Lavice rozložené pozdĺž stien, na koberci posedávajú žiačikovia, hrajú sa so špagátmi. Poslušne plnia pokyny učiteľky – natiahnite ich rovno, urobte uzavretý kruh, ako nazývame koniec povrázka? A teraz ďalšia úloha: na jednu stranu sa majú postaviť deti, ktoré si myslia, že v miestnosti je viac krivých čiar, na druhú stranu zase tie s opačným názorom. Tak takto klasické vyučovanie neprebieha...
Medzitým k nám pristupuje učiteľka aj riaditeľka v jednej osobe, jediná zamestnankyňa školy. „Vy od nás cestujete späť do Bratislavy?“ sonduje Martina Štesková, rodáčka z metropoly Slovenska. „Tak to vás teda ľutujem, ja tam už nie som pol života. Mám síce toto mesto rada, ale nepotrebujem ten stres, ktorí si tam ľudia vyrábajú,“ smeje sa s dodatkom: „Ešte mi nie je tak zle, aby som sa tam vracala.“
Sledujeme vyučovanie v málotriednej základnej škole v Zaježovej, známej svojou komunitou, ktorá sa na tamojších lazoch vytvára už od 90. rokov minulého storočia. Novousadlíci majú jeden spoločný znak – nepotrebujú na život ruch mesta. Stvorili si vlastnú dedinskú školu, ktorá sa navonok nelíši od tých bežných. ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.