Zápas medzi Dinamom Záhreb a Crvenou zvezdou Belehrad sa v máji 1990 konal uprostred narastajúcich nacionalistických nálad v rozpadajúcej sa Juhoslávii. Len týždeň predtým sa v Chorvátsku konalo druhé kolo prvých slobodných parlamentných volieb.
V nich jasne dominovalo Chorvátske demokratické spoločenstvo neskoršieho prvého prezidenta nezávislej jadranskej krajiny Franja Tudjmana. Strana bola tvrdo separatistická a Tudjman sa neskôr negatívne zapísal do histórie kvôli úlohe v chorvátskom boji o nezávislosť. Obvineniam z vojnových zločinov unikol len vďaka svojej smrti.
Na rastúce nacionalistické tendencie Chorvátov reagovali aj fanúšikovia Crvenej zvezdy, ktorí do Záhrebu prišli v počte zhruba tritisíc. Šéfom chuligánov bol obávaný Željko Ražnatovič, prezývaný Arkan, ktorý sa neskôr počas balkánskeho konfliktu stal veliteľom polovojenskej Srbskej dobrovoľníckej gardy.
K prvým bitkám dochádzalo v centre Záhrebu už pred zápasom. Niekoľko fanúšikov bolo dokonca pobodaných nožmi. K najväčším násilnostiam však došlo na domovskom štadióne Dinama Maksimir. Oba tábory sa provokovali skandovaním hesiel ako „Zabijeme Tudjmana, toto je Srbsko, Ustašovci“ na jednej strane či „Srbi na vŕbu“ na strane druhej.
Počas zápasu sa chuligáni Dinama známi, ako Bad Blue Boys, a Delije napádali nožmi, kameňmi aj vytrhnutými sedačkami. Poriadkové sily sa pokúsili situáciu upokojiť prostredníctvom obuškov a slzotvorného plynu, ale dosiahli pravý opak. Tisícky chuligánov zaplavili ihrisko a zápas bol predčasne ukončený.
Vášne vybičoval aj kapitán Dinama, hviezda chorvátskeho futbalu Zvonimir Boban, ktorý kopol zasahujúceho juhoslovanského policajta do tváre. Chránil tým fanúšika Dinama, ktorého sa policajt bosnianskeho pôvodu chystal udrieť obuškom.
Od Juhoslovanského futbalového zväzu si síce Boban vykoledoval exemplárny trest, stal sa však chorvátskym národným hrdinom.