Nemecko si tak po kríze na juhu eurozóny ešte viac posilnilo pozíciu európskej ekonomickej a politickej jednotky. Samotnú Merkelovú začali krajiny čoraz viac vnímať ako faktickú líderku Únie, ktorá mala hlavné slovo pri rozhodovaní Bruselu.
Aj to bol dôvod, prečo jej nemeckí voliči v septembri 2013 opäť dali suverénne najviac hlasov. Podpora CDU stúpla na 41,5 percent hlasov, čím sa náskok pred sociálnymi demokratmi zvýšil na takmer 16 percent.
Škrt cez rozpočet však Merkelovej urobili jej dovtedajší koaliční partneri zo Slobodnej demokratickej strany, ktorí veľmi tesne, len o dve desatiny percenta neprešli bránami parlamentu. Kancelárka tak bola nútená opäť vytvoriť v poradí už jej druhú veľkú koalíciu so sociálnymi demokratmi.
Tí si vymohli prelomové kroky s ľavicovým nádychom – najmä vôbec prvé zavedenie minimálnej mzdy v Nemecku v roku 2014.
Do toho všetkého prišla o rok neskôr migračná kríza.
„Merkelová zostane už navždy kancelárkou, ktorá na jeseň 2015 z humanitárnych dôvodov neuzavrela nemecké hranice pred utečencami a predniesla pamätnú vetu – My to zvládneme. Tieto aj ďalšie jej kroky sú vnímané veľmi kontroverzne,“ dopĺňa Lizcová.
V tomto čase začali médiá prezývať Merkelovú Mutti, teda po nemecky mamička. Túto prezývku často dopĺňali fotkami Merkelovej s utečencami.