Som matkou už 12-ročnej dcéry Olívie. Diabetes jej zistili, keď mala tri roky a tri mesiace. Bolo to v čase, keď sme nastúpili do škôlky...
Bol to pre mňa šok. Som zdravotná sestra a uvedomovala som si všetky riziká u takého malého dieťaťa. Ďalší šok sme zažili, keď nás odmietla prijať naša škôlka, a to aj napriek tomu, že dcérke budem chodiť aplikovať inzulín a nosiť vlastnú stravu. Obvolala som všetky zariadenia v okolí. Nastal problém, lebo už prebiehal školský rok. Rozhodli sme sa napísať do Bratislavy na ministerstvo školstva. Prišla odpoveď, že ju nemôžu vylúčiť, ale musí mať vlastnú stravu a pitie.
Neprejavili žiaden záujem o informácie
A tak nás po dvoch mesiacoch vybavovania čakal deň nástupu do škôlky, ktorá nás nechcela prijať. V ten deň sme tam aj boli poslednýkrát. Privítali nás, že azda si ju zoberiem domov na obed, čo Olíviu rozplakalo. Narýchlo som pani učiteľke povedala, ako sa prejavuje u nej hypoglykémia. Poprosila som ju, že ak sa bude naháňať, nech jej radšej dá cukrík. Samozrejme, nech mi volajú a podala som jej papier s informáciami, čo treba robiť.
Pred nástupom do škôlky učiteľka nemala záujem o stretnutie. Hneď mi oznámila, že majú v rodine diabetika a nevedela pochopiť, že diabetik 1. typu a 2. typu sú rozdielne situácie. Doma som netrpezlivo čakala na obed, keď pôjdem po ňu. Niečo ma však nutkalo ísť skôr. Stála som pod stromom so sklonenou hlavou, pani učiteľky sa rozprávali a dcérku si nevšímali. Odmerala som jej glykémiu, výsledok gl –3,5 mmol... To bola posledná návšteva tejto škôlky. Uložila som ju na spánok a plakala som, čo bude ďalej. Veď od pondelka nastupujem na polovičný úväzok a moja Olivka nemá škôlku.
Zachránila nás súkromná škôlka
Moja maminka je človek, ktorý nám veľmi pomáha, a zase to bola ona, ktorá mi zavolala, aby sme skúsili súkromnú škôlku Lienka. Bránila som sa, lebo to bolo finančne náročné a nevedela som, či to zvládneme. Pani riaditeľka Lenka bola ochotná, milá, priateľská a pri otázke, kedy potrebujeme nastúpiť, som odpovedala: ZAJTRA. Jej odpoveď ma šokovala. Príďte. To bolo najlepšie rozhodnutie v živote. Boli to krásne štyri roky s úžasnými ľuďmi, plné zážitkov. Dodnes máme na to krásne spomienky.
Ako pristupovali učiteľky? Naše pani učiteľky Monika a Barborka nám maximálne pomáhali. Nikdy nezabudnem na ich slová: Nebojte sa, my to zvládneme s Olivkou, ona nám pomôže. A tak to aj bolo. Veľakrát ma samy prekvapili, ako zvládli danú situáciu. Boli sme pre ne prvá skúsenosť. Olívia ich veľa naučila. A nikdy im nezabudla povedať: opýtajte sa mojej maminky.
Škola tiež začínala s problémami
Škola bola informovaná o zdravotnom stave Olívie. Myslela som si, že už horšie nemôže byť. No mýlila som sa. Prvé dva roky pani učiteľka nemala záujem s nami komunikovať, skontrolovať desiatu a pozrieť sa, či si zadala správne čísla do pumpy. Hoci Olivka poznala čísla od 3,5 roka, vedela sa však pomýliť. Nedovolili jej ísť ani do školy v prírode, vraj nie je samostatná. Veľmi ma to ranilo. Po neúspešnej komunikácii som napísala na školskú inšpekciu, že ide o diskrimináciu, čo aj uznali. Nakoniec som mohla ísť s ňou. Bol to veľmi ťažký týždeň, dali mi pocítiť, že som tu nemala byť, nekomunikovali so mnou. No neľutujem to. Dôležité je, že moje dieťa malo zážitky.
Zmenil sa prístup vďaka učiteľkám
V ďalších ročníkoch sa to, našťastie, zmenilo. Olívia dostala pani učiteľku Moniku, ľudskú a s dobrým srdcom. Vždy komunikovala a mala pochopenie. Aj pani učiteľky Peťka a Dáška boli ľudské, nápomocné, komunikatívne, dobrosrdečné. Tu som pochopila, že ak človek nemá záujem naučiť sa niečo nové, tak nepochopí, čo je život s diabetom.
Obedy som chodila vážiť
V škôlke som dcérke pripravovala vlastnú desiatu aj olovrant. Zo začiatku aj obed, ale keď Olívia videla inú stravu, chcela aj ona takú. Tak sme prešli na škôlkarské obedy, ktoré som denne chodila vážiť. V škole to bol zase trošku problém, ale len na začiatku. Nevedeli si predstaviť, ako budú stíhať vážiť prílohu. Nakoniec sme sa dohodli, že to vyskúšajú a uvidia. Pochopili, že to nie je nič strašné. Odvážia množstvo, ktoré zapíšem do jedálneho lístka. Stalo, že Olívia išla aj na dupľu. Pani kuchárka mi zavolala, koľko jej môže ešte odvážiť. Veľmi ma to potešilo, že to už nevnímajú ako problém. Sme síce na škole v poradí druhé dieťa s diabetom, ale vraj pred nami nemali rodičia také požiadavky ako my. Som rada, že týmto sme pomohli ďalším deťom mať ľahšie školské obdobie. Pred dvomi rokmi pribudla Sandra a nemajú problém vážiť aj jej.
Inzulín som jej chodila aplikovať
Nikdy som nechcela, aby dcére inzulín aplikovali učiteľky. Uvedomovala som si veľkú zodpovednosť, aby nedošlo k omylu pri aplikovaní. Každý deň v rámci mojej obednej prestávky som prišla aplikovať inzulín perom. Keď sme prešli na pumpu v 5,5 roku života dcéry, učila sa sama si zadávať do pumpy pod mojím dohľadom. Mali sme na to rok, aby sa to naučila a ja som nemusela chodiť do školy. Poznala len čísla, ale čítať nevedela, postup si však zapamätala. Som na ňu hrdá, že v takom veku musela byť zodpovedná a „dospelá“.