Demisia Zuzany Dolinkovej sa určite dá (aj bude) interpretovať rôzne. Je to prehra a poníženie strany Hlas? Víťazstvo Andreja Danka? Prehra spriaznených a výhra nespriaznených podnikateľských skupín v rezorte? Každá (aj iné) z týchto možností sa rozvinúť. Definitívnou pravdou však je, že Dolinkovej demisia je najmä správou o stave rezortu.
A ten je zúfalý. Prelínajú sa v ňom protichodné biznisové záujmy so záujmami štátu a pod krkom ho drží aj silný Lekársky odborový zväz, organizované zdravotné sestry a dokonca aj niektoré silné pacientske organizácie. Siločiary pôsobenia týchto aktérov, ktoré sa často navzájom prekrývajú, negujú alebo, naopak, účelovo spájajú, vytvárajú účinnú bariéru pre väčšinu reformných pokusov. Aj omylov.
Na tejto bariére o ktorej všetci vedia, no nikto s ňou nechce pohnúť, si už vylámali zuby viacerí, respektíve väčšina (už ich bol požehnaný počet) ministrov a ministeriek zdravotníctva.
V ich plejáde je iba zopár výnimiek. Prvou bol minister zdravotníctva Rudolf Zajac za vlády Mikuláša Dzurindu. S podporou premiéra aj ministra financií spustil štrukturálnu reformu zdravotníctva. Nestihol ju síce dokončiť, ale nakreslil dodnes platné kontúry systému, ktorý charakterizuje najmä duálny systém zdravotných poisťovní, kde fungujú dve súkromné a jedna štátna.
Systém sa neskôr z hľadiska štátu takmer úplne prestal „kultivovať“ a výsledkom bol stav, v ktorom sa štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa (VšZP) rýchlo stala obeťou dravosti súkromných konkurentov a nekompetentných (alebo negatívne kompetentných) štátnych manažmentov. A pravidelne sa prepadala do stámiliónových strát.
Vo svojom treťom premiérskom „pontifikáte“ si to uvedomil aj Robert Fico a vyslal do kresla ministra zdravotníctva Tomáša Druckera, ktorý bol vtedy preňho ešte familiárny krízový manažér „Druki“.
Drucker spustil druhú reformu (neboli to štrukturálne zmeny, ale skôr proces naprávania nahromadených deformácií). Do čela kolabujúcej VšZP inštaloval Miroslava Kočana, ktorý ju dostal pomerne rýchlo z režimu ozdravného plánu do čiernych čísiel. Dodnes si to uvedomuje iba málo ľudí, ale VšZP pred Kočanom ani po Kočanovi, už nikdy v takej kondícii nebola.
Keď Druckera neskôr v politickej kríze „prevelili“ na ministerstvo vnútra a na jeho miesto nastúpila Andrea Kalavská, už to nešlo. Kočana odvolali.
Následné vlády, ktorých tón udal víťaz volieb z roku 2020 Igor Matovič, plus pandémia uvrhli rezort zdravotníctva do marazmu, ktorý miestami pripomínal apokalypsu.
Po voľbách v roku 2023 nastúpila Zuzana Dolinková. Chcel to Hlas a chcela to aj ona. Teraz to už nechce, ale Hlas sa rezortu len tak ľahko nezbaví. Nastupujúci minister, údajne Kamil Šaško, bude mať rovnakú pozíciu ako odstupujúca ministerka. A ak si nedokáže vyboxovať minimálne pevnú a trvalú politickú podporu (peniaze sú tu až na druhom mieste), neurobí s tým nič. A to ešte pritom bude musieť byť politicky šikovný, prefíkaný, tvrdý, neoblomný a miestami aj bezohľadný.
Niečo také ako Drucker alebo, ak chcete, hoci aj Fico. Čím sa na záver dostávame k dlho vyslovovanému konštatovaniu, že rezort zdravotníctva musí byť premiérska téma. Inak sa nepohneme a zhoria tam ďalší ministri.
Autor je externý spolupracovník HN