cestovala cez pol planéty, využívame miestne zdroje podľa sezónnosti. Sama som presvedčená, že mäso do ponuky reštaurácie patrí, iba je dôležité myslieť na jeho pôvod, chov a udržateľný dopad.
Ako vyzerá bežný život v známej michelinskej reštaurácii?
V Kodani sa stretávam s pracovným prístupom, ktorý je pre mňa úplne nový, iný, než ako tomu bolo v Londýne, kde som pracovala v dvojhviezdičkovej michelinskej reštaurácii Story. Bola som zvyknutá pracovať 17 hodín denne, a to päť dní po sebe. Na regeneráciu som mala iba dva dni, ktoré som obvykle prespala. Takže žiadny osobný život. Myslela som si, že je to štandard všetkých michelinských reštaurácií, najmä v pocvidovej dobe, keď v odbore chýba veľa kuchárov. O to väčším prekvapením bol pre mňa nastavený systém, aký platí v kodanskej reštaurácii Geranium.
V čom konkrétne sa líšia?
Smena má síce 15 až 16 hodín, ale pracovný týždeň pre nás kuchárov má iba tri dni. Na rozdiel od Londýna, kde sme mali jedno zamestnanecké jedlo o piatej popoludní, smena v Geraniu začína spoločnými raňajkami. Všetci zamestnanci sa stretneme o ôsmej ráno v rondónoch pri jednom stole a pol hodiny raňajkujeme. Počas toho si rozdelíme a odsúhlasíme úlohy. Potom sa vrhneme na prípravy, tie sa odvíjajú od toho, či máme v daný deň obedný, alebo večerný servis či kombináciu oboch.
Pre zamestnancov sa potom počas dňa chystá ešte obed aj večera. Smena nám končí po generálnom upratovaní celej kuchyne okolo polnoci. V našom pracovnom tíme, rozdelenom do piatich sekcií, je takmer dvadsaťpäť kuchárov z rôznych častí sveta, dokonca novo máme na cukrárskej sekcii ďalšieho Čecha. Zaujímavé vlastne je, že medzi kuchármi nájdete iba dvoch Dánov.
V Londýne toľko kuchárov nebolo?
Bolo nás oveľa menej. Preto aj náročnosť a psychický aj fyzický stres vyplývajúci z vyčerpania boli oveľa väčšie. Prvých päť mesiacov v Story s odstupom času vnímam ako jedny z najťažších v mojom živote. Na druhú stranu mám pocit, že ma pripravili do pracovného života naozaj na všetko.
Londýn je známy tým, že v reštauráciách panuje stres a dril a Kodaň zase svojim zodpovedným prístupom k zamestnancom. Viac ako varenie sa učím v kodanskej reštaurácii organizácii práce a udržaní rovnováhy medzi pracovným a osobným životom. To je pre mňa nesmierne cenná skúsenosť, akú snáď raz budem môcť aplikovať napríklad vo vlastnej reštaurácii pre seba aj svojich zamestnancov.
Zanevrela ste na Londýn?
Vôbec nie, bola som tam veľmi rada a zamilovala som sa do neho. Rada sa tam vraciam za priateľmi, ktorých som tam počas tých dvoch rokov stretla. V Londýne sa stále niečo deje, život tam je veľmi dynamický, čo mi svojim spôsobom vyhovovalo.
Čo tam bolo pre vás vôbec najnáročnejšie?
Než začnem čokoľvek vysvetľovať, musím spomenúť, že to bola moja prvá naozajstná pracovná skúsenosť. Rovnou z kuchárskej školy Le Cordon Bleu som nastúpila do michelinskej reštaurácie, takže som si vybrala tú najťažšiu zaťažkávaciu skúšku. A náročné pre mňa bolo úplne všetko. Ako som už hovorila, musela som si zvyknúť pracovať sedemnásť hodín denne, ustáť to na nohách, pretože v sede som bola maximálne desať minút počas pauzy na zamestnanecké jedlo. Ťažké bolo pracovať pod ohromným tlakom, ktorý bol spôsobený nedostatkom času na prípravy, malým množstvom kuchárov na zmene, stresom z fyzického vyčerpania a nedostatkom spánku.
Pri takom záprahu jednoducho robíte chyby a s každou z nich sa rúca vaše sebavedomie. Buď prežijete, alebo vyhoríte! Prvé mesiace som plakala každú cestu do práce aj z práce a uvažovala o úteku. Ale v hlave som riešila, že sa predsa nemôžem vzdať. Prišiel však zlom a všetko si nejako sedlo. Začala som eliminovať vlastné chyby a v tíme ma začali viac akceptovať. Posunula som sa aj kariérne o pár pozícií vyššie a vystriedala viac sekcií v kuchyni. Neviem, či je toto správna cesta „výcviku“, ale stretávam sa s názorom, že každý kuchár by tým mal prejsť. Zatiaľ na svojej ceste zbieram skúsenosti, aby som bola schopná ich potom zhodnotiť.
Ľutujete?
Rozhodne nie! Skúsenosti z Londýna si cením. Pripravila ma na najhoršie. Naučila ma reagovať pod stresom, prispôsobiť sa situácii, a rozhodne ma posunula aj v kuchárskych schopnostiach. Dodnes sme s tímom z kuchyne v kontakte.
Nebola televízna súťaž dostatočne dobrou prípravou, pokiaľ ide o stres?
Aj ja som si myslela, že väčší stres, než bol v súťaži, nezažijem: na všetko máte časový limit, pracujete pod drobnohľadom, je na vás namierených asi tridsať kamier, varíte zo surovín, ktoré nepoznáte a nikdy ste ich nevidela, počas varenia odpovedáte na zákerné otázky porotcov... To je obrovský tlak, na aký som doma v kuchyni nebola zvyknutá. V mojich sedemnástich rokoch to bola prvá veľká výzva v živote, ktorá ma posilnila a dodala sebadôveru v rozhodnutí, že sa chcem tomuto odboru venovať profesionálne. Avšak na profesionálnej kuchyni ma nepripravila. Prvé stretnutie s ňou prišlo práve až v londýnskej Story, kde som na pár mesiacov padla „na ňufák“ a na vlastnej koži som zažila realitu. Na to neexistuje žiadna príprava a táto skúsenosť je neprenosná. Potom už zvládnete akýkoľvek stres.
Americký šéfkuchár Anthony Bourdain už pred rokmi vo svojich knihách opisoval, čo sa deje za dverami profesionálnej kuchyne. Okrem iného hovoril aj o tom, že sa na kuchára občas reve. Je to bežné aj dnes?
Áno, ale z vlastnej skúsenosti nemôžem tvrdiť, že by sa kričalo bezdôvodne. Kričalo sa vždy, keď kuchár opakoval rovnakú chybu alebo keď sa niečo drahé rozbilo a zničilo. Proste zaobchádzanie so surovinou alebo riadom bez rešpektu alebo z neopatrnosti. V michelinskej reštaurácii sú často riady a rôzne kuchárske pomôcky vyrobené na mieru a nedajú sa po rozbití len tak nahradiť. Aj z toho potom pramenila dusná atmosféra.
Aké jedlo pre vás bolo nočnou morou?
Asi do konca života nezabudnem na chlieb alebo lepšie povedané žemle. V Story som nastúpila do cukrárskej sekcie, ktorá mala na starosti ako prípravu dezertov, tak pečiva. A to sa mi prvé týždne nedarilo dobre upiecť. Bojovala som s cestom, dobre mi nekyslo. A čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie, aj keď som dodržala presný recept. Počas jednej zmeny som musela cesto robiť aj niekoľkokrát. Bola som zúfalá. Vôbec som nechápala, prečo sa to deje.
Dokonca kvôli mne musel niekoľkokrát zostať celý tím po práci až do druhej rána. Na pár mesiacov to bola moja nočná mora. Je veľmi nepríjemné byť vinníkom, s publikom, keď celý tím kvôli vám nesmie domov a čaká, až si dorobíte správne svoju prácu. Dnes žemle upečiem naspamäť a na ceste rozoznám chyby. Naučilo ma to.
Ako je to v Kodani?
V Geraniu nie sú jedlá zase tak technicky náročné, ale o to vyššie sú nároky na detail a prevedenie. Na prvý pohľad jednoduché veci nám v kuchyni zaberú veľa času. Každá činnosť podlieha systémovo kontrole v každej sekcii, kde za ňu zodpovedá Chef de Partie, a tak sa chybičky riešia za pochodu a vo väčšom pokoji. Krik ani slzy som tu nezažila.
Čo by ste mi odporučili z jedálneho lístka londýnskej Story?
Vo väčšine michelinských reštaurácií sa podáva ucelené menu a hosť si nevyberá takzvane „à la carte“, teda jednotlivé chody. Odnáša si tak ucelený zážitok, keď jedlá dávajú určitý zmysel a nadväznosť. V Story sa rozpráva osobný príbeh jej zakladateľa a šéfkuchára Toma Sellersa. Servíruje sa pred vás zapálená sviečka s pečivom. Áno, tým, čo ma toľko potrápilo. (smiech)
A až po chvíli vám obsluha vysvetlí, že sviečka je z hovädzieho loja a vy si môžete pečivo namáčať do misky pod sviečkou. Inšpirovali sa tradičným britským jedlom, kedy sa najčastejšie v nedeľu peklo hovädzie, a keď sa zjedlo, rodina si pochutnávala na chlebe namáčanom do výpeku, ktorý zostal v pekáči. Ale určite by som vám odporučila slimačou boloňskú omáčku podávanú v mištičke pripomínajúcu ulitu.
Na jej dne je pyré z petržlenovej vňate, slimačia omáčka na bolonský spôsob a hore pena zo zemiakov s chrumkavou posýpkou z petržlenovej vňate. Tento chod je plný chutí, ktoré vás milo prekvapia. Hostia si tiež pochvaľovali dezert v podobe kôprovej a mandľovej zmrzliny. Každopádne zážitok z návštevy reštaurácie Story je umocnený aj výberom hudby, ktorá vám hrá počas obedového alebo večerného servisu.
Hudba hrá v mnohých reštauráciách, nie?
To síce áno, ale tu nečakajte žiadnu hudbu z hotelovej haly alebo z výťahu. Zoznam pesničiek je prekvapujúci a unikátny a dostanete ho vytlačený vrátane zoznamu chodov jedál v uzavretej obálke s voskovou pečaťou. Návštevu michelinskej reštaurácie by som prirovnala ku kultúrnemu zážitku. Každý detail je dôležitý.
A čo by ste mi odporučili v Geraniu?
Rovnako ako v Story, aj tu podávame ucelené sedemnásťchodové menu. Výborná bola napríklad špeciálna polievka z bielej špargle, ktorá sa pripravovala v špargľovej sezóne. Každý týždeň sme v kuchyni spracovali 80 kíl špargle, z čoho sme polovicu začerstva vyšťavili do džúsu a druhú polovicu sme najskôr opekli na uhlíkoch na grile a až potom vydžúsovali.
Zmiešaním oboch štiav vznikla hustá polievka, ktorú sme dochucovali a servírovali s kúskami uvarenej bielej špargle, s horčičnými semienkami, slimačími vajíčkami a s mierne zaúdeným vaječným žĺtkom. Na prvý pohľad komplikované jedlo, ktoré však pekne a kompaktne chutilo a bolo z neho cítiť čerstvosť bielej špargle, ktorá má jemne sladkastú chuť. Podobných pokrmov máme vďaka sezóne iného druhu zeleniny skutočne veľa.
Z vášho rozprávania mám pocit, že slimáky dominujú špičkovej kuchyni. Je to náhoda, alebo ďalší z trendov?
Asi je to náhoda, slimáky nemáme v žiadnych iných chodoch. A ani v Londýne neboli v inom chode. Možno je slimák u nás vnímaný ako exotická surovina, ale svoje tradičné zastúpenie má vo francúzskej kuchyni, ktorá viac-menej ovplyvnila kus sveta.
Stačili ste na jar zaregistrovať diskusiu o tom, či má Česká republika zaplatiť poplatok spoločnosti Michelin, aby bola zaradená do svetového sprievodcu? Nakoniec sa rozhodla, že ho vo výške 51,3 milióna korún (vyše 2,1 milióna eur) na päť rokov zaplatí. Avšak do tej doby sa okolo toho viedli búrlivé debaty. Aký je na to váš názor?
Som presvedčená, že Michelin pre gastronómiu v Česku je dôležitý, a to z mnohých pohľadov. Tým primárnym je to, že pritiahne gastroturistiku, ktorá nie je vôbec zanedbateľná. Ako príklad zo svojej praxe to vidím na návštevnosti Geranie, kde značnú časť hostí tvoria turisti, čo do Kodane prišli za jedlom. Svoje peniaze potom utratia za ubytovanie, dopravu a ďalšie reštaurácie, čo v dôsledku tvorí aj príjem do štátneho rozpočtu.
Pomocou sprievodcu, ktorý sa vďaka poplatku rozšíri na celé územie Českej republiky, dostaneme zahraničný gastroturizmus aj do ďalších častí krajiny. Nielen do Prahy, na ktorú sa vzťahovalo obmedzenie platné do tohto roku. Ocenenie alebo zaradenie do sprievodcu majú navyše šancu získať reštaurácie, bistrá aj streetfood stánky, ktoré ponúknu skvelé jedlo. Neplatí to len pre „luxusné“ reštaurácie. Avšak ani zaplatený poplatok Michelinu nie je zárukou toho, koľko hviezd bude v Českej republike udelených. Záleží iba na nás!
Michelinské hviezdy však nie sú len nálepky, ktoré si reštauratér leští na výklade, sú s tým spojené ďalšie investície a náklady na prevádzku. Spomenuli ste, že u vás v tíme pracuje 25 kuchárov. Je to podľa vás finančne udržateľné?
Máte pravdu a je pre mňa zatiaľ záhadou, ako Geranium finančne funguje. Nie sú to iba kuchári, ale aj ďalší personál vrátane ľudí, ktorí sa starajú o rastliny, upratovanie a servis. Som veľmi rada za tieto skúsenosti, aké zbieram počas svojej praxe, a za to, že vidím, s čím všetkým je nutné pri prevádzke reštaurácie počítať. Vrátane finančného krytia.
Určite nie je jednoduché ani pri cenách, aké michelinské reštaurácie účtujú za jedlo, uživiť celý chod zážitkovej gastronómie na tej najvyššej úrovni. Nedá sa preto čudovať, že mnoho reštaurácií pod svojim menom rozširuje pôsobnosť a otvárajú bistrá alebo ďalšie reštaurácie, aby pomohli udržať vlajkovú loď, teda reštauráciu s michelinskou hviezdou.
Dá sa na vašej pozícii v kuchyni slušne uživiť?
Prácou v michelinskej reštaurácii si rozhodne nezarobíte na úspory. Referencie v životopise a pracovná skúsenosť, ktorú možno uplatniť ďalej, sú oveľa cennejšie. Preto tieto reštaurácie využívajú aj stážistov, ktorí pracujú niekoľko týždňov až mesiacov úplne zadarmo. Odnášajú si práve onú skúsenosť, za ktorú im inde radi zaplatia. Ja som od začiatku v zamestnaneckom pomere a môj plat ako v Londýne, tak aj v Kodani pokryje moje základné náklady na bývanie, dopravu, jedlo a niečo mi ostane aj na zábavu.
Ale na účte sa mi výplata nehromadí a rozhodne nič zásadné neušetrím. Dánsko je dokonca na život drahšie ako Anglicko. Beriem to skrátka tak, že je to moja investícia do vzdelania. Získavam prax, bez ktorej sa v profesnom živote nepohnem. Niekto v mojom veku študuje vysokú školu, ja cestujem po svete a pracujem pre reštaurácie, aby som raz mohla otvoriť napríklad svoju vlastnú, a som nadšená tým, že mám možnosť učiť sa od tých najlepších.
Kúsok od vás je v Kodani aj ďalšia slávna reštaurácia Noma, ktorá je tiež ovenčená tromi hviezdami Michelina. A v januári ohlásila, že budúci rok končí, že chod reštaurácie obsahujúci sto zamestnancov je ekonomicky neudržateľný.
Noma v Dánsku aj vo svete určuje v mnohých smeroch trend a oznámením zmeny šokovali celú gastroscénu. Je to fenomén. Premýšľaním o jedle ovplyvňujú celý svet. Búra hranice a nebojí sa nevšedných kuchárskych metód ani nových zdrojov surovín, ktoré budia emócie a vyvolajú diskusiu.
A áno, máte pravdu, zatvára sa reštauračný priestor pre hostí, ktorý zamestnával takmer sto ľudí. Má sa však za to, že väčšina z nich pracovala pre reštauráciu zadarmo, boli v úlohe stážistov, a tak je pre verejnosť táto zmena nepochopiteľná. Verím však, že toto rozhodnutie pochopíme neskôr. Ale Noma rozhodne nekončí.
Ako to?
Poskytne svoje služby aj menu na takzvaných pop-up miestach (jednorazové akcie, pozn. red.) a dorazí tam, kde si ju objednajú. Vyskúšali si túto prevádzku už tento rok v japonskom Kjóte. Svoje priestory v Kodani potom využijú na rozšírenie laboratória, v ktorom už dlhšiu dobu vyvíjajú svoje vlastné produkty s ohľadom na udržateľnosť a lokálnosť. Napríklad omáčku dashi (vývar, ktorý je základom väčšiny japonských omáčok a polievok, pozn. red.), garum (pôvodne rybia omáčka, ktorú Noma vyrobila zo zaúdených hríbov, pozn. red.) a ďalšie dochucovadlá. Ich výrobky sa hneď ujali medzi reštauráciami a tie ich vo veľkom objednávajú a používajú na dochutenie.
Aj mňa osobne prekvapilo, že v Geraniu vôbec nepoužívame korenie, ale dochucujeme omáčkou dashi, ktorá dodáva jedlám chuť umami. Noma pri svojej činnosti otvorila aj MAD Academy (rešpektovaná škola varenia v Kodani, pozn. red.) a venuje sa vzdelávaniu profesionálov. Sama som sa zapísala do neplatenej formy, prebiehajúcej spoločnými výletmi do prírody, kde nám sprievodca ukazuje, ktoré rastliny zbierať a ako ich upraviť. Presne ako to robievali naše prababičky. Využívali miestne zdroje a podľa toho doma varili. Návrat ku koreňom je pre udržateľnosť kľúčový.
Na menu reštaurácie Noma sa v minulosti objavilo grilované sobie srdce na lôžku z čerstvej borovice, šafranová zmrzlina v miske z včelieho vosku. Alebo tekvica s kožou z bielych ríbezlí a omáčkou z fermentovaného jačmeňa či tatarák z jeleňa v špeciálnej úprave a podobne. Samé vybrané lahôdky. Ochutnali ste tamojšie špeciality?
Reštauráciu som mala možnosť navštíviť pred štyrmi rokmi, keď sa podávalo vegetariánske menu. Bol to pre mňa obrovský zážitok a aj splnený sen. Ochutnala som zelenú špargľu obalenú plesňou alebo šišky z ihličnanu niekoľko mesiacov naložené v sirupe. Na prvý pohľad máte pocit, že malá šiška zo stromu je tvrdá a suchá, ale po zahryznutí zistíte, že je mäkká a sladká, ako dezert z marcipánu. Nejedla som tam síce najlepšie jedlo svojho života, ale každý chod ma prekvapil prevedením, keď som si hovorila, ako to vôbec niekoho mohlo napadnúť.
Za jedlom veľa vyrážate do sveta. Boli ste napríklad v Singapure. Aká to pre vás bola skúsenosť?
Už od detstva rada ochutnávam a zistila som, že práve ochutnávanie je rovnako dôležité ako varenie. Keď sa chcete v odbore zlepšovať, musíte pre inšpiráciu vyraziť mimo domova. Preto skôr ako pamiatky na cestách vyhľadávam a objavujem miestne jedlo. Zbožňujem reštaurácie, ale aj streetfood, ktorý o danej krajine veľa prezradí.
Ázijská kuchyňa ma vždy fascinovala a zaujímala. Túžila som ju ochutnať priamo na mieste, a dokonca sa nebránim myšlienke raz niekde v Ázii aj pracovať. Keď teda prišla ponuka variť tri degustačné večere prezentujúce modernú českú kuchyňu v Singapure, využila som ju a spojila výjazd aj s dvojmesačnou cestou po Ázii, kde som navštívila niekoľko krajín, napríklad Thajsko, Vietnam, Bali, Kambodžu.
Ako v Singapure reagovali na českú kuchyňu?
Som veľmi rada, že všetkým chutilo, a máme z tejto akcie, na ktorej sa zúčastnila aj česká veľvyslankyňa, len pozitívne reakcie. Sedemchodová večera obsahovala naše tradičné jedlá pripravené na moderný spôsob. Odrazila som sa od českých klasických jedál alebo od typických českých surovín, ktoré som upravila tak, aby dávali zmysel a boli prijateľné pre hostí zo Singapuru. Bolo dôležité si vopred uvedomiť, že napríklad typická sviečková na smotane je v horúcom singapurskom počasí takmer nestráviteľná.
A tiež bolo potrebné upraviť skladbu jednotlivých komponentov nášho národného jedla, pretože mäso preliate hustou omáčkou s niekoľkými knedľami, šľahačkou, brusnicami a citrónom je viac než nepochopiteľné. A vôbec najväčší oriešok bol, ako vysvetliť, prečo nesie jedlo názov sviečková, ale zo sviečkovej sa nevarí. (smiech)
Ako ste to vyriešili?
Aj preto som ju radšej pripravila vo forme steaku z pravej sviečkovej, zo silnej redukcie z vývaru z hovädzích kostí s použitím korenia typického na prípravu sviečkovej. Ďalej som urobila pyré z koreňovej zeleniny so smotanou a podávala s karlovarskou knedľou opečenou na masle. Chuť aj suroviny boli zachované a práve tento chod sa stretol s veľkým nadšením aj zo strany miestnych Čechov. V Singapure som bola už dvakrát a vždy sme sa snažili ukázať hosťom, že aj naša kuchyňa dokáže ohromiť, keď sa trochu prispôsobí. Teraz mám podobnú ponuku. V októbri budem variť pre CzechTourism v Kodani a chystá sa akcia aj v Izraeli.
Keď sa vraciate zo sveta domov, čo vám uvarí mama alebo babička – kuchárka, ktorá dokonca mala aj svoju reštauráciu? Na čo sa najviac tešíte?
Babička býva v Piešťanoch a od detstva mi pri každej návšteve pripraví slovenskú klasiku: sladké alebo slané pirohy, kačicu s kapustou a zemiakovými lakšami, halušky a upečie niekoľko plechov buchiet. K nám domov sa vždy teším na mamine slané palacinky plnené špenátom, lievance, lasagne, kura a podobne. Jednoducho jednoduché jedlá, ktoré ma okamžite katapultujú do detských rokov.
Kde sa vo vás vzala túžba stať sa profesionálnou kuchárkou?
Už v detstve, okolo desiatich rokov, som jasne vedela, že chcem v živote variť. Snívala som o kaviarni, bistre, cukrárni, hoteli alebo o reštaurácii a ich podoby som si v hlave rôzne menila. Ale čím som staršia a čím viac skúseností mám, tým viac sa mi formuje myšlienka, ako by mal raz vyzerať môj vysnívaný podnik. Dokonca si to maľujem do zošita, dúfam, že nie zbytočne. (smiech)
Už o tom konkrétne uvažujete?
Zatiaľ to nie je aktuálne, ale sen o vlastnej reštaurácii by som si raz rada splnila. Bude odrážať moje korene, rodinu, takže by sa do neho mali nejakým spôsobom premietnuť české a slovenské jedlá. Je však predo mnou ešte dlhá cesta.
Kto vás prihlásil do súťaže MasterChef?
Bola to mama. V čase, keď sa končil môj ročný študijný pobyt v Amerike, mi s nadšením volala, že zazrela v televízii reklamu na kasting, a chcela ma prihlásiť. Ako malá som tú súťaž natoľko milovala, že som si podľa nej nazvala aj profil na sociálnych sieťach – Som MasterChef. Dnes už funguje pod zmeneným menom Made by Kristína. A mama sa toho chytila a nakoniec bola natoľko otravná, že som na prihlášku kývla a tajne dúfala, že ma nevezmú. Vzali a som MasterChef. Vďaka, mami! (smiech)
Spomeniete si na prvý úspech?
Asi v štrnástich rokoch som sa rozhodla, že upečem mangovú tortu pre Leoša Mareša a že mu ho zanesiem do rannej show. Tortu som upiekla večer a skoro ráno zaniesla na recepcii rádia spolu s listom, v ktorom som sa mu predstavila. Torta sa k Leošovi dostala a spolu s Patrikom Hezuckým o ňom začali hovoriť v éteri. Na mojom Instagrame sa tým spustila lavína a ja som za pár hodín získala takmer dvadsaťtisíc sledujúcich. Dokonca mi volali do školy. To som sa mohla zblázniť radosťou!
A potom to bolo víťazstvo v súťaži MasterChef a vlastná kuchárska kniha #Upgrade, vďaka ktorej som si zarobila na kuchársku školu Le Cordon Bleu, sťahovanie do zahraničia... A dnes je pre mňa úspech pracovať pre najlepšiu reštauráciu sveta. Mám v živote veľa šťastia, ale nič z toho sa nedeje bez vlastnej motivácie, tvrdej práce a zázemia mojej rodiny.
Čo je pre vás doteraz v cukrárni ťažké?
Priznám sa, že neviem upiecť dokonalé makrónky a nikdy s nimi nie som úplne spokojná. Vždy na nich vidím drobné detaily, čo by mohli byť lepšie. Našťastie sa makrónkami neživím a ani to nie je môj smer. (smiech) Samozrejme náročnejší pre mňa je vždy nový recept, ktorý skúšam alebo vytváram. Chybami sa učím, a tak som spokojná až druhýkrát alebo tretíkrát. Na tom cukrárina stojí, snažíte sa neustále posúvať hranice dokonalosti. V cukrárine aj v kuchárine ma baví ten proces tvorenia a kreativita. Na jedle je totiž krásne, že je na ňom hneď vidieť aj váš osobný progres.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.