Smerom k záhube
Alojz Hlina nastúpil na čelo KDH minulý rok v júni. Po vlaňajších marcových parlamentných voľbách sa názov strany už aj prestával skloňovať, keď sa po prvý raz v histórii ani nedostala do parlamentu a pripisoval sa jej preto podobný koniec ako stranám HZDS či SDKÚ.
Práve v Hlinovi videli vtedy niektorí členovia poslednú rozlúčku strany s riešením politiky Slovenska.
Po jeho zvolení však začala strana v prieskumoch pomaly naberať na popularite a Hlina vtedy vyhlasoval, že sa dostali zo špirály smrti, keď situáciu otočili.
„Úspech sa Hlinovi nedá uprieť, keď je neúspech hľadáme vinu a vždy je to líder strany, meter tak zostáva rovnaký pri úspechu aj neúspechu,“ ozrejmuje Baránek a tiež zdôrazňuje, že výsledky ovplyvňuje aj volebný systém. Tak, ako v prezidentských voľbách platí väčšinový, v parlamentných ide o systém pomerného zastúpenia.
Hlina protestné akcie obľuboval
Analytici úspech strany pripisovali práve novému vedeniu strany s novým vetrom v podobe Hlinu na čele, vďaka ktorému si strana nielen udržala svojich voličov, ale aj pomaly získavala nových. Pri znovuzrodení hnutia sa skloňoval sa aj rozpad strany Sieť, ktorá v časoch svojej popularity ťažila práve z bývalých voličov kresťansko-demokratického hnutia.
Vyše štvrťstoročie po vzniku strany tak jej začalo svitať na lepšie začiatky. A aj keď sa postava Hlinu dovtedy spájala s murovaním vchodov do nebankových spoločností, ovcami pred parlamentom na znak protestu a podnikaním v gastro priemysle, dokázal stranu opäť dostať do víru politického diania.
„Je fakt, že Hlina robí terénnu prácu dlho a poctivo. Je nenahraditeľná, nedá sa nahradiť internetom či sociálnymi sieťami. Verejná mienka tiež funguje veľmi prvoplánovo a úspech KDH tak eliminuje staršie veci,“ vysvetľuje Baránek, či Hlinove excesy z minulosti ovplyvnili aj súčasných voličov.