Aké najčastejšie stereotypy a hoaxy o stredoveku prevládajú dodnes?
Najhoršie hoaxy sa týkajú dvoch extrémov. Jedným je, že európske spoločnosti boli v stredoveku zaostalé, barbarské, fanatické alebo „duševne zatemnené“, prípadne, že keby nedošlo k vzostupu kresťanstva, antická civilizácia by pretrvala a viedla by k rýchlejšiemu nástupu vedeckej revolúcie alebo k osvietenejším politickým režimom. Opačným extrémom je romantizácia rôznych aspektov stredoveku, napríklad stredovekej cirkvi, Vikingov, pohanských spoločností alebo aj krížových výprav ako hrdinského boja proti islamu a ochrane „západnej civilizácie“. Oba pohľady na stredovek sú čierno-biele a sú jeho karikatúrou, nie realitou. Skutočný stredovek bol zložitý vo všetkých rozmeroch. Treba si uvedomiť, že medzi jeho začiatkom a koncom ubehlo tisíc rokov. Za také dlhé obdobie sa ľudia výrazne zmenili a posunuli vpred, v roku 500 neboli takí istí ako v roku 1400. Nehovoriac o tom, že podmienky sa v stredoveku výrazne líšili aj podľa geografického regiónu, etnicity a spoločenskej príslušnosti.
Spoločnosť nebola zaostalá, ako však fungovalo vzdelávanie? A bolo pre všetkých?
To veľmi záviselo od toho, kde a kedy. Iná situácia panovala v 7. storočí na škandinávskom vidieku a iná v 14. storočí v bohatých talianskych mestách. Povinná školská dochádzka alebo štátny systém školstva, aké poznáme dnes, však neexistovali. O vzdelanie svojich potomkov sa starali rodičia a museli zaň platiť. Zo stredovekých prameňov vieme, že niektorí rodičia považovali školy za stratu času alebo panský vynález a radšej si priali, aby chlapci začali čo najskôr pracovať a zarábať a dievčatá sa dobre vydali a mali deti – presne tak, ako je to aj dnes v rôznych častiach sveta. Vieme tiež, že v mestách existovali školy, kde sa mohli deti mešťanov naučiť čítať a písať v materinskom jazyku, počty a latinčinu. V Taliansku, kde existovali mestské školy už v rímskych časoch, pravdepodobne existovali mestské školy počas celého stredoveku. Na miestach, kde bola miera rozvoja nižšia, to bolo ťažšie. Hoci školy boli v prvom rade súkromné inštitúcie, počas stredoveku existovali pokusy o všeobecne dostupné školstvo. Už Karol Veľký na konci 8. storočia vydal nariadenie, aby v každej farnosti boli dostupné školy, ktoré by bezplatne poskytovali základné vzdelanie všetkým deťom bez ohľadu na pôvod. V niektorých farnostiach sa počas karolínskeho obdobia takéto školy darilo zriaďovať, na niektorých miestach ich máme doložené aj po niekoľko generácií a vieme, že ich navštevovali budúci slávni literáti alebo vzdelanci.
Venovali ste sa aj inováciám v ranom stredoveku. Ktoré sa uchytili a ktoré neuspeli a prečo?
Na Pontifical Institute of Mediaeval Studies v Toronte som sa začala zaoberať „stredovekou Wikipédiou“, encyklopédiou napísanou v 7. storočí Izidorom zo Sevilly, ktorá sa v tom čase stala hotovým bestsellerom. Zaujímalo ma, či by sa množstvo úprav v stredovekých kópiách tejto encyklopédie dalo využiť na skúmanie alebo dokonca meranie miery inovácie v ranom stredoveku. Šírenie inovácií je extrémne zaujímavá téma aj mimo stredoveku. Pre šírenie noviniek nie je dôležité, kto ich vytvoril a aký inteligentný alebo významný bol, ale kto sú ľudia, ktorí danú inováciu preberajú. Aj v stredoveku a aj dnes vidíme, že príliš zložité myšlienky sa šíria ťažšie. Použijem príklad zo staroveku – Archimeda asi všetci poznáme ako slávneho gréckeho matematika, no v jeho vlastnej dobe a ani v nasledujúcich storočiach jeho texty neboli veľmi známe. Jeho matematické modely a metódy boli príliš zložité, aby ich dokázala pochopiť potrebná masa ľudí. Aj preto sa nám väčšina jeho textov nedochovala.
Ako vyzeralo stredoveké zdravotníctvo?
Zdravotníctvo vychádzalo z antických princípov a bolo pokračovaním medicíny v antickom Ríme a Grécku. Veľkí lekári staroveku, akými boli Hippokrates a Galén, sa domnievali, že choroby spôsobuje nerovnováha telesných štiav spôsobená vonkajšími a vnútornými príčinami, napríklad počasím, klímou, životos...
Zostáva vám 85% na dočítanie.