Cieľavedome ide za svojím cieľom a do čoho investuje čas a energiu, stojí za to. Celý jej život sa točí okolo športu, ku ktorému ju odmalička viedol otec, ale hlavne jej vzor - brat Richard. Profesionálne sa venovala kanoistike na divokej vode, až prišiel deň, keď si uvedomila, že svoj sen bude musieť hodiť za hlavu. Východniarka z Matiašoviec Denisa Galovičová (30), ktorú poznáte z našej rubriky Rozhýbte sa, žije v Bratislave a šport je jej zamestnaním i koníčkom aj napriek tomu, že si denne pichá inzulín.
Viac ako 10 rokov si diabetička 1. typu. Spomínaš si na to, čo si prežívala, keď ti diagnostikovali cukrovku?
Zistili mi ju 19. 6. 1995. Presne si pamätám ten dátum, lebo sa mi zmenil život. V tom čase som vrcholovo športovala, robila som kanoistiku na divokej vode a pripravovala som sa na majstrovstvá sveta. Zistili ti ju náhodne alebo si sa cítila zle? Každé 2-3 týždne kontrolovali môj zdravotný stav a náhodne mi zistili hladinu cukru niečo nad 8 mmol/l. Po ďalších kontrolných odberoch som však mala ideálne výsledky a cukrovku vylúčili. Intenzívne som trénovala a cukor sa mi pravidelne spaľoval. Bola som síce veľmi unavená, ale mysleli si, že som pretrénovaná. Každú noc som však mávala kŕče v lýtkach. Cestou na preteky som bola unavená a výsledky tréningu už neboli také, ako sa očakávalo. Slabla som, bola som malátna, začala som veľa piť, močiť a schudla som 7 kíl. To sa udialo v priebehu dvoch dní. Úplne som sa odvodnila a pretekať som už nemohla. Odviezli ma na Slovensko k lekárovi, ktorý mi nameral cukor 17 mmol/l. Hneď ma nechali v nemocnici.
Muselo to byť pre teba veľké sklamanie nezúčastniť sa svetového pohára.
V tej dobe bol pre mňa veľmi dôležitý. V nemocnici som začala robiť scény. Lekárom som hovorila, že mám tréning a nemôžem si dovoliť zostať tam. Povedali mi, že som diabetička a s takým vážnym stavom nemôžem odísť. Počula som o tom predtým, ale stále som to brala tak, ako všetci, ktorí sa ma pýtajú, či som jedla veľa sladkostí. Hovorila som im, že posledné tri roky som ich nejedla, lebo kvôli tréningom dodržiavam zdravú stravu. Presviedčala som ich, že sa určite pomýlili.
Ale neuspela si.
Myslela som si, že ide o akútnu záležitosť, že mi napríklad dajú antibiotiká a o dva týždne som v pohode. Oni ma iba odpravili do izby, prišiel za mnou doktor Barák a všetko mi vysvetlil. Bol to pre mňa šok. Psychicky som to nezvládla. V tej dobe ma prijali na FTVŠ, na ktorú možno nastúpiť len so stopercentným zdravotným stavom. Vybrala som si trénerstvo a myslela som si, že nebudem môcť študovať. Lekár mi tiež povedal, že nesmiem robiť adrenalínové športy, medzi ktoré patrila aj kanoistika. Bola som nešťastná, lebo som mala týždeň pred majstrovstvami sveta. Plakala som, nevedela som, prečo sa mi to stalo, za čo to mám, čo som komu urobila.
Ako reagovali rodičia?
Moja rodina mi poskytla silnú psychickú oporu, neprejavovali ako veľmi ich to zasiahlo, hlavne môjho brata, ktorý sa o mňa staral, trénoval ma a bol mojím vzorom, lebo sa takisto venoval športu a študoval tiež FTVŠ. On bol ten predo mnou a ja som ho obdivovala a vo všetkom počúvala. Bol prvý, ktorý za mnou prišiel a takisto nechápal, čo sa stalo. Chodil za mnou aj dvakrát za deň a potom ma brával na 4 hodiny preč, čím mi pobyt v nemocnici spríjemňoval.
Aspoň nejaká pozitívna vec.
Spomínam si aj na chvíľu, keď som stále plakala. Vtedy prišlo za mnou 6-ročné dievčatko - Kristínka. Utešovala ma, vraj prečo také pekné modré oči plačú a nech nesmútim, lebo aj dia sladkosti sa už vyrábajú. Ona mi dala na všetko iný pohľad. Mala som vtedy 18 rokov, riešila som svoj život a ona pritom 6-ročná s rovnakým osudom sa na to pozerala optimistickejšie. Naozaj ma psychicky pozdvihla. Dovtedy som bola nastavená na ciele, ktoré musím dosiahnuť a cukrovka to zrazu zastavila.
Čo nasledovalo po tom, ako si prišla z nemocnice?
Ako športovkyňa som dosť cieľavedomá a zaumienila som si, že do ďalšej kontroly sa z cukrovky vyliečim. Začala som bielkovinový život bez sacharidov, aby som si znížila dávky inzulínu. Vedela som, ktorá potravina koľko čoho obsahuje, lebo som sa tým zaoberala aj predtým. Cvičila som ráno, poobede aj večer, aby som spaľovala cukor. Robila som všetko preto, aby som sa vyliečila. Po týždni som si každú dávku inzulínu znížila o jednu jednotku. Až neskôr som pochopila, že vyliečiť na nemôžem.
Spomínala si, že na FTVŠ si mohla nastúpiť len so 100-percentným zdravotným stavom. Ako si to vyriešila?
Pri nástupe na fakultu som zaklamala o svojom zdravotnom stave. Až neskôr som sa priznala, ale nikto nerobil problémy. Keď som už chodila do školy, na všetko som sa pozerala optimistickejšie. Začala som zase jazdiť na vode a absolvovala som tréningy ako predtým. Po kontrole som ale mala zlý glykovaný hemoglobín. hoci som všetko dodržiavala a cvičila. Až po trištvrte roku som zistila, že som príliš zaťažovala organizmus a preto mi cukor stúpal. Chcela som teda robiť kanoistiku na tichej vode, ale potom som pochopila, že pri nižšej záťaži nemôžem tento šport robiť. Vzdala som to.
Ale športu si sa určite nadobro nevzdala.
Páčilo sa mi, ako moja švagriná predcvičovala aerobic. Mojím ďalším cieľom bolo robiť to isté. Z pohybovo nekoordinovaného človeka som sa vypracovala na cvičiteľku.
Naši čitatelia ťa v súčasnosti poznajú z predcvičovania powerjogy. Ako si sa k nej dostala?
K powerjoge som prišla vďaka vášmu Diabetiku. Spočiatku som fotila powerjogové cviky, ktoré pripravovala Miška Hluchová. Nevedela som, čo powerjoga je a Miška mi vysvetlila, o čom v tomto cvičení ide, na čo všetko je dobré a ako vplýva na zdravie aj postavu. Malo zoštíhľovať a predlžovať svaly, čo som práve vtedy po posilňovaní potrebovala. Povedala som si, že ju vyskúšam a hneď som si s Miškou dohodla súkromné hodiny. Rovno som sa učila predcvičovať a chcela som powerjogu zaradiť do rozvrhu v našom centre. Miška chodievala na školenia väčšinou do Prahy a všade nahlasovala aj mňa. Urobila som si kurz predcvičovania, niektoré kurzy som absolvovala aj v zahraničí.
Potvrdili sa účinky cvičenia aj na tvojom zdraví a postave?
Powerjoga mi sadla. Hneď po niekoľkých hodinách som cítila jej účinok, z čoho som bola príjemne prekvapená. Mala som pocit, že svaly inak reagujú ako to bolo dovtedy, čo je ale celkom logické, lebo keď zmeníš formu cvičenia, telo reaguje inak. Pohltila ma.
Ako si powerjoge a aj cukrovke prispôsobila svoje stravovanie?
Jem každé 2 hodiny malé množstvo a tomu prispôsobujem dávky inzulínu. Posledné 2 roky nejem mäso, pretože predtým som bývala veľmi unavená. Nakoniec mi lekári zistili zníženú funkciu štítnej žľazy. Aj napriek tomu, že som si dopĺňala hormóny, som bola stále unavená, tak som chcela vyskúšať 30-dňovú ryžovú detoxikáciu. Nakoniec som ju držala 3 mesiace, ale postupne som si pridávala napríklad ryby. Cítila som sa dobre, preto odvtedy nejem mäso.
Hocikto by nevydržal trojmesačnú ryžovú detoxikáciu, skúšala si okrem toho aj iné experimenty?
V marci som bola aj s kamarátkami na dosť brutálnej detoxikácii v Thajsku. Deväť dní 8-krát do dňa sme jedli iba bylinky, vitamíny v tabletkách, nápojoch a v sprejoch. Nemohli sme tam cvičiť, behať, všetko prebiehalo v pokoji. Deväť dní som nemala nízky ani vysoký cukor a inzulín som si vôbec nepichala. Diabetológovi som sa priznala až po tom, ako som sa vrátila.
Čo on na to? Nevyhrešil ťa?
Nie, práve naopak, podporoval ma v tom.
Ale ako sa dá vydržať 9 dní len na bylinkách?
Vydržali sme, ale bolo to psychicky náročné. Neboli sme na to pripravené, lebo sme si o tejto detoxikácii nezistili dostatočné informácie. Mysleli sme si, že budeme jesť super ovocie, ale dávali nám niečo, po čom sme vôbec necítili hlad. Cítila som sa po nej dobre, metabolizmus bol lepší, ale urobila som chybu. Na 9 dní vraj prislúcha 1,5 až 2 mesiace pokojového režimu a ja som to rozbehla hneď po návrate na plné obrátky a preťažila som sa.
Nastali nejaké komplikácie?
Vyskočili mi rebrá. Ortopéd to nazval osteochondritída, čo je zápal chrupavky. Beriem teraz prípravky na posilnenie chrupavky a jem veľa rýb.
Plánujete opäť podobný výjazd?
Dohodli sme sa, že na budúci rok pôjdeme na Srí Lanku vyskúšať stravovanie formou ajurvédy, ktorá sa zaoberá nielen telom, ale aj vnútrom. Musíme si to ale predtým naštudovať.
Máš vôbec niekedy chuť na sladké ako diabetici často uvádzajú?
Čokoládu alebo keksíky k životu nepotrebujem, ale tým, že športujem, mávam často nízky cukor, takže sladké si musím dať. Je jedno, či je to džús med alebo cukrík. Radšej by som však nemala hypo, aby som nemusela stále piť džúsy. Teraz sa cukor snažím dopĺňať ryžou alebo banánmi.
Čo robíš, keď necvičíš?
V našom fitnes centre som od rána do večera, ale, samozrejme, mám kamarátky, s ktorými sa rada stretnem, kamarátov, s ktorými sa rada porozprávam. Cvičenie je na prvom mieste a okrem toho rada čítam, najmä odborné knihy, ktoré sa týkajú jogy. Čítam o liečbe energiou, možno aj preto, že nie som úplne zdravá. Celkom ma zaujímajú psychoterapeutické kurzy, rozmýšľam, že si urobím psychoterapiu biosyntézy – reč tela na základe psychiky. Veľmi ma to chytilo. Vďaka tomu, že mám cukrovku, som sa dostala k joge a pomocou nej chápem, prečo cukrovka prišla, čo mi má dať v živote a kam mám smerovať.
Má tvoje tetovanie nejaký význam? Prečo práve na bruchu?
Áno má. Nezdobila by som si telo niečím, čo by nemalo mať hlbší celoživotný význam. Po konzultácii s odborníčkou v oblasti Feng Shui som si nechala poradiť, ktoré znaky a miesto na tele sú z hľadiska môjho vnútorného posilnenia a harmonizácie mojej celkovej energie vhodné. To znamená, že ani miesto, ani význam vytetovaných znakov nie je náhodný. Má to všetko svoj význam, hĺbku a pomáha to.
Je niekto z tvojich kamarátov anti športový typ?
Mám rôzne kamarátky, napríklad lekárky, podnikateľky, ale všetky sa venujú športu. Buď som ich k tomu priviedla ja, alebo jednou z ich záľub je šport. Ale všetky do jednej vďaka mne cvičia powerjogu. Keď sa stretneme, nikdy sa nezaoberáme tým, čo ktorá robí, ale navzájom sa dopĺňame a jedna druhej nezištne poskytujeme pomoc v tom, v čom sme dobré.
(ivk)
foto: Ivona Orešková + archív D.G.
Zverejnené v časopise Diabetik 4/2007