Na konci druhej svetovej vojny bola obnovená Československá republika, ktorá vlastne de iure neprestala existovať, keďže Mníchovská dohoda z roku 1938 bola anulovaná. Jej prvú povojnovú vládu vymenoval prezident Edvard Beneš v Košiciach a následne kabinet vyhlásil svoj programový dokument, ktorý dostal názov podľa miesta schválenia.
Bol to výsledok politických rokovaní predstaviteľov československého exilu v Londýne s moskovským vedením Komunistickej strany Československa (KSČ). Zloženie vlády i jej program boli vypracované práve na základe jej návrhov, i keď boli napokon prijaté s istými zmenami.
Napriek tomu, že Československo bolo počas dvoch desaťročí od svojho vzniku v októbri 1918 prozápadne orientovaným štátom, tvorba novej zahraničnopolitickej koncepcie vlády sa orientovala na Sovietsky zväz v duchu Benešovej teórie „Československa, ako mosta medzi Východom a Západom“. Tá sa napokon ukázala ako prejav jeho veľkej politickej naivity.
Práve takzvaný Košický vládny program bol pre KSČ prvým krokom k neskoršiemu uchopeniu moci. Okrem podčiarknutia rovnoprávnosti českého a slovenského národa totiž kládol dôraz na význam spojenectva so Sovietskym zväzom a prvýkrát sa na takejto záväznej úrovni hovorilo aj o o takzvanej národnej správe vo veľkých podnikoch, či o konfiškácii majetkov, konkrétne fašistov, zradcov a kolaborantov.
Komunistov bolo v kabinete najviac
Prezident Beneš sa vrátil do vlasti po šesť a pol ročnom exile 3. apríla 1945, keď s členmi exilovej vlády prekročil vo vlaku východnú hranicu postupne oslobodzovaného Československa. Na čele kabinetu, ktorý o deň neskôr v Košiciach vymenoval, stál bývalý československý veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlinger, sociálny demokrat s veľmi silnými väzbami na komunistov.
Tí mali v 25-člennej vláde aj najsilnejšie zastúpenie. Osem kresiel, ktoré dohromady obsadili, si „pol na pol“ rozdelili KSČ a slovenská komunistická strana KSS. Okrem toho boli v kabinete zastúpené tri české strany – sociálna demokracia (ČSSD), národno socialistická (ČSNS) a lidová strana (ČSL), ktoré získali po tri kreslá, slovenská Demokratická strana (DS) mala štyroch zástupcov. Nestraníci boli vo vláde traja.
Komunisti obsadili tiež jeden z najdôležitejších silových rezortov, keď post ministra vnútra zaujal Václav Nosek. Ministrom zahraničných vecí sa stal nestraník Jan Masaryk a ministrom národnej obrany takisto nestraník generál Ludvík Svoboda. Predsedníctvo vlády tvorili, okrem premiéra Fierlingera, podpredsedovia Josef David (ČSNS), Klement Gottwald (KSČ), Jan Šrámek (ČSL), Viliam Široký (KSS) a Ján Ursíny (DS).
Orientácia štátu sa zmenila
Silný vplyv komunistov sa prejavil aj vo formulácii takzvaného Košického vládneho programu. Prijatý bol 5. apríla 1945 na spoločnom zasadnutí prvého československého povojnového kabinetu a Slovenskej národnej rady. Obsahoval 16 kapitol, ktoré určovali budúce smerovanie štátu, zásadne odlišné od toho, aké bolo v časoch prvej republiky.
Vládu charakterizoval Košický vládny program ako vládu ľudovodemokratického štátu, budovanú na základe širokého Národného frontu Čechov a Slovákov. V ňom mali takisto od začiatku hlavný vplyv komunisti. Systém takzvaného Národného frontu napríklad určoval, ktoré strany a organizácie môžu v spoločnosti pôsobiť a ktoré budú zakázané. Nová štátna správa sa mala budovať na základe národných výborov a v dokumente boli zakotvené princípy kolektívnej viny Nemcov a Maďarov s tým, že im bude zrušené štátne občianstvo.
V súvislosti s plnením úloh vládneho programu bolo postupne vydaných prezidentom Benešom aj viacero dekrétov. Z nich sú najznámejšie dekréty retribučné (o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich prisluhovačov a o mimoriadnych ľudových súdoch – takzvaný veľký retribučný dekrét. ďalej o potrestaní previnenia proti národnej cti – takzvaný malý retribučný dekrét a dekrét o Národnom súde). Prijaté boli tiež napríklad dekréty konfiškačné, znárodňovacie a ďalšie.
Prvá povojnová vláda, v súlade s programom, považovala svoje poslanie za časovo ohraničené. Pôsobila do doby, kým sa zišlo Dočasné národné zhromaždenie (28. októbra 1945), ktoré potvrdilo Edvarda Beneša vo funkcii prezidenta republiky. Ten potom 6. novembra 1945 vymenoval druhú vládu Národného frontu Čechov a Slovákov, ktorej predsedom sa stal opäť Zdeněk Fierlinger.