Renata Emilsson Pešková žije na Islande už 18 rokov, plynulo ovláda miestny jazyk, tma a zima ju paradoxne netrápia, a aby sa jej syn naučil česky, je spoluzakladateľkou spolku Čeština na Islande a k tomu českú školu, píše sa na portáli iDnes.
Prečo ste si vybrali práve Island?
Kvôli vzťahu. V Nemecku, kde som študovala interkultúrnu germanistiku, som sa zoznámila s Islanďanom, ktorého som si potom vzala. Nikdy predtým som na Island nechcela ísť, ale v tej dobe to bola v porovnaní s Českom lepšia voľba, pretože manžel bol na Islande veľmi usadený a životná úroveň tam bola vyššia než u nás.
Vedeli ste, do čoho idete?
Keď sa presťahujete do cudzej krajiny, vždy na vás čakajú nejaké výzvy. Ale lákalo ma žiť v cudzej krajine a vyskúšať si teórie zo štúdií ohľadne iných kultúr a toho, ako komunikovať interkultúrne. Myslela som si, že som na to pripravená, ale bolo to, samozrejme, ťažké. Najťažšie bolo naučiť sa islandsky. Zo začiatku som pracovala v materskej škole, kde sa rozhodli, že na mňa nebudú hovoriť anglicky, ale len islandsky, aby som sa ten ich jazyk čo najrýchlejšie naučila. A to boli veľmi ťažké roky.
Ako dlho vám trvalo, než ste sa naučila primerane komunikovať?
Prvý polrok som mlčala, po roku už som zvládala základnú komunikáciu a po dvoch rokoch som sa dohovorila o tom, čo som potrebovala. A potom sa to stále zlepšovalo. Ale človek sa islandsky asi nikdy nenaučí úplne dokonalo. Som tu už 18 rokov, ale stále napríklad pri čítaní rôznych článkov nachádzam slová, ktoré nepoznám.
Narazili ste vedľa jazyka aj na nejaké ďalšie prekážky?
Na veľa kultúrnych rozdielov. Navyše som na začiatku nebola moc v kontakte so žiadnymi Čechmi, nepoznala som veľa ľudí, aj keď som bola predtým zvyknutá mať veľa priateľov. Vtedy nebolo toľko možností, ako komunikovať so zahraničím, nebol zadarmo Skype, WhatsApp a podobne, kontakt s mojimi blízkymi bol veľmi obmedzený. Nechala som doma všetky sociálne siete, rodiny a priateľov.
Tiež mi dlho vadilo, že na Islande nie je jar. Rok sa tu rozdeľuje len na zimu a leto, aj keď tu je zima vlastne stále – ročná priemerná teplota je päť stupňov a v lete, keď je naozaj pekne, máme okolo 20 stupňov. 21. apríla je oficiálny prvý letný deň, je to veľká sláva, štátny sviatok, kedy sa nechodí do práce. Potom niekedy v máji začne rásť tráva a potom príde krátke arktické leto, aj keď niekedy môže celý čas pršať. Deti tu majú jedny z najdlhších prázdnin v Európe, pretože keď už začne byť pekne, je jednoducho voľno. Končia školu na začiatku júna a vracajú sa do školy na konci augusta. A jeseň môže byť pekná, ale je to stávka do lotérie, na pekné počasie sa nedá nikdy spoliehať.
Odráža sa toto náročné podnebie nejak na spoločnosti?
Áno, množstvo ľudí tu berie antidepresíva, keď teda vychádzame z toho, koľko liekov a najmä tých antidepresív sa tu predpisuje a užíva. Ale bežne to na ľuďoch nevidíte. Mne osobne tma ako taká, ktorá je tu v zime takmer stále, nevadí, veľa pracujem a toľko to nevnímam. Niekomu môže pripadať útulná, ale iní ľudia to môžu zvládať horšie a mať z toho depresie, aj keď Inslanďania sú na to všeobecne zvyknutí. (Islanďania patria medzi najväčších konzumentov antidepresív na svete, podľa OECD užíva každý deň antidepresíva 130 ľudí z tisíc a čísla sa dlhodobo neznižujú, pozn. red.)
Jeden Čech, ktorý na Islande pracoval, spomenul, že popri antidepresívach sú problémom tiež drogy.
Záleží na tom, v akých kruhoch sa človek pohybuje a s kým je v kontakte. Pred niekoľkými rokmi tu mladí ľudia veľa pili, fajčili a brali drogy, dnes už to toľko nevidíte, maximálne majú elektronické cigarety. Islandská vláda sa už roky snaží cielene zapájať mladých ľudí do organizovaných voľnočasových aktivít, čo tu výrazne znížilo štatistiku všetkých týchto nešvarov. Naozaj to zabralo a funguje to ako prevencia. Hovorí sa tomu „islandský model“, ľudia tu jednoducho veľa športujú a žijú zdravo. Ale to, samozrejme, nepopiera fakt, že tu existujú rôzne mafie a gangy, pre ktorých je tu asi rovnako ako všade inde určitý trh. Kriminalita sa očividne zvyšuje, pretože polícia, ktorá bola dlho bez zbraní, teraz môže nosiť elektrické zbrane. Samozrejme, všeobecne sú Islanďania mierumilovní a prípadné podsvetie tu nevnímate.
Na Islande je veľmi drahý alkohol, predáva sa v špeciálnych obchodoch, ale cez víkend sú tam vraj bežné veľké alkoholové párty. Ako je to možné?
Áno, na Islande je paradox, že sa môžete vydať už v osemnástich, ale alkohol si môžete kúpiť až v 21 rokoch. Je tu naozaj silná protialkoholická spoločnosť. Do roku 1989 tu bola dokonca pohibícia na pivo. Nemohlo sa dovážať ani predávať. Každopádne, Islanďania majú veľmi vysoké príjmy, takže nemajú problém do alkoholu investovať, aj keď je drahý. Väčšinou ale začnú piť doma, domáce párty sú tiež bežné a do baru sa premiestnia až neskôr, okolo polnoci, aby ich to toľko nestálo. Nočný život je tu vyhlásený, je to jeden z lákadiel a dôvodov, prečo do Reykjavíku jazdia turisti. Ale často sa potom v piatok a v sobotu v meste stávajú rôzne konflikty a úrazy.
Prečo ste založila český spolok?
Chcela som syna naučiť česky. A tak keď mu boli dva roky, kontaktovala som českú ambasádu, že by som chcela založiť český spolok. Tí ma prepojili so Zdeňkou Motlovou, českú maminku, ktorá rovnako žila na Islande a mala malé dieťa a ktorá sa im v rovnakej dobe tiež ozvala s rovnakým nápadom. Spoločne sme potom založili spolok Čeština na Islande. Nezakladali sme ho ako nejakú kultúrnu inštitúciu, ale kvôli českej škole. Bolo to v dobe, kedy zomrel Václav Havel, robila sa k tomu na Islande akcia, kam prišiel vtedajší islandský prezident Ólafur Ragnar Grímsson a bývalá islandská prezidentka Vigdís Finnbogatóttir, ktorá sa s Havlom osobne poznala. Čítali sa tam Havlove divadelné texty v islandčine a prišlo tam aj množstvo Čechov žijúcich na Islande.
Ako tá vaša česká škola vyzerá?
Máme priestor v miestnej základnej škole, kde sa stretávame každú sobotu a učíme deti česky, robíme rôzne kreatívne a pohybové aktivity. Máme dve vekové skupiny, predškolskú a školákov, takže vlastne taká škôlka a škola v jednom, dohromady asi okolo 15 detí. Starší chodia na dve hodiny, mladšie na hodinu. Nie sme akreditovaná škola, ale sme jediné miesto, kde sa deti na Islande systematicky učia čítať a písať v češtine. A navyše je škola dostupná všetkým, vyberáme len symbolický poplatok, aby sme mohli uhradiť veci, ktoré potrebujeme pre výučbu. Nerobíme to kvôli zisku, ale pre dobro komunity.
Deti v tých dvoch triedach sú teda rôzneho veku?
Áno, to je typické pre školy alebo skupiny, kde sa učia materské jazyky, deti nie sú v rovnakom veku ani nie sú v materskom jazyku na rovnakej úrovni. Je to veľmi individualizovaná výučba. Máme deti, ktoré doma hovoria česky len s jedným rodičom alebo vôbec. Češtinu tam učím ja a Zdeňnka a máme ešte jednu maminku, s ktorou sa striedame. Je to neplatená dobrovoľná práca, pomerne vyčerpávajúca. Spolupracujeme s Vyššou odbornou školou v Mostu, a tak za nami na Island občas prídu praktikanti alebo univerzitní študenti v rámci Erasmu a pomáhajú. Do zahraničia je možné posielať aj českých lektorov, ale u nás nie je, bohužiaľ, dostatok detí, aby sa im prax vyplatila, je to program skôr pre väčšie školy. Máme šťastie, že nás dlhodobo podporuje Ministerstvo zahraničných vecí ČR, žiadame ich každý rok o grant na prevádzku českej školy a spolku a zatiaľ nás vždy podporili.
Prečo ste neučili vaše deti doma, keď je rovnako v škole učíte sama?
Učiť deti doma nie je funkčné, v tom kolobehu života a v tom, ako je nastavená spoločnosť, sama doma dieťa jazyk nenaučíte. Dieťa potrebuje vzory, niekoho, kto ten jazyk naozaj vie, rovnesníkov, ktorí tiež hovoria česky. Doma väčšinou hovorí česky len jeden rodič, dieťa sa napríklad naučí rozumieť a komunikovať, ale len v rámci slovnej zásoby toho jedného rodiča. Navyše, ako deti rastú, rodičia strácajú vplyv a rovesníci sú potom dôležitejší. Deti žijúce v cudzej krajine tiež majú v neskoršom veku tendenciu svoj materinský jazyk pred rovesníkmi skrývať, aby neboli iné. Za českú školu som rada, syn tam chodil osem rokov. Bola to obrovská pomoc, hlavne mentálna, pretože človek nemá energiu, aby organizoval výučbu doma a stále presviedčal vlastné dieťa o tom, že je to dôležité. Náte rolu ako rodič, a keď ste potom v roli učiteľa, dieťa to neodlišuje a moc to nefunguje.
Máte v škole aj deti, ktoré prišli v neskoršom veku a majú sa problém začleniť?
K nám najviac chodia deti, čo sa narodili na Islande. Občas sa objaví dieťa, ktoré ide na Islande rovno do školy, a to je pre neho, samozrejme, veľmi ťažké. Ale to je pravdepodobne rovnaké u všetkých detí, ktoré sa potrebujú začleniť do nejakej školy a medzi rovesníkmi a nepoznajú miestny jazyk. Na Islande sú dve medzinárodné školy, kde sa hovorí anglicky, v klasických školách islandsky, ale tam obrovská vôľa zapojiť deti do rôznych aktivít a naučiť ich čo najskôr miestny jazyk. Školy aj úrady hľadajú najrôznejšie cesty, ako to deťom uľahčiť. Ale aj tak je smutným faktom, že ďaleko vyššie percento deti imigrantov nedorobí strednú školu v riadnom termíne oproti deťom, čo majú islandčinu ako prvý jazyk. Islandčina je pomerne zložitý jazyk, takže ani celá základná škola často nemusí stačiť na to, aby dieťa dosiahlo v islandčine úroveň svojich rovesníkov. A to je základná škola desať rokov. Stredná potom na tri.
Je túžba naučiť deti materinský jazyk len rodičovská, alebo sa chcú česky naučiť aj deti?
Malé deti to často baví, a tak do českej školy chodiť chcú, ale potom s vekom začínajú protestovať. Sú to určite predovšetkým rodičia, ktorí chcú, aby ich deti vedeli česky a dohovorili sa s babičkami a dedkami. Samozrejme, akonáhle sa deti dostanú do pred puberty, s češtinou skončia, pretože nemajú motiváciu. Nie je to uznávaný ani akreditovaný jazyk, nedostanú žiadne ocenenie za to, že česky vedia. Ale som hrdá na to, že škola dobre funguje, a navyše sa nám v jej rámci podarilo založiť aj českú knižnicu. Nazhromaždili sme vyše tisíc českých kníh. Predtým sme mali knižnicu v našich domácnostiach a rôzne sme knihy požičiavali, ale teraz už je česká knižnica zaregistrovaná v oficiálnom islandskom systéme a má raz za týždeň výpožičnú dobu. Funguje v rámci knižnice Móðurmálu, kde sú k vypožičianiu knihy v osemdesiatich jazykoch. Chodí tam množstvo Češiek s malými deťmi. Je to profesionálna služba pre Čechov a školskou knižnicou z celého Islandu.
Ako ste tie knihy na Island dostali?
Všetkými možnými spôsobmi. Zo začiatku sme ich veľa vozili sami, vždy, keď sme leteli do Čiech, sme knihy nakúpili a priviezli. Ale napríklad aj jedna cestovná kancelária, ktorá na Island išla autobusom, nám priviezla asi šesť debien kníh, ktoré sme zhromaždili v Prahe v rámci jednej zbierky. Teraz nedávno nám pán veľvyslanec Červenka viezol 13 kíl kníh, čo sme získali v lete darom na konferencii Českých škôl bez hraníc. Ambasáda nám vyšla v ústrety, knihy sa poslali poštou na českú ambasádu do Osla a pán veľvyslanec ich priviezol, keď sem mal cestu, aby sme ušetrili za poštovné. Alebo nedávno som písala článok pre časopis českých knižníc Čtenář, kde majú novú rubriku o krajinských knižniciach, a jedna milá pani knihovníčka si článok prečítala a poslala nám knihy.
Ako sú české deti na Islande prijímané?
Za posledných pár rokov sa výrazne zvýšil počet imigrantov a aj ich detí, ktoré sa na Islande narodili. Je to vyše 15 percent. Registrovaných Čechov tu bude už okolo tisíc. Všeobecne tu migrácia nie je vnímaná negatívne, škôlky aj školy sa snažia, aby boli multikultúrne, snažia sa integrovať cudzincov, sú tu spolky na výučbu materinských jazykov. Islanďania sú veľmi izolovaní tým, že žijú na ostrove, islandčina je starý jazyk, je to národný symbol, ale spoločnosť je veľmi otvorená, angličtina je neoficiálny druhý jazyk. Tou sa dohovoríte aj so staršími ľuďmi. je to hlavne vďaka médiám a internetu, na Islande napríklad nedabujú filmy, všetko je v originálnom znení s titulkami, veľa sa sleduje Netflix a Youtube a to je väčšinou v angličtine. Je tu cítiť silná amerikanizácia, veľmi sa rieši, ako uchrániť islandčinu a islandskú kultúru, ale ako byť zároveň medzinárodný, multikultúrny a skvelo ovládať angličtinu.
Takže sú Islanďania k Čechom ústretový?
Áno, na Čechov sa pozerajú pekne, majú z minulosti s Čechmi určité pozitívne kultúrne prepojenia. Majú radi postavičku Krtka, včielku Máju, milujú Pata a Mata, Švejka. A tiež kvôli bahnu, ktoré je na Islande všade, nosili Islanďania nízke gumové topánky, ktoré sa vyrábali v Česku, také čierne gumáky k členkom s bielym pruhom, nosili ich úplne všetci. A všetci tiež poznajú český krištáľ a traktory. Navyše, Václav Havel sa dobre poznal s bývalou islandskou prezidentkou, boli priatelia.
Máte 14-ročného syna. Ako tu funguje komunita násťročných, keď je cez zimu stále tma?
Asi podobne ako v Česku. Sú veľmi na mobile, na sociálnych sieťach, ale zároveň sa často zúčastňujú tých voľnočasových aktivít, o ktorých som hovorila. Syn chodil na badminton, potom do fitka, je tu veľmi obľúbený futbal, tak sú tréningy napríklad štyrikrát do týždňa. Kamarátka má syna, ktorý závodne pláva, a ten má tréningy dvakrát denne. Množstvo detí sa takto realizuje. A keď robíte niečo s takým nasadením, potom na Youtube a Netflix vlastne ani nie je čas.
Vzali ste si Islanďana. Sú severskí muži v niečom iní než Češi?
Možno sú trochu uzavretejší, ale veľký rozdiel je hlavne v tom, že na Islande panuje veľká rovnoprávnosť vo vzťahoch. Muži tu väčšinou nemajú tendenciu svoje ženy riadiť a berú rodičovskú dovolenku rovnako ako ženy. keď si ju nevyberú, potom o ňu prídu. Pred niekoľkými rokmi mali ženy po pôrode tri mesiace pôrodné, potom tri mesiace materskú dovolenku a potom majú otcovia možnosť mať tri mesiace rodičovskú. Dnes má každý rodič šesť mesiacov, z ktorých len šesť týždňov je možné previesť na druhého rodiča. Takže maminy sú s deťmi doma maximálne pol roka a potom nastúpia otcovia.
Na Islande neexistujú jasle, ale sú tu také denné opatrovateľky, ktoré cez deň strážia vždy maximálne päť detí, a takto to funguje, pokiaľ sa dieťa nedostane do škôlky. Samozrejme, to je bohužiaľ drahé, nie je to dotované, takže sa rodičia snažia týmto opatrovateľkám vyhnúť. Škôlky majú na druhú stranu tendenciu prijímať mladšie a mladšie deti, napríklad už od jedného roka, aj keď bežne je to stále od dvoch rokov. Problém je, že v škôlkach nie je dosť miest, takže rodičia kvôli tomu každý rok protestujú, pretože jednoducho potrebujú dať deti do škôlky a ísť do práce.
Prečo je národným jedlom fermentovaný žralok?
Ľudia na Islande boli veľmi chudobní, obilie tu nerastie, zbierali vtáčie vajcia a živili sa rybami. Ale pretože sú dlhé zimy, mali len málo možností, ako potraviny uskladniť, mäso a ryby mohli len usušiť, naložiť alebo fermentovať. Preto ten fermentovaný žralok, ktorý je silno aromatický. Deň pred Vianocami sa zase jedáva tradične fermentovaná raja, stále sa lovia veľryby, aj keď sa proti tomu protestuje, sušené ryby sa zase podávajú vo februári pri oslavách obdobia Þorri spolu so žitným chlebom a maslom, krvavou tlačenkou, jaternicou a turínovou kašou.
Na Islande je ale veľká lahôdka jahňacie a populárny je aj tradičný skyr a rebarborová marmeláda, pretože rebarbore sa tu darí. Obľúbené je sladké drievko, tiež hrozienka v čokoláde, turisti si kupujú čokoládu s morskou soľou. Pije sa veľa kávy, ale v súčasnej dobe aj rôzne čaje, napríklad z islandských bylín. Je tu tiež čím ďalej viac rôznych medzinárodných obchodíkov.
Uvádza sa, že viac ako polovica obyvateľov verí na elfov, škriatkov a trollov. Prečo je tomu tak?
Na elfov ešte v minulom storočí naozaj podľa neoficiálnej štatistiky verila polovica Islanďanov, viac žien než mužov. Elfovia a trollovia sú súčasťou islandských rozprávok a povestí, napríklad vianočné tradície sú tu úplne iné, trinásť dní pred Vianocami prichádzajú z hôr nezbední vianoční škriatkovia, potomkovia trollov. Väčšinou páchajú nejakú neplechu a nechajú deťom na okne nejaké drobnosti, takže deti dostávajú darčeky trinásť dní pred Vianocami. Ale predtým boli títo vianoční mužíci zlí, ľudia sa ich báli, ich matka kradla do vreca deti a mala tiež veľkého čierneho zlého vianočného kocúra. Mediálne zaujímavé sú prípady, kedy sa posunie plánovaná stavba kvôli takzvaným elfovým kameňom, ale rozhodne to nie je vždy. Pokiaľ miestni obyvatelia chcú ochrániť nejaké miesto, ktoré má podľa nich historický alebo kultúrny význam, potom to môžu vziať stavebné firmy v úvahu, ale tiež nemusia.
Ešte vás po toľkých rokoch stále ohromí polárna žiara, keď ju vidíte, alebo už je to len bežná súčasť islandskej oblohy?
Myslím, že z polárnej žiary sú unesení všetci. Môže byť zelená, niekedy fialová, ľudia sledujú predpoveď, rovnako ako napríklad predpoveď pre teplotu a dážď. Jednu obzvlášť peknú som videla kedysi dávno na ceste z Reykjavíku do Keflavíku, je tam málo umelého osvetlenia. A stále sa, samozrejme, objavujú krásne fotky polárnej žiary na Facebooku.
Uvažovali ste niekedy, že by ste sa vrátila späť do Česka?
Ani nie. môj syn je Islanďan, narodil sa tu, síce hovorí česky, ale celý život žije na Islande. Má tu kamarátov a všetko, čo potrebuje. A ja mám aktuálne dobrú prácu, ktorá ma baví, a po všetkých tých rokoch, kedy bolo náročné naučiť sa jazyk a zapadnúť, sa tu cítim ako doma. Už som napoly Islanďanka.
Vozíte si na Island niečo z Česka, keď tam idete na návštevu?
Dlhé roky som si z Česka vozila veci, ktoré tu neboli. Nejaké jedlo, oblečenie, človek v Česku nakúpi lacnejšie. Dnes už väčšinou len nejaké lieky a napríklad francovku, ktorú na Islande nepredávajú. Do Česka lietame v lete, kedy má syn prázdniny. Užívam si, keď idem niekam do tepla, ale môj syn to ťažko znáša. Každopádne, v Česku je výhoda, že sadnete do auta, na autobus alebo na vlak a môžete si zájsť do inej krajiny. Na Islande môžete len obchádzať ostrov dookola. Keď chcete niekam ísť, musíte lietadlom.
Kam Islanďania lietajú na dovolenku?
K moru do Španielska a na Veľkú noc na Kanárske ostrovy. Po dlhej zime chcú všetci slnko a využívajú tých dlhých veľkonočných prázdnin. Ale jazdia radi aj do Prahy, jedna cestovka tu robila víkendové výlety – lietadlom, hotel, all inclusive. Je zaujímavé, že v Prahe je islandská pekáreň, pracujú tam veľmi úspešní islandskí pekári, nedávno otvorili ďalšiu pobočku, a v Reykjavíku je pre zmenu česká. Majú tam stroj na rožky a pečú český chlieb. Ale vlastní to Islanďan, aj keď pečie české rožky.
