V Bihaći, v ktorom žije asi 55-tisíc ľudí, sú dve prijímacie centrá pre žiadateľov o azyl a migrantov. Jedno vo výrobnej hale Bira, ktorá predtým slúžila ako továreň na chladničky. Druhé, ktoré sa nachádza v starom internáte, je určené pre rodiny s deťmi. Tie bývajú tiež v bývalom hoteli, ktorý leží 15 kilometrov od mesta smerom na Velikú Kladušu, kde je štvrté centrum v regióne - Miral.
Dohromady majú kapacitu cez tritisíc osôb. Najčastejšie v nich zostávajú ľudia z Pakistanu, Afganistanu, Blízkeho východu a severnej Afriky. Centrá sú ale dlhodobo preplnené. Aj preto Kašiv squatuje v malej studenej a tmavej miestnosti na poslednom poschodí ruiny pri rieke Una.
Na jeseň hrozilo, že miestna vláda prijímacie centrá zatvorí. „Od 15. novembra 2019 sme boli pod tlakom zavrieť Biru a Miral. To by bola humanitárna katastrofa. Cez 2 800 osôb by skončilo na ulici," vysvetľuje Peter Van Der Auweraert, ktorý je vedúcim bosnianskej pobočky Medzinárodnej organizácie pre migráciu. Práve tá má správu centier na starosti. Väčšina financií na ich prevádzku posiela Európska únia.
Veľká časť ľudí, ktorí sa do Únie snažia dostať z Bosny, v nej už raz bola. Niektorí prišli cez Bulharsko, iní boli v preplnených táboroch v Grécku. Cestou cez Balkán sa často snažia skrátiť dobu čakania na azylové konanie a presídlenie do iného štátu. V Grécku by na jeho začiatok čakali aj niekoľko rokov.
A tak dúfajú, že v Taliansku, Nemecku alebo vo Francúzsku, o ktorých väčšina z nich hovorí ako o svojej cieľovej destinácii, by sa pozornosti pracovníkov azylových odborov mohli dočkať skôr. Alebo snívajú o tom, že v krajine nájdu prácu napríklad aj načierno, podobne ako ich krajania alebo príbuzní, ku ktorým sa chcú pripojiť.
Bihać je na prechod hranice do Európskej únie ideálnym miestom, cesta cez Chorvátsko do Schengenu je odtiaľ najkratšia. Ale tí, ktorých na ceste nájdu chorvátski policajti, sa musia na riskantnú cestu cez hory vydať niekoľkokrát. Medzitým čakajú v Bihaći. Zvlášť pre mladých ľudí je toto čakanie psychicky náročné.
„Pozorujeme miestne deti, ako idú každé ráno do školy. A my už sme tam niekoľko rokov neboli,“ smutne podotýkajú dve mladé dievčatá, ktoré utiekli z Afganistanu aj preto, že na územiach kontrolovaných Talibanom dievčatá do školy chodiť nemôžu. Teraz čakajú v starom internáte v Borići, kým sa ich rodiny rozhodnú opäť skúsiť prekročiť hranicu.
„V Afganistane som chcela byť vojačka, ale po tom všetkom, čo som s vojakmi a policajtmi zažila na ceste do Európy, som sa rozhodla, že chcem byť bežkyňa," opisuje jedno z dievčat svoje plány do budúcnosti.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
