S: V posledných rokoch sa čoraz viac skloňuje spojenie zodpovedné podnikanie, firmy a značky sa angažujú a vyjadrujú názor, uvedomujú si potrebu podieľať sa na zlepšovaní krajiny. Ako dnes definujeme spoločenskú zodpovednosť firiem?
MK: Spoločenská zodpovednosť firiem, respektíve zodpovedné podnikanie má pre každého trochu iný význam. Pre niekoho to môže znamenať pomáhať druhým a podporovať ich zo zisku, pre iných to bude čisté ovzdušie v okolí fabriky, pre ďalšiu firmu zavedenie práce z domu. Vo všeobecnosti je CSR to, čo robia firmy nad rámec zákona, a tieto aktivity reagujú na potreby stakeholderov, partnerov firmy – či už komunity, zamestnancov, zákazníkov alebo dodávateľov.
S: V minulosti bolo CSR skôr synonymom dobrovoľníctva a filantropie...
LS: Áno, a v mnohých firmách to je tak stále. Máme však už aj firmy, kde sa zameriavajú na produkty, ako ich vyrábajú, odkiaľ sú suroviny, aké obaly majú, či sa dajú recyklovať, ako sa správajú k menšinám, či kontrolujú dodávateľov atď. Každá firma je iná, nedá sa vôbec zovšeobecniť, čo je trendom – pre každého to je niečo iné.
S: Boli ste pri začiatkoch zodpovedného podnikania. Priblížme si vývoj...
LS: Driverom spoločenskej zodpovednosti na Slovensku boli spočiatku jednoznačne nadnárodné korporácie, ktoré mali zodpovedné podnikanie vo svojej DNA. Mali v tejto oblasti centrálnu politiku a chceli ju aplikovať na lokálne podmienky. Intenzívne to bolo cítiť v roku 2004, keď sme s nimi ako Nadácia Pontis komunikovali a ponúkali filantropiu, respektíve ponúkali sme priestor robiť niečo pre komunity a prenikať do sociálnych tém. A práve vtedy sme si povedali, že ak je tu vôľa niečo meniť, tak by dávalo zmysel, keby tieto firmy boli niekde združené a dosiahli sme tak kolektívny impakt. Mali sme tri ciele. Skúsiť robiť niečo spoločne a koordinovať sa, získavať informácie zo zahraničia a učiť sa, a tiež byť inšpiratívni pre ostatných. S týmito veľmi jednoduchými cieľmi sme v roku 2004 založili združenie vtedy jedenástich firiem podporujúcich spoločensky zodpovedné podnikanie s názvom Business Leaders Forum (BLF).
S: V tom čase bola Nadácia Pontis, respektíve BLF, jediná, ktorá sa v oblasti zodpovedného podnikania angažovala?
LS: Áno, boli sme jediní. Aktívne sme oslovovali viacerých hráčov na trhu, ale úprimne musím povedať, že mnohým z nich sa táto téma pred tými pätnástimi rokmi nezdala príliš aktuálna a sexi. Vždy sme sa snažili vidieť za roh a ísť do tém, do ktorých ešte nikto nemal odvahu ísť, pretože ich nepovažoval za relevantné. My sme ich však vnímali ako perspektívne a pre Slovensko dôležité. K tomuto videniu vecí nám dopomohol aj kontext, v ktorom sme roky predtým intenzívne pracovali pre neziskové organizácie, komunity, ktoré podporovali hráči zo zahraničia, zahraničné nadácie, zahraničné ambasády. A na to, aby krajina prosperovala, nám bolo jasné, že si musíme pomôcť sami.S: Takže ste uvažovali nielen v duchu grantovania pre neziskovky a komunity, ale v kontexte, ako sa dá krajina meniť k lepšiemu...
MK: Naša nadácia funguje od roku 1997 a na základe poznania trendov v zahraničí sme vedeli, že práve firmy môžu mať obrovský vplyv na celý okruh ich pôsobenia. Stakeholderov, životné prostredie, všetky vzťahy, ktoré majú so svojimi dodávateľmi, tiež na to, aký produkt robia a ako sa správajú k zákazníkom, zamestnancom či ku konkurencii. A podpora komunít bola asi len štvrtina toho, čo všetko sa dalo pre krajinu urobiť.
S: CSR na Slovensku rozbiehali korporácie, ktoré mali jasné stratégie z centrál. Ktorým oblastiam sa najviac venovali, v ktorých sa angažovali?
MK: Na začiatku to boli, povedal by som, ľahšie a jednoduchšie témy. Asi najviac rezonovalo darcovstvo, keď firma zo svojho zisku darovala financie komunitám. Vtedy to ešte nebolo zapájanie zamestnancov, ale pomoc iným.
LS: V dobrom sme sa snažili darcovstvo profesionalizovať, a teda vysvetľovať firmám, že takáto jednorazová pomoc je síce potrebná, ale nie je strategická, a tak nedáva zmysel ani pre firmu, ktorá dáva, ani pre organizácie, ktoré dostávajú. Začínali sme vtedy so strategickou filantropiou v tom zmysle, že sme firmám ponúkali nadačné fondy, v rámci ktorých sa zamerali na konkrétnu tému a dlhodobo sa jej venovali. Mám na mysli vznik projektov, ktoré sa venovali ťažším témam, ako napríklad bezdomovectvo či pomoc fyzicky a mentálne znevýhodneným ľuďom. To už boli projekty, ktoré sa snažili niečo ovplyvniť.
MK: Prvým príkladom koncepčne zmysluplného projektu, ktorý sme zorganizovali a chceli firmy inšpirovať, bol prvý ročník firemného dobrovoľníctva a zapojenie zamestnancov pod názvom Naše Mesto. Vtedy sa doň zapojilo 400 dobrovoľníkov z 20 firiem v Bratislave, pričom aktuálne je to desaťtisíc dobrovoľníkov zo 150 firiem v 42 zapojených mestách a obciach. Je to najväčšie stredoeurópske dobrovoľnícke firemné podujatie, ktoré sa venuje zmene okolia či pomoci deťom a starším ľuďom. S: Takže sme v roku 2009 a pri rozvoji dobrovoľníctva. Ktoré firmy sa vám podarilo presvedčiť, aby strategickejšie pristupovali k zodpovednému podnikaniu?
MK: Nie je to otázka jedného roka, ale skôr postupné nabaľovanie. Snažili sme sa byť konzultačný one stop house, kde sa firma dokáže dozvedieť všetko o zodpovednom podnikaní.
LS: Celé je to akoby kruh. Cieľom je lepšia spoločnosť a otázkou zostáva, ako sa k tomu dostaneme, ako to firmy pochopia. Preto robíme obrovskú konferenciu o zodpovednom podnikaní a množstvo seminárov, kde prinášame najnovšie trendy zo zahraničia. Ale zároveň musím povedať, že vždy, a teda v každom období rozvoja zodpovedného podnikania na Slovensku tu bola kľúčová skupina firiem, ktorá bola lídrom v tejto oblasti, a to boli členovia BLF. A ak kedysi dávno boli pre nás najdôležitejšie tie nadnárodné firmy, ktoré sem prichádzali so spomínanou DNA a chceli niečo robiť, tak teraz sa nám začína plniť sen. A to, že pribudnú slovenské firmy, ktoré budú zodpovedné a ich nápady a CSR projekty budú vyvážať do zahraničia. Už sa to aj darí, hovorím o firmách ako Eset, Anasoft, Nay či Soitron. To je pre nás zadosťučinenie, kam sme sa ako krajina posunuli. A to dokonca nehovoríme len o bratislavských firmách, ale aj menších mimobratislavských.
MK: Popri vzdelávaní firmy motivujeme aj oceňovaním inšpiratívnych aktivít v oblasti zodpovedného podnikania firiem v rámci súťaže Via Bona Slovakia, ktorá je zároveň nástrojom, ako prinášať nové témy, aby sa dostali do popredia. Toto všetko mení povedomie o CSR, téma sa postupne stáva trendy, médiá o ňu prejavujú záujem. Naším konečným cieľom je, aby na firmy a ich zodpovedné podnikanie tlačila aj verejnosť. Aby to zákazníci jednoducho vyžadovali. Keď tu bude kritická masa ľudí, ktorí CSR od firiem a značiek očakávajú, či už sú to zákazníci, alebo zamestnanci, tak potom to bude musieť robiť každý a o to viac pomôžeme krajine.
S: Z viacerých prieskumov vyplýva, že tento tlak je čoraz citeľnejší...
MV: Určite. Dnešní mladí ľudia sa napríklad už pri nástupe do zamestnania pýtajú nielen na plat, ale aj na jeho nadstavbu ako kariérne vzdelávanie, možnosť škôlky, správanie firmy k ženám na materskej, ale aj na citlivejšie témy, ako je otvorenosť voči ľuďom z LGBTI komunity a podobne. A toto všetko sú atribúty CSR.
S: Takže sa nedá povedať, že by tento strategickejší prístup pochopili najprv napríklad banky, potom menšie slovenské firmy...
MK: Skôr by som povedal, že to ani tak nie je o zameraní firmy, ale o ľuďoch, či sú pre danú tému zanietení, či tomu rozumejú, či si myslia, že je to pre firmu dobré...
S: Ide najmä o pochopenie zo strany CEO?
MK: Áno, ale nemusí to tak byť. Dôležité je, či má okolo seba vo firme ľudí, ktorí zodpovednému podnikaniu rozumejú a vedia ho presvedčiť o jeho dôležitosti.
S: Ocenenie Via Bona reflektuje na situáciu na trhu a odráža angažovanosť firiem v konkrétnych oblastiach. Ktoré kategórie sú najsilnejšie?
MK: Tu sme niekedy aj trošku riskovali a pridali sme aj kategóriu, na ktorú sme možno ako spoločnosť neboli pripravení, ale to len preto, že sme chceli, aby sme sa k tej méte dostali. Chceli sme ukazovať, že niektoré veci sú potrebné a existujú tu. Veľmi zaujímavá je napríklad kategória Ciele udržateľného rozvoja, čo je pre túto krajinu a jej víziu kľúčové. Rozhodli sme sa ju budúci rok celú presunúť na BLF CSR Summit a urobiť z toho samostatné ocenenie. Ale zároveň vidíme, že je to téma, ktorú nevyriešia firmy samy. Je to o spolupráci viacerých hráčov, tak jednotlivcov, ako aj verejnej správy a mimovládnych organizácií. Našou snahou je to, aby si aj štát stanovil v cieľoch priority, čo chce v tejto oblasti dosiahnuť, na ktoré veci sa chce sústrediť a ako mu v tom vedia pomôcť firmy. Snažíme sa byť mostom a spájať tieto sektory.
LS: Ako obrovskú novinku sme uviedli kategóriu sociálne inovácie, v rámci ktorej si projekty vyžadujú spoluprácu viacerých sektorov a je o ňu veľký záujem. V minulosti bola najsilnejšia kategória Dobrý partner komunity, avšak pozornosť firiem sa viditeľne presúva na témy ako životné prostredie alebo v poslednom čase aj na spomínané sociálne inovácie.
S: Firmy svojimi projektmi často suplujú rolu štátu. Vy sa snažíte o rovinu spolupráce...
LS: Spolupráca áno, ale to neznamená, že by štát nemohol urobiť viac. My sa snažíme nájsť v štáte ľudí, ktorí majú záujem o dôležité témy. Majú veľa dát a vedia tieto politiky ovplyvniť. Ani neziskovky, ani firmy nedokážu urobiť strategickú víziu pre štát a jeho smerovanie, to musí spraviť štát. My sa snažíme, aby sme štátu pomohli a urobil viac.
MK: Áno, firmy alebo neziskovky stále často suplujú štát v dôležitých veciach. Máme iniciatívy, ktoré vznikli v rámci BLF. Jednou, ktorá sa tento rok naplno rozbehla, je Digital Skills, v rámci ktorej sa robia školenia pre učiteľov informatiky v každom okresnom meste. To realizujeme v spolupráci s firmami Accenture, Eset, Orange Slovensko a Slovak Telekom. Do konca roka bude realizovaných 80 školení, ktorými prejde 25 % všetkých učiteľov informatiky zo základných škôl. Takže zásah je veľký a dobrovoľníci sami pripravili dve učebnice, jednu na programovanie, jednu na internetovú bezpečnosť, témy, ktoré sa na bežnej informatike takmer vôbec neučia. Nikto však asi nepochybuje, že sú potrebné.
S: Aký je podiel projektov, ktoré prichádzajú zo zahraničia a sú tu lokalizované, a vyslovene lokálnych projektov?
MK: Opäť by sme mohli vychádzať z Via Bony, tam je zahraničných projektov v súčasnosti už menšina. Ani samotné firmy na to netlačia. Ak má korporácia CSR tému napríklad životné prostredie, tak lokálna implementácia je často vyslovene v rukách interných ľudí. Ono to ani tak úplne nefunguje, že keď niečo robíte vo Francúzsku, tak to bude fungovať aj tu. Firmy sa musia prispôsobiť lokálnemu trhu.
LS: Áno, z korporácie už zväčša prichádza len téma, nie je to také striktné ako v minulosti. Teraz skôr registrujeme také príklady, a je to práve cez spomínané sociálne inovácie, keď vznikne nápad na Slovensku a preberá sa to do zahraničia.
S: Pýtam sa aj preto, pretože v brandžových súťažiach sa zahraničným projektom často prikladá menšia váha v zmysle, však to je nápad, ktorý „len“ adaptovali...
LS: Áno, samozrejme, deje sa to v porotách našich cien, ale ako som spomínala, tých „zahraničných“ projektov nie je vôbec veľa. S čím sa stretávame, je to, že by nemali súťažiť veľké a malé firmy, preto sme ich aj v rámci Via Bona oddelili. Zdalo sa totiž, že veľká firma má všetky prostriedky a nástroje na realizáciu CSR projektu a menšia firma by mohla byť znevýhodnená. Kľúčová je pritom úloha vnútorného hýbača zmeny, ktorý ich cez všetky systémy firmy presadí. A to naozaj pri veľkej firme nie je také jednoduché ako vo firme s piatimi ľuďmi.
S: Aký je charakter projektov, ktoré sa prihlasujú do Via Bona? Sú to projekty, ktoré idú nad rámec biznisu a vyjadrujú sa napríklad k celospoločenským témam, alebo sú v jednoznačnom prepojení na biznis?
MK: Otázka je, čo je to nesúvisiace s biznisom. Ak sa firma venuje celospoločenským témam, značku spojí s dobrými vecami, reputácia a povedomie o značke sa zlepšuje, čo následne ovplyvňuje aj rozhodovanie zákazníka. Veľmi to súvisí s tým, že nám tu vyrastá generácia, ktorá je oveľa uvedomelejšia. Ľudia sa pýtajú, čo firma robí, či je zodpovedná, ako sa správa k zamestnancom, ku konkurencii, k zákazníkom, a nastáva ten obrovský tlak, ktorý sme už spomínali. Ľudia chcú, aby bol súlad medzi ich vnútornými hodnotami a hodnotami zamestnávateľa alebo firmy, od ktorej nakupujú produkt alebo službu.
LS: Tu by som rada doplnila, že ak kedysi firma robila na poli zodpovedného podnikania čokoľvek, čo chcela, tak dnes cítime, že je veľmi dôležité, aby to súviselo s jej core biznisom. Jedine tak budú biznis aj aktivity udržateľné.
S: Zodpovedné podnikanie má vplyv na imidž a reputáciu značky. Je však zároveň akousi smart podporou predaja?
MK: CSR je stále o tom istom, robiť niečo nad rámec zákona, robiť niečo v pozitívny prospech v akejkoľvek oblasti. Smerom ku komunite, k životnému prostrediu, dodávateľom, zamestnancom, znevýhodneným skupinám atď. Samozrejme, dobre realizované a hlavne odkomunikované aktivity môžu reputácii prospieť.
S: A tým, že sú dnes ľudia citlivejší na tieto témy, tak sa to, samozrejme, podpíše aj pod biznis výsledky.
MK: Je to ako snehová guľa, čím sú ľudia citlivejší a vytvárajú tlak, tým budú firmy viac komunikovať, médiá sa tomu budú viac venovať a zákazníci rozhodovať pri preferovaní firmy alebo značky.
LS: A určite sa tu vytvára aj určitá skupina ľudí, ktorí si chcú vnútorne vo firme niečo začať meniť a firmy im na to dávajú priestor. To je pre rozvoj spoločensky zodpovedného podnikania a následne udržateľný biznis veľmi pozitívne.
S: Aké sú zásady efektívnej CSR stratégie?
MK: Prvý a zásadný krok je práve to spomínané prepojenie s biznisom, pretože je potom udržateľnejšie, keď firma robí niečo, čo súvisí s jej zameraním.
LS: Je dobré, keď má CSR stratégia jasnú štruktúru v rámci konkrétnej témy a keď je jasné, za čo je kto zodpovedný. Extrémne dôležité je definovať vízie a ciele a, samozrejme, výšku rozpočtu a na aktivity určiť aj konkrétnych ľudí.
S: Môžeme odhadnúť investície, resp. vývoj investícií do zodpovedného podnikania?
MK: Úplne sa to nedá odhadnúť, pretože už samotné firmy nevedia celkom presne odlíšiť, čo je CSR. Pretože ak zavediem home office, nikto to nepovažuje za CSR investíciu, ale skôr za reakciu na to, čo zamestnanci chcú, niečo nad rámec zákona. Filantropické aktivity sa dajú odhadnúť cez priamy príspevok 2 %. S: V každom prípade, ak počet projektov a angažovaných firiem stúpa, tak minimálne môžeme povedať, že investície rastú...
LS: Áno, určite, CSR sa stáva čoraz dôležitejším pre vedenie spoločností a z hľadiska tém je to hlavne diverzita a životné prostredie. Diverzita sa začala dostávať do pozornosti približne posledné dva roky, keď sme aj my zaviedli Chartu diverzity. Ide o deklaráciu firiem, v rámci ktorej sa môžu zaviazať, že na pracovisku budú podporovať všetky druhy diverzity v zmysle vekovej, rodovej, sexuálnej orientácie, národnostnej... Aktuálne máme zapojených 65 firiem.
S: Sme v tomto zameraní porovnateľní so zahraničím?
MK: Vo všetkom sme asi 2-3 roky pozadu. Keď vidíme, že sa v zahraničí, napríklad Veľkej Británii alebo v Nemecku, začína rozvíjať určitá téma a dostáva sa do verejného diskurzu, tak vieme, že to chvíľku potrvá, že presiakne aj k nám.
LS: V čom však môžeme byť inšpiráciou pre iné krajiny, je napríklad Fond pre transparentné Slovensko a to, že tu systematicky riešime korupciu.
S: Kde robia firmy najčastejšie chyby pri aplikovaní zodpovedného podnikania?
MK: Jasne si nedefinujú, čo chcú zmeniť a čo chcú dosiahnuť. Ak sa bavíme o komunite a filantropii, často firmy veľa vecí podporujú malými sumami, a to je nekoncepčné. Nesústredia sa totiž na jednu oblasť, kde by mohli urobiť jednu konkrétnu zmenu systému. Vy môžete nakupovať priebežne vybavenie do nemocníc, ale lepšie by bolo zmeniť systém, ktorý nebude korupčný a financie v zdravotníctve zostanú, nemocnice budú schopné nakúpiť si prístroje samy. Ale rozumiem, ak firma kúpi jednorazovo vybavenie a zachráni tým 20 detí, ako keby mala čakať 5 rokov s neistým výsledkom...
S: Aké najväčšie zmeny vidíte smerom k zlepšovaniu spoločnosti vďaka zodpovednému podnikaniu?
MK: Firmy sa neboja povedať svoj názor. Nielen nadnárodné korporácie, ale aj menšie firmy. Povedali si, nám na tejto krajine záleží, chceme tu žiť, platíme tu dane, tak chceme, aby sa tu dodržiavali zákony a boli sme si pred tým zákonom rovní. Veľmi sa mi páči, že firmy už majú odvahu vystupovať aj v kontroverznejších témach, neboja sa hejtu... Veď ako inak zmeníme spoločnosť, keď o veciach nebudeme otvorene hovoriť?
LS: Úplne súhlasím. Oveľa viac sa na rôznych fórach, eventoch, platformách hovorí o tom, aký je stav v tejto krajine, čo je tu potrebné zmeniť. V minulosti sa firmy takejto otvorenosti dosť báli, vedeli, že potrebujú mať biznis so štátom, že ten biznis nefungoval transparentne. Bolo len veľmi málo firiem ochotných nasadiť svoj kapitál a začať s tým bojovať.
S: Čo firmám dodalo túto odvahu?
LS: Možno práve to, že sa už na všetkých platformách otvorene hovorí o potrebe zmeny v štáte. A určite aj udalosti minulého roka zalarmovali nás všetkých. A možno je to aj o pocite neférovosti, že ak dodržiavate všetky pravidlá, robíte všetko tak, ako máte, tak ste až znevýhodňovaní za to, že ste transparentný. Z transparentnosti sa stala takmer konkurenčná nevýhoda na trhu. S: Nadácia Pontis prechádza zmenami. Lenku Surotchak nahradia vo vedení dvaja rovnocenní riaditelia, Michal Kišša a Martina Kolesárová, čo nie je úplne bežný krok. Akú výhodu vidíte v tomto smerovaní?
LS: Šéfmi nadácie sa stávajú dvaja doterajší programoví riaditelia, ktorí sa do hĺbky orientujú vo svojich témach, za ktoré zodpovedajú. Teória hovorí, že medzi rovnocennými riaditeľmi môže nastať problém vtedy, keď nemajú jasne určené zodpovednosti, a tak ľudia zvonku ani zvnútra nevedia, na koho sa v akých súvislostiach obrátiť. Medzi Michalom a Martinou nie je konkurenčná nálada, kompetencie sú jasné. Viem, že rozumejú svojim témam, budú nadáciu posúvať vpred a zároveň nebudú zahltení operatívou.
MK: Vďaka tejto zmene budeme mať s Martinou čas rozmýšľať, čo ďalej, kam posunúť naše témy, aké nové témy otvoriť. Získame rozvojovú kapacitu na to, aby sme zistili, čo sú ďalšie výzvy pre Slovensko, ktoré by sme mohli pomôcť riešiť.
S: A na záver si ešte neodpustím otázku na margo asi najkontroverznejšej kampane Absolut Slovensko – Slovensko žije všetkými farbami, ktorá na festivale kreativity Zlatý klinec získala Grand Prix. Aký je váš názor na túto kampaň?
MK: Odhliadnuc od toho, že je to reklama na alkohol, čo je na Slovensku sám osebe veľký problém, tak je kampaň skvelá. Moderným a otvoreným spôsobom komunikuje tému, ktorá nie je štandardná, a v čase, keď sa v rôznych alternatívnych médiách riešia hejty na akúkoľvek inakosť, je potrebnejšie o tom hovoriť. Ak si niekto myslí, že svet je čiernobiely, mýli sa. Je rôznofarebný – všade vo svete diverzita pomáha žiť ľuďom lepší a kvalitnejší život. Aj u nás by to tak malo byť.
Kto je Lenka Surotchak?
Lenka Surotchak strategicky a exekutívne viedla Nadáciu Pontis od roku 2002. Stála pri jej počiatkoch aj pri prerode na slovenskú organizáciu. Predtým žila v New Yorku, pracovala vo Foundation for Civil Society a iných neziskovkách a think tankoch v USA. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave a verejnú politiku na New York University. V Nadácii Pontis bola pri všetkých strategických zmenách, pod jej vedením vznikli projekty zamerané na firemnú a individuálnu filantropiu, dobrovoľníctvo i rozvojovú spoluprácu v zahraničí. Je tiež priekopníčkou v oblasti zodpovedného podnikania (CSR). Na jeseň 2019, po 17 rokoch, na poste výkonnej riaditeľky Nadácie Pontis končí a vstúpi do jej správnej rady.
Kto je Michal Kišša?
Michal Kišša pôsobí v Nadácii Pontis 12 rokov. Od začiatku sa venoval téme zodpovedného podnikania. Pomáhal rozbiehať reporting zodpovedného podnikania na Slovensku, spolupracoval na publikáciách o CSR a pomáhal pripravovať stratégie a reporty zodpovedného podnikania pre viaceré spoločnosti, ako napríklad Slovak Telekom, dm drogerie-markt, Orange Slovensko, VÚB banka, Slovnaft, New World Resources, Accenture alebo Západoslovenská energetika. Od roku 2015 je aj výkonným riaditeľom združenia Business Leaders Forum, ktoré spája zodpovedné firmy na Slovensku. Od septembra 2019 sa spolu s Martinou Kolesárovou stávajú výkonnými riaditeľmi Nadácie Pontis. Vyštudoval anglický jazyk a literatúru a európske štúdiá na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre.