Dlhé roky žijete v Kalifornii, odkiaľ vediete Venture Capital divíziu investičnej spoločnosti IPM. Ako ste sa k tejto spolupráci dostali?
Celé to vzniklo tak, že ma spájalo priateľstvo s Mariánom Bočekom, ktorý je spoluzakladateľom IPM. Pôvodom som z Ružomberka a s Mariánom sme boli spolužiaci zo základnej aj strednej školy. Marián mi dokonca bol svedkom na oboch svadbách – s tou istou manželkou, ktorá je Američanka, sme sa brali v Spojených štátoch aj na Slovensku. Takže s Mariánom sa poznáme naozaj dlhé roky.
Do zahraničia ste však odišli veľmi mladý, prakticky ihneď po skončení strednej školy...
Mimo Slovenska žijem už 20 rokov. Väčšinu času to bolo v USA, ale chvíľu som žil aj v Holandsku a takisto 4,5 roka v Anglicku. Koketoval som aj s Brazíliou.
Môžete opísať vaše pracovné skúsenosti s rizikovým kapitálom?
Už 15 rokov sa venujem investíciám do rizikového kapitálu. Najprv to bolo v Londýne vo Virgin Green Fund, kde bol hlavným investorom Richard Branson. Posledných osem či deväť rokov som aktívny v USA, špecificky v San Franciscu a v Silicon Valley. Do istej miery som vlastne jedným zo slovenských priekopníkov, čo sa týka venture capital. Začínal som ako 24-ročný a teraz mám 39 rokov. Takže sa dá povedať, že napriek mladému veku mám toho za sebou naozaj dosť. A je naozaj skvelé, že za ostatných päť rokov sa táto oblasť rozmohla aj tu na Slovensku.
Ktoré výsledky vašej práce za tento čas by ste vyzdvihli?
Podieľal som sa napríklad na deviatich primárnych úpisoch akcií IPO alebo takzvaných SPAC – spoločnostiach so zvláštnym účelom akvizície. Investorom sme vrátili vyše miliardy dolárov v hotovosti alebo v akciách. Pracoval som tiež pre niekoľko fondov. Pred štyrmi rokmi som sa začal spájať s IPM. Prvou spoločnou investíciou bol americký startup ESS. No a pred dvoma rokmi sme spoluprácu prepojili aj formálne a ja som sa stal šéfom Venture Capital divízie.
S čím ste do IPM prišli?
Keď som videl, že Marián a jeho tím sa začali vŕtať do rizikového kapitálu, všimol som si, že to skúšali viac-menej akýmsi hurá systémom. Snažil som sa teda trošku tomu dať nejakú schému a formu. A tak som sa nakoniec ocitol tu.
Zrejme pravidelne cestujete medzi USA a Európou...
Žijem v Spojených štátoch, no už rok a pol som pre koronu nebol na Slovensku. Až teraz prednedávnom sa mi konečne podarilo dostať sa sem.
Za bežných okolností lietate cez Atlantik často?
Keď sa dá, do Európy chodievam veľmi často. V San Franciscu žijem deväť rokov, takže doma som už tam. Sem som predtým chodieval za rodinou a na dovolenky najmä utrácať peniaze. Teraz sa to snažím otáčať a pomáhať bratislavskému aj londýnskemu tímu v rámci IPM.
Zasiahla koronakríza výrazne do vašej práce?
Samozrejme, pre všetkých to bolo ťažké obdobie. Pre mňa to bol obrovský problém osobnostne aj pracovne. No aj počas toho som bol aktívny a snažil som sa veci dirigovať zo San Francisca. Našťastie v mojej predchádzajúcej práci – v multisektorovom fonde Presidio Partners, kde som stále partnerom, hoci fondy tam už dochádzajú – a takisto v rámci IPM sme mali veľa aktivít, ktoré boli v podstatnej miere vhodné na obdobie krízy. Či už to boli obnoviteľné zdroje alebo zdravotníctvo.
Ako ste krízu využili na rozvoj zdravotníckej oblasti?
V rámci Presidio Partners máme investície v spoločnosti Altimmune, kde sa vyvíja a vyrába intranazálna vakcína. Je bez ihly a aplikuje sa len jedna dávka, ktorá sa môže skladovať pri izbovej teplote. Do tohto projektu som sa dosť zapájal ako investor. Môžem prezradiť jednu pikošku. Ešte niekedy vo februári som im pomáhal zháňať opice makaky, na ktorých sa takéto vakcíny okrem myší tiež testujú.
Poviete niečo viac o aktivitách v tejto spoločnosti?
Altimmune je verejne obchodovateľná firma, ktorú na Nasdaqu nájdete pod označením ALT. Nemá nič spoločné s IPM. Investovali sme tam s predchádzajúcou firmou Presidio Partners, v ktorej manažujeme dochádzajúce projekty. A práve vďaka spolupráci s Altimmune som sa veľmi zaujímal o vakcíny. Myslím, že v tom čase sme boli prvý alebo druhý najväčší akcionár tej firmy. Ja túto investíciu manažujem. A hoci nesedím v dozornej rade, pomáham im pri vývoji vakcín a ďalších liekov ako investor.
Riešite aj ďalšie projekty v oblasti zdravotníctva?
Áno. Druhou vecou je projekt IMP Chirana, ktorý priamo zasiahol činnosť našej firmy. Kariérne to bol asi najzložitejší projekt môjho života. Bolo to skutočné peklo. Museli sme zvládnuť enormný mentálny, osobnostný aj finančný tlak, ale nakoniec sa to podarilo doviesť do úspešného štartu výroby aj predaja.
Čo na tom bolo najnáročnejšie?
Preniesť komplikovanú výrobu takých prístrojov, ako sú pľúcne ventilátory, ktoré majú takmer dvetisíc komponentov, zo Slovenska do zahraničia. Museli sme to stihnúť v priebehu šiestich mesiacov, hoci väčšinou tieto procesy trvajú dva či tri roky. Bol to úplne šialený tlak na všetkých ľudí, ktorí na tom pracovali, či už v Chirane alebo u nás. A určite si okrem toho viete ešte predstaviť konfrontáciu kultúr Stará Turá verzus Boston. Ja som bol v strede toho všetkého. Snažil som sa to aj s mojimi kolegami celé nejako zmanažovať.
Dôverujú v zahraničí slovenským pľúcnym ventilátorom a majú o ne vôbec záujem?
Áno, nepochybne je o ne veľký záujem. Samozrejme, musíte prejsť cez všetky možné regulačné opatrenia. V každom prípade môžem povedať, že sa nám podarilo uzavrieť spoluprácu pri predaji v Brazílii či v Peru. A práve teraz posielame prvé jednotky do Kuvajtu, do Indie a do Ománu.
V akom štádiu je rozbehnutie predaja ventilátorov v USA?
V Spojených štátoch to ešte nie je schválené, vyžaduje si to oveľa dlhšiu prípravu. Predpokladám, že tam pôjdeme v najbližších rokoch. Veľmi silno však pôsobíme hlavne v Latinskej Amerike, v Európe a na Blízkom východe. Keby som sa na to všetko mal pozrieť v globále, za najväčší výsledok tejto práce by som označil asi to, že ľudia sú vďaka nám nažive. Dokážu prežiť COVID-19 v Brazílii či v Peru. Je to skvelý pocit. Prirodzene, obrovský podiel na tom majú chiraňáci.
Ide čisto o slovenskú technológiu vyvinutú slovenskými mozgami?
Áno, je to slovenská technológia vyrobená na Slovensku. Samozrejme, niekedy spolupracujeme na výrobe či predaji aj so zahraničnými partnermi. Sú tam rôzne formy spolupráce. Veľa záleží na tom, ako funguje ten-ktorý trh. Teraz napríklad dodávame určité veci zo zahraničia, aby sa ventilátory dokázali presadiť aj na ďalších trhoch, na ktoré Chirana nebola zvyknutá.
Montujú sa ventilátory výlučne v Starej Turej?
Nie. Niektoré veci sa montujú v Bostone, iné zase v Starej Turej. Ako som spomínal, závisí to od konkrétneho trhu. Na výrobu v Spojených štátoch momentálne využívame existujúcu fabriku pri Bostone, ktorá patrí spoločnosti SMTC. Ide o kanadského zmluvného výrobcu, ktorý má po celom svete globálnu sieť pobočiek. My sme na výrobu ventilátorov alokovali určitú voľnú kapacitu, ktorú nám SMTC ponúkla vo svojej bostonskej fabrike. Bol to najrýchlejší spôsob, ako škálovať výrobu. Budovať novú továreň v takom časovom tlaku totiž nie je možné.
Koľko pľúcnych ventilátorov ste dosiaľ zhotovili?
Ak by som to mal kvantifikovať, momentálne sme ich rádovo vyrobili niekoľko málo stoviek. Dnes sme vo fáze, že ich vyrábame 20 za týždeň. Keby sme to anualizovali, bude to okolo tisíc ventilátorov ročne. Prirodzene, naše ciele sú oveľa vyššie. Vyžaduje si to však ďalšie investície do produktov, do ľudí aj do ďalších vecí. Celé je to však dosť zložitý proces, hlavne čo sa týka papierovačiek.
Američania sú veľmi precízni...
Nielen Američania. Silné zdravotnícke štandardy existujú globálne. Sú to doslova tisícky strán dokumentácie a stovky výkresov. Veď si predstavte, že takmer dvetisíc komponentov rozoberiete na skrutky. Toto všetko sa muselo pretransformovať, preložiť zo slovenčiny do angličtiny, skontrolovať doslova do poslednej skrutky. Rozhodne to nie je jednoduchá výroba. Ak sa tieto veci pokazia, tak ľudia zomrú. Musí tam byť čo najvyššia úroveň kvality a dokumentácie.
Stojíte aj za rekordným predajom spoločnosti ESS. Kde tu môžeme nájsť slovenskú stopu?
V prvom rade treba pripomenúť, že ESS je americký biznis založený v Portlande. Nájdeme v ňom však hneď niekoľko slovenských stôp. Je verejne známou informáciou, že sme tam boli jedným z hlavných investorov v druhom veľkom kole, takzvanom Series B Round. Ocitli sme sa v ňom spoločne s BASF Venture Capital, ktorý patrí nemeckému korporátu BASF, ako aj s kanadským fondom Cycle Capital Management.
A ďalšie stopy?
Druhou veľkou stopou je to, že ESS spolupracuje s InoBat Energy, teda slovenskou firmou, s ktorou plánuje rozvíjať svoje produkty a projekty, možno aj výrobu či ďalší vývoj technológií. Taký je aspoň cieľ. Treťou slovenskou stopou je potom fakt, že ja som sedel ako takzvaný pozorovateľ v Predstavenstve ESS. Mali sme v nej určitý podiel. Prirodzene, neskôr tam boli aj väčší investori, ale my sme boli jednými z tých, čo pomáhali ďalej vytvárať stratégiu. Jednoducho povedané – ESS je klasická venture investícia, kde neboli aktívni len Američania, ale aj Nemci, Kanaďania či Slováci.
Takéto niečo na Slovensku v takomto rozsahu asi ešte nebolo...
Je to výnimočné z toho hľadiska, že takýto veľký exit nemal ešte nikdy v živote – či už cez burzu alebo cez predaj firmy – žiaden slovenský venture fond. Samozrejme, ak takým nazvem IPM, ktorý má veľký vzťah k Amerike.
Môžeme hovoriť o konkrétnych číslach?
Po schválení regulátormi z americkej Komisie pre cenné papiere a burzy SEC a investormi bude tento exit v hodnote 1,5 až 1,6 miliardy dolárov vrátane 1,1-miliardovej hodnoty podniku, takzvanej enterprise value, a 465 miliónov dolárov čerstvého kapitálu prvým v histórii, ktorý je v takomto rozsahu podporovaný slovenským investorom. Preto som rád, že píšeme históriu. Prirodzene, sú tu aj ďalšie skvelé firmy z nášho stredoeurópskeho regiónu, ktorým sa azda niečo podobné v budúcnosti podarí. No pre slovenský venture capital je toto fakt niečo unikátne.
Takáto operácia sa asi nezrodila zo dňa na deň...
Čas transakcie by som nechcel komentovať. Je však pravdou, že takéto procesy súvisiace s reguláciou trvajú niekoľko mesiacov. Je ťažké vybavovať to. My sme však do tej firmy pôvodne investovali pred necelými štyrmi rokmi, takže ide skutočne o niekoľkoročný proces.
ESS sa zaoberá ekologickými riešeniami. Bude tu dôležitým pilierom vášho portfólia?
Áno, hlavne v rámci spolupráce s InoBat Energy. Tam je jednoznačným cieľom ďalší rozvoj. Nemôžem hovoriť presné detaily ani poskytovať nejaké neverejné informácie, keďže celý proces naďalej prebieha. Už predtým však bolo známe, že ESS a InoBat Energy majú záujem o rozvoj projektov v strednej a vo východnej Európe.
Motiváciou je vstup ESS na burzu. Čo si od toho sľubujete?
Treba najprv vysvetliť, že kupec ACON S2 Acquisition Corp., spomínaná spoločnosť so zvláštnym účelom akvizície, už na Nasdaqu figuruje. Cieľom je však dostať sa ešte ďalej – na newyorskú burzu NYSE. Keď sa toto spojenie podarí a schvália ho aj regulátori, tak by firma mala ísť na newyorskú burzu. A opäť by som nechcel komentovať, čo si od tohto vstupu sľubujeme. Odporučil by som vám verejne dostupné dokumenty, konkrétne takzvaný prospekt. V každom prípade však platí, že takéto veľké zdroje by mali pomôcť aj globálnemu rozvoju.
Je cieľom IPM stať sa nielen slovenským, ale aj európskym lídrom v oblasti čistých energií?
Prirodzene, naším cieľom musí byť to, aby sme sa v tomto smere stali minimálne európskym lídrom, lebo inak by sme neboli konkurencieschopní. Slovensko je jednoducho príliš malé. V Silicon Valley sme stále veľmi maličkým hráčom, ale snažíme sa získať tam určitú stopu, a to aj vďaka takémuto pôsobeniu. Práve ESS je jedným z najviditeľnejších dosiahnutých výsledkov.
Avšak ambícia je byť európskou firmou.
A túto ambíciu postupne napĺňate...
Skutočnosť, že IPM má kanceláriu v San Franciscu, v Londýne, v Soule aj v Bratislave nám dáva signál, že nechceme byť len čisto slovenským podnikom, hoci slovenské korene sú tu veľmi zrejmé.
Začínajú už v Silicon Valley poznať a rešpektovať Slovensko?
Myslenie USA by som azda najlepšie vyjadril dvojakým spôsobom. Slovensko tam už nevnímajú len ako postkomunistickú krajinu. Ani celkovo región strednej Európy. Punc nám dávajú príklady firiem ako Photoneo, InoBat Auto alebo Tachyum, spoločnosť založená Radom Danilákom, ktorá je už americko-slovenskou firmou. Oveľa väčší problém však ja osobne vidím v niečom inom.
V čom?
USA čoraz viac vnímajú Európu ako technologicky zaostávajúci región. To sú asi tie najväčšie výkričníky a alarmy, ktoré by mali znieť v Európe. Tá sa síce v mnohých veciach snaží a robí veľmi dobré veci, ale napríklad v biotechnológiách je veľmi pozadu. A to i napriek tomu, že napríklad BioNTech je nemecká firma. Teraz sa to naplno ukázalo pri vývoji vakcín. Máte tu Pfizer, Johnson & Johnson, Modernu či Novavax, čo sú americké firmy. A v týchto veciach budú teraz USA dominovať aj naďalej.
Médiá píšu, že korona vyháňa z Kalifornie technologické firmy. Je to naozaj také zlé?
Tu je nevyhnutné pochopiť najmä to, aké dôležité sú inovácie. Na začiatku pandémie vládol veľký strach, že Kalifornia bude mať obrovské rozpočtové schodky a pôjde do krachu. Napokon sa však ukázalo, že bude mať rekordný rozpočtový prebytok. A to vďaka tomu, že sme zažili kopec primárnych úpisov akcií aj spoločností so zvláštnym účelom akvizície – takzvaných SPAC. Venovalo sa tomu mnoho článkov v New York Times či ďalších amerických médiách. Facebook, Google či Apple mali rekordné zisky, aj keď niektoré z nich platia dane niekde inde. A tieto peniaze sa vracajú naspäť do systému.
Čo Kalifornčania s týmito financiami robia?
Dávajú ich chudobnejším ľuďom a rozdeľujú iným štátom v rámci USA. Mohli si dovoliť zrušiť prakticky všetky redukcie platov učiteľov a podobné veci. Takže ak sa zamyslíte nad významom inovácií, tak dokonca aj z tohto hľadiska to zvládli bravúrne. Nie celé USA, ale Kalifornia samotná. Práve vďaka inováciám. Všetky správy, ktoré čítame o tom, ako tento štát končí, by som teda napriek reálne vysokému daňovému zaťaženiu v Kalifornii označil za zveličené.
Vo svete sa čoraz viac presadzujú slovenské technologické firmy. Môžu byť práve oni spolu s ďalšími európskymi spoločnosťami budúcimi ťahúňmi technologického vývoja v Kalifornii?
To, že Slovensko sa presadzuje v rámci Európy, je v poriadku. Ja však najväčší problém vidím v tom, že USA sa nemusia pozerať smerom do Európy na jej technologické riešenia. Ak to potrebujú, budú ich hľadať v Ázii. Povedzme baterky sú čínskou a kórejskou doménou. To je tragédia európskej technológie. Tá môže spôsobiť, že Európska únia nebude lídrom vo svete.
Kde bude jej pozícia?
Bojím sa, že sa stane zaostávajúcou druhotriednou či treťotriednou stranou. A o pozíciu lídra zvedú boj Číny alebo celkovo Ázia so Spojenými štátmi. Európa sa im bude len prizerať. Možno to znie príliš všeobecne, ale je to skrátka tak. Samozrejme, nechcem to úplne paušalizovať. V Európe je veľa skvelých výnimiek, ako napríklad švédska spoločnosť Spotify. Ale trend je aspoň zatiaľ naozaj dosť negatívny.
Zväčšuje sa táto priepasť alebo Európa doháňa ostatné regióny?
Podľa mňa sa prehlbuje. Dosiaľ som nevidel nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by sa to mohlo v dohľadnom čase zmeniť. Ako príklad môžem uviesť aktuálnu situáciu na trhoch. Veľa firiem sa dnes dostáva na burzu cez spomínané spoločnosti so zvláštnym účelom akvizície, čo bol aj prípad amerického startupu ESS. Práve za jeho rekordným predajom stojí ako jeden z hlavných investorov naša spoločnosť IPM.
Koľko peňazí sa v biznise s takýmito firmami ukrýva?
Nemám možno úplne presné čísla, ale v týchto spoločnostiach je na Nasdaqu a na newyorskej burze NYSE kapitál v hodnote minimálne 150 miliárd dolárov. To je palebná sila, ktorá podľa môjho názoru ovplyvňuje takmer všetky európske spoločnosti, pretože sa bude používať na skúpenie akýchkoľvek európskych technológií.
Môžete to podložiť konkrétnym príkladom?
Je ich hneď niekoľko. Napríklad Freyr je nórska firma, ktorú kúpila americká SPAC spoločnosť a cez ňu išla na newyorskú burzu. Tieto privátne peniaze v Európe jednoducho nie sú. Nie je to teda len technologické zaostávanie. Podľa mňa je hlavným problémom zaostávanie kapitálového trhu. A aj keď sa Londýn alebo Amsterdam snažia, tak náskok, ktorý má Nasdaq a NYSE, alebo dokonca i Šanghaj, je skutočne obrovský. Vznikla diera, ktorú spôsobuje päť- až desaťnásobný rozdiel vo veľkosti kapitálu. Je to fakt obrovský problém pre európsku konkurencieschopnosť.
Brusel s tým nerobí nič?
Túto dieru sa snaží vypĺňať cez sovereign capital, teda cez kapitál Európskej únie získaný od daňových poplatníkov. Poskytuje ho napríklad Európska investičná banka. Je super, keď sa pomáha dajme tomu cez granty. Pokiaľ sa tu však nevytvorí nejaké privátne riešenie, ktoré bude reálne súťažiť s Nasdaqom, NYSE a s veľkými venture fondami v USA, tak Európa bude aj naďalej zaostávať. Čiže slovenský kontext nás síce môže tešiť, ale ten európsky by pre nás mal byť jasným varovaním. Áno, Slováci sa z krízy vracajú snáď aj posilnení, ale všeobecný vývoj v Európe je z môjho pohľadu dosť alarmujúci.
EÚ vyčlenila veľký balík na podporu vývoja batérií...
Myslím, že to bolo 2,9 miliardy eur, ale teraz sa na to potrebuje nabaliť 50 miliárd privátneho kapitálu. Otázka je, odkiaľ tento kapitál príde. Kto sú tí bohatí ľudia v Európe, ktorí do toho dajú peniaze? Kde sú európski Billovia Gatesovia, ktorí tam investujú? Kto za tým bude stáť a dokáže súťažiť s ľuďmi ako je Jeff Bezos či veľké penzijné fondy ako Fidelity a podobne? Akým spôsobom s nimi chce Európa súťažiť? Je skvelé, že Európska komisia tieto peniaze poskytuje, ale predovšetkým sa musí zobudiť súkromný kapitál.
Kto je Peter Gajdoš
Má za sebou 12 rokov skúseností v oblasti rizikového a súkromného kapitálu. V tomto segmente je jedným z najúspešnejších investorov z regiónu strednej a východnej Európy. V ostatných rokoch dohliadal celkovo na deväť primárnych úpisov akcií IPO alebo SPAC – spoločností so zvláštnym účelom akvizície. Prednedávnom sa stal vedúcim Venture Capital divízie v spoločnosti IPM.