Diabetes mellitus u mladších dospievajúcich, pubescentov (12 – 15 rokov), a starších dospievajúcich, adolescentov (15 – 21 rokov), sprevádzajú nápadné psychické a telesné zmeny a pozvoľný prechod od konkrétneho k abstraktnému mysleniu.
Diagnostika celoživotnej nevyliečiteľnej chronickej choroby v tomto vývojovom období predstavuje jednu z najnáročnejších situácií pre celý diabetologický tím, lekárov, sestry, edukátorov a sociálnych pracovníkov. Významný fyziologický a psychický vplyv na priebeh diabetu má puberta s potrebou výrazného zvýšenia celkovej dennej dávky inzulínu. U mladších dospievajúcich diabetikov stále pretrváva závislosť od rodičov alebo opatrovníkov. Starší dospievajúci diabetici zvyčajne v plnej miere využívajú svoju nastupujúcu nezávislosť a odchod od rodiny na internát.
Emotívnejšie konanie
Vplyvom veku dospievajúci diabetici začínajú postupne sami preberať zodpovednosť za diabetes, aplikáciu inzulínu, obsluhovanie zdravotníckych pomôcok, ako je glukometer, inzulínové pero, inzulínová pumpa, glukózový senzor, ale aj moderné telekomunikačné prostriedky na prenos a vyhodnotenie dát.
A hoci zvyčajne veľmi dobre rozumejú nielen podmienkam, ale aj cieľom liečby diabetu, vplyvom hormonálnych zmien sa výrazne potrebujú identifikovať s vrstovníkmi. Konajú emotívnejšie, ich reakcie sú pri porovnávaní s minulým obdobím nápadnejšie, zdajú sa byť vo vzťahu k vyvolávajúcim podnetom menej primerané a často až nevhodné. Dospievajúci potrebujú 8 – 10 hodín spánku a diabetici, aj na zabezpečenie kompenzácie, pravidelný nočný spánok.
Rebélia aj telesný vzhľad
U chlapcov sa často objavuje problematické správanie až rebélia, ktoré môžu mať priamy dosah nielen na aktuálnu kompenzáciu, ale aj na ďalší život. U dievčat predstavuje dôležitú oblasť záujmu telesná hmotnosť a vzhľad. Objavujú sa sociálno-patologické javy v zmysle často vážnych porúch príjmu potravy. Mentálna anorexia, mentálna bulímia a orthorexia spolu s úmyselným vynechávaním injekčnej aplikácie inzulínu slúžia ako veľmi nebezpečný prostriedok proti možnému zvyšovaniu telesnej hmotnosti z dôvodu anabolického účinku inzulínu a hormonálnych zmien. U diabetikov v tomto vývojovom období je prevalencia porúch príjmu potravy dva- až šesťkrát vyššia ako u bežnej populácie. Depresie môžu sprevádzať úzkostné stavy, ktoré sa prejavujú nielen neschopnosťou koncentrácie, poruchami spánku, smútkom a zvýšenou únavou, ale aj suicidálnymi myšlienkami alebo pokusmi o neúmerne vysokú dávku inzulínu injekčnou aplikáciou.
Nepravidelnosť a zabúdanie
Špecifickou negatívnou situáciou pre toto vývojové obdobie je nepravidelná konzumácia potravín, konzumácia alkoholu, sladkostí a nepravidelné modely spánku spôsobené zmenou životného štýlu. Sprevádzané sú častým neúmyselným zabúdaním na injekčnú aplikáciu inzulínu alebo na podanie bolusovej dávky inzulínu inzulínovou pumpou pred jedlom.
Zmena diabetológa
Mnohí diabetici práve v tomto vývojovom období prechádzajú zo starostlivosti detských endokrinológov a diabetológov do starostlivosti diabetológov pre dospelých. Táto zákonná nutnosť je často sprevádzaná strachom a neistotou z ďalšieho života s diabetom, novej komunikácie v diabetologickej ambulancii, iného systému a frekvencie kontrol v diabetologickej ambulancii a v domácom prostredí, ale aj z interakcie s inými diabetikmi v čakárni.
Často prechod komplikuje aj obava, že diabetológovia pre dospelých v prípade akútneho problému telefón po pracovnom čase nezdvihnú, lebo diabetici sú už predsa dospelí. Strach, že akútne problémy sa budú rýchlo a veľmi zhoršovať alebo sa rôzne iné problémy operatívne neriešia, významne ovplyvňuje kvalitu života dospievajúcich diabetikov. Preto je potrebné venovať tejto pre mnohých nepodstatnej situácii zvýšenú pozornosť a hneď po prevzatí diabetikov do starostlivosti nastaviť systém komunikácie a zabezpečiť vzájomnú dôveru, ktorá tvorí základ v ďalšom živote s diabetom.
Zatajovanie choroby
Sociálny problém predstavujú konflikty s rodinou, pretože rodičia a opatrovníci si chcú udržať autoritu. Je tu snaha o vyššiu nezávislosť a zatajovanie diabetu ako prejav nevyrovnanosti s nevyliečiteľnou chronickou chorobou s dlhodobým priebehom a hlavne strachu zo sociálneho vylúčenia v spoločnosti.
Významnú úlohu zohráva nielen vzdelanie, ale aj bydlisko, sociálne vzťahy, zamestnanie, organizácie diabetikov a vhodný partner ako významný zdroj sociálnej opory, ktorý sa stáva skutočnou potrebou a predstavuje jeden z prežitkov symbolizujúci jednoznačný prechod do dospelosti.