Hrdina alebo zradca? Svätopluk bol dôležitý hráč na politickej šachovnici, pripomína historik

Keď si spomeniem na to, čo som vedela o Svätoplukovi zhruba po základnej škole, tak to bola legenda o troch prútoch a jeho nesvorných synoch. Ďalej skutočnosť, že nechal uväzniť a oslepiť Rastislava – svojho strýka. No a ešte to, že on sám z väznenia u Frankov unikol ľsťou, ale napokon sa postavil na čelo slovanských vojsk a nepriateľov odrazil. Čo z tohto zodpovedá historickej realite?

Vždy musí existovať nejaká didaktická skratka, ktorá má v akejkoľvek spoločnosti za úlohu sprístupniť danú osobnosť alebo udalosť širšej verejnosti. Tá naša vychádza z toho, ako poňal Svätoplukovu úlohu v dejinách Slovenska a Slovákov ešte Ján Hollý vo svojom epose Svätopluk. Inak je veľmi zaujímavé, že sa tam riešia práve tieto momenty. Teda moment zajatia Rastislava, jeho oslepenia a slávna chvíľa Svätopluka, keď sa postaví naspäť na stranu svojich utláčaných rodákov a stane sa vládcom. Áno, pre nás je dôležité, že Svätopluk v tomto období vykoná zvláštnu vec. Počas trestnej výpravy Ľudovíta Nemca, ktorý ide vytrestať Rastislava za jeho zradu, južné krídlo vojska smeruje od Korutánska a Panónie smerom do Nitrianska, čo je ono regnum Zuentibaldi, teda kráľovstvo Svätoplukovo. A Svätopluk na jeho čele uzavrie separátny mier s Karolmanom, čo Rastislav zle znášal.

Len pripomeňme, že Ľudovít Nemec bol panovníkom Východofranskej ríše a Karolman jeho syn.

Ono to má samo osebe hneď dva rozmery – jeden je ten, že Svätopluk také niečo môže urobiť a niekto to akceptuje. Nitriansko má totiž určitú formu nadštandardných práv voči vlastnej Morave, ktorá je jednoznačne dominantná. Druhá vec je, že Rastislav nemôže Svätopluka hneď potrestať, ale hľadá pokútne cesty, ako to urobiť. No a franská analistika nás dopodrobna informuje, že sa to celkom nepodarilo. A tu má miesto príbeh, ako ten, ktorý mal byť zajatý, zajme niekoho iného.

​To je tá časť čítankového príbehu, ako sa Rastislav snaží na hostine zajať Svätopluka, ale ten uniká a do pasce chytí vlastného strýka?

Áno, a potom Rastislava vydá. A sme pri treťom rozmere tej čítankovej záležitosti a ten je veľmi dôležitý. Totiž samotného Rastislava v Regensburgu odsúdia na smrť Frankovia, Bavori a Slovania. Dôležité je povedať, že sa to neudialo tak čierno-bielo, ako to podáva Ján Hollý. Udialo sa to aj za slovanskej účasti. Menej sa hovorí o tom, že Rastislav dostal milosť. Lebo oslepenie a následné internovanie v kláštore má síce za cieľ eliminovať celú mojmírovskú líniu, ale je to omnoho komplikovanejšie, ako sme zvyknutí to vnímať. Optika 19. storočia automaticky skĺzla do 20. storočia a cez dobu konfrontácie „my dobrý socialistický blok a tí zlí Nemci“ to plynulo prešlo prakticky až do súčasnosti. Medzičasom sa to petrifikovalo, skamenelo to v povedomí a stále to pretrváva.

Spomenuli ste, že odsúdenie Rastislava sa udialo aj za prítomnosti Slovanov. Čo teda Rastislav z nášho pohľadu spáchal, že sme panovníka zo svojej krvi dobrovoľne vydali Frankom?

Musíme si uvedomiť, aký bol právny stav toho, čo sa nepresne, ale zaužívane volá Veľká Morava. Naše krajiny boli súčasťou veľkého latinského západného univerza, na čele ktorého stál pápežom pomazaný a korunovaný cisár. Síce na východnom okraji, ale vo vzťahu, ktorý je diktovaný vtedajším „Bruselom“, teda imperiálnym priestorom legitímnych potomkov Karola Veľkého. Mier Frankov, ako sa obdobie od dobytia Panónie Karolom Veľkým nazýva, sa v roku 843 zmení zmluvou vo Verdune. Obrovská ríša sa rozdelí na tri časti a Ľudovít Nemec sa i formálne stáva zvrchovaným panovníkom, kráľom Východofranskej ríše. Od tohto momentu si on ordinuje a organizuje svoje východné územia, kam spadá aj to, čo nazývame...