Prakticky permanentná politická kríza, v ktorej sa Československo zmieta niekoľko mesiacov, v polovici februára 1948 vrcholí. Boj medzi demokratmi a komunistami sa vyostril do takej miery, že vo vláde ani v parlamente nedokážu dospieť k žiadnej dohode a ani jedna zo strán už nie je ochotná robiť kompromisy. Vari každému je jasné, že k rozhodujúcemu mocenskému stretnutiu nedôjde v májových voľbách, ale už v najbližších dňoch.
O tom, že najmä komunisti sa naň intenzívne pripravujú, niet pochýb. Mobilizujú masy a ich poprední predstavitelia sa vôbec netaja, že im ide o získanie mocenského monopolu v štáte. Akým spôsobom to však chcú dosiahnuť?
Je nedeľa 22. februára 1948. Pred dvoma dňami podali dvanásti ministri nominovaní demokratickými stranami demisiu, čím vládna kríza vygradovala. V atmosfére všeobecného napätia sa v pražskom Priemyselnom paláci koná zjazd závodných rád, ktorý nie je ani tak rokovaním, ako najmä otvorenou prokomunistickou manifestáciou.
Približne osemtisíc delegátov reaguje ováciami a nadšeným potleskom na prejav predsedu vlády a šéfa KSČ Klementa Gottwalda, ktorý deklaruje, že neustúpi a „reakčných ministrov“ už do vlády nepustí. Oveľa ostrejšie však vystupuje jeho blízky spolupracovník, šéf odborov Antonín Zápotocký.
„Naši členovia pracujú vo všetkých zbrojárskych závodoch. Dnes teda nie je pre nás ozbrojenie robotníkov žiadny problém. Vyrábame zbrane, takže ich máme aj v rukách,“ vyhlasuje.
Zápotocký tak nahlas vyslovil to, z čoho majú najmä demokraticky zmýšľajúci ľudia obavy – komunisti chcú dosiahnuť svoje aj za cenu násilného prevratu. No a tí v tomto zmysle skutočne konajú.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.