Katarína Škrabáková: „Budem najdlhšie žijúca diabetička.“
Na každý prst jedna diagnóza. Tak by sme mohli opísať Katarínu Škrabákovú (38) z jej zdravotnej stránky. Z tej osobnostnej je to však niečo úplne iné. Vždy dobrá nálada, pozitívne myslenie a snaha pomáhať druhým.
Cukrovka vás zaskočila tesne po pôrode. Ako si spomínate na okolnosti?
Začalo sa to, keď som čakala prvého syna. Mala som 21 rokov a tehotenstvo prebiehalo normálne. Bola som síce unavená, ale neriešila som to. Trochu čudné mi pripadalo, že som nepriberala. Stále som bola veľmi chudá, len bruško som mala poriadne veľké. Gynekologička mi vynadala, že sa prežieram a inak som ju nezaujímala. Keďže sme s mužom vždy dobre naladení, žartovali sme, že asi budeme mať dvojičky. Onedlho nadišiel čas pôrodu. Rodila som spontánne, ale na sále nastala panika, lebo syn prišiel na svet s hmotnosťou 5,20 kg, dĺžkou 55 cm a zlyhávali mu všetky orgány. Vypukol veľký chaos a zhon, urýchlene ho previezli v kyslíkovom stane z Ružinova na Kramáre, kde ho zachránila skvelá doktorka Vicianová. Ale jednoduché to nebolo.
Čo presne sa dialo?
Malý mesiac bojoval o život. Bol pod sedatívami v inkubátore, do ktorého sa pre svoje rozmery takmer nezmestil. Menili mu krv a upozornili ma, že také deti zomierajú. Ak sa tak nestane, vraj bude postihnutý, lebo mal k tomu všetkému ešte aj opuch mozgu. Lenže malý zabojoval a prekonal to. Dokonca má vysoké IQ a veľmi ľahko sa učí všetko nové. Cukrovku nemá, vyšiel z toho všetkého „len“ s hyperaktivitou, dysgrafiou a astmou. Diabetes sa však nevyhol vám. Mne po pôrode povedali, že mám cukrovku a že práve to bolo príčinou všetkých komplikácií. Obviňovali ma, že som iste nechodila do poradne. Pritom som ju navštevovala pravidelne. Až potom som pochopila, kam mieria. Vysvetlili mi, že v určitom týždni tehotenstva som mala absolvovať záťažový test na cukrovku. Ten mi však lekárka nespravila! Keby to bola podchytila včas, nemusel byť pôrod drámou a ja by som dnes možno bola len na diabetickej diéte. Bolo to zlé, veď som bola v ohrození života ja aj dieťa. Tím na sále nebol na tieto okolnosti pripravený. Vyšetrenia po pôrode ukázali, že mám dokonale odpálený pankreas. Odvtedy som na intenzifikovanom režime a pichám si inzulín 5-krát denne. Už 17 rokov. Napriek peripetiám ste si trúfli aj na druhé tehotenstvo. Po troch rokoch som otehotnela znovu. To už ma sledovali odborníci. Všetko prebiehalo bez problémov, rodila som opäť spontánne, no druhý syn mal už o kilo menej a bol v poriadku. Užila som si to, najmä dojčenie. Prvého syna som mesiac takmer nevidela, len som posielala mlieko do nemocnice. Druhého som dojčila rekordné tri roky. V tom čase som mala veľmi dobrý cukor a pichala som si len nizučké dávky inzulínu. O dojčení som si naštudovala, že je výborné ako prevencia pred cukrovkou aj alergiami. Po zlej skúsenosti som si začala hľadať informácie o cukrovke a možnostiach podpornej liečby bylinkami a vitamínmi.
Vstupné informácie od diabetológa vám nestačili?
Od prvej diabetologičky som sa o diéte a liečbe veľa nedozvedela. Aj samotné nastavovanie na inzulín u nás v Malackách bola hrôza. Dnes je to už nemocnica na vysokej úrovni, ale vtedy sa lekári rozhodli, že mám 2. typ diabetu, lebo sa im nechcelo objednávať test na typ cukrovky z Prahy. Dali mi tabletky, ktoré však nepomáhali. Potom to skúšali s inzulínom, no cukor mi lietal z rannej hodnoty 4 na večerných 19, pomedzi to niekoľko hypoglykémií. Tak som šla skúsiť šťastie do Bratislavy, kde sa už podarilo nastaviť mi liečbu a odvtedy je dobre. Teraz v Malackách navštevujem doktorku Pavleovú a spoločne bojujeme s mojou cukrovkou. Občas sa však objavia nejaké tie zdravotné turbulencie. Pred 4 rokmi som mala problémy z istých psychických záležitostí. Dostala som chronický zápal pankreasu a zase som raz bojovala s obvodným lekárom, ktorý tvrdil, že si vymýšľam. Pôvodne som si myslela, že mám celiakiu. Trpela som hnačkami, silnou anémiou a veľmi som schudla. Vybavila som si vyšetrenie u gastroenterológa, ktorý nepotvrdil celiakiu, ale chronický zápal pankreasu. Postupne sa mi to podarilo dostať do zdravých medzí. Pôvodne mi lekár vymenoval, čo nemôžem jesť pri zápale pankreasu a čo pri cukrovke a zostalo mi snáď len mlieko, ktoré som mohla. Tak som na sebe testovala, čo strávim a čo mi nespraví zle. Môj terajší stav je vďaka bylinkám a homeopatii celkom dobrý. Sem-tam vezmem tabletku, keď sa niečo vážnejšie prejaví. Takže sa v podstate považujete za zdravú? Dva roky som mala pokoj a práve vo chvíli, keď som sa tešila, že môj stav je stabilizovaný, ozval sa pásový opar. Nemám závažný kožný prejav, ako býva bežné, ale veľmi ma to oslabuje. Opar mi imunitu rozhodí aj na pol roka. Lenže ja už viem, ako na to. Takže napriek všetkému v rámci možností existujem. Pravidelne chodievam aj na kontroly s očami, našťastie ma lekárka pochválila, že aspoň tie mám v poriadku. Horšie je to s nohami. Hlásia sa nejaké tie prejavy neuropatie. Nie je to tragédia, ale musím sa o seba starať a myslieť na prevenciu. Takže opäť vitamíny, bylinky a masáže.
Klasickým liekom sa teda vyhýbate?
Takmer sa mi to darí. Hovorím takmer, lebo mám ešte aj problémy so srdcom. Vzniklo to, keď som sa zaujímala o antikoncepciu a lekár mi ju predpísal bez predchádzajúcich vyšetrení. Úplne mi to rozhodilo hormóny a so srdcovým kolapsom som skončila v nemocnici. Odvtedy beriem aj lieky na srdce. Keď sa stretnem so známymi, vždy sa smejem, že ak sa ráno zobudím a mám tep, tak je všetko ok. Psychika spraví veľmi veľa. Čo sa budem ľutovať? Veľa sa smejem doma aj u lekárov. S jednou vážne chorou paňou sme si raz rozprávali zážitky z vyšetrení a tak sme sa v čakárni rehotali, že nás prišla sestrička napomínať. Mám také heslo, že radšej budem polovičný invalid ako celý idiot. J Myslím to tak, že nechcem byť zatrpknutý človek bez zmyslu pre humor. Tých diagnóz je viac než dosť.
No najhorší mi pripadá moment, keď vám oznámili, že práve narodené dieťa bojuje o život a že vy máte cukrovku. Ako ste to vtedy vôbec zvládli?
K tomu treba ešte spomenúť, že pol roka predtým mi zomrel otec, takže bolo toho na mňa ozaj priveľa. Ale ja som taký typ, že keď príde kritická situácia, jednoducho si to nepripúšťam. Vedela som v tom čase, že sa nemôžem zložiť, lebo nebudem mať mlieko a malý ho bude potrebovať. Povedala som si, že ja to musím vydržať, lebo keď vydržím ja, aj syn prežije. A podarilo sa. Už ako malá som bola disciplinovaná a vzorná pacientka. Mala som alergiu, čiže skutočnosť, že pri cukrovke musím dodržiavať určitý režim, mi neprišla zaťažko. V knihe som si potom študovala podrobnosti o cukrovke a keď som zbadala obrázky s gangrénami na nohách, povedala som si: „No určite! To ja mať nebudem!“ A predsavzala som si, že budem najdlhšie žijúca diabetička na Slovensku. ☺
Vystačíte si s vlastnou energiou, alebo vám dobíja baterky aj rodina?
S manželom sme sa naozaj našli. Sme také rozprávkové spojenie. Veľmi ma podržal, keď mi zomrel otec. Je bláznivý a detský, ale keď ide o vážne veci, môžem sa na neho spoľahnúť a je veľkou oporou. Aj s deťmi má super vzťah, sú ako traja bratia. Žiaden autoritatívny prístup sme nepraktizovali. Keď sa chlapci potom náhodou ocitli v prostredí, kde sa niečo riešilo agresívne, boli nesvoji, lebo to nepoznajú a neznesú to. U nás bitka neexistovala. Keď bolo veľmi zle, len som zdvihla obočie a hneď fungovali. Volali to, že „maminka robí veľké oči“. Vtedy vedeli, že je zle. Nerobila som vedu ani z hyperaktivity prvého syna Lukáša. Žiadne stretnutia so psychológmi sa nekonali. Veľa sme sa mu venovali, čítali sme mu, hľadali rôzne zábavky, veľa podnetov, aby nebol nervózny. Rýchlo sa všetko učil, veľmi skoro si pýtal encyklopédie. Keď išiel do škôlky, zdal sa všetkým čudný, lebo slušne zdravil, nebil sa a otváral učiteľkám dvere ako správny džentlmen. To odpozoroval od manžela. Stále je veľmi vnímavý, citlivý, zaoberá sa ezoterikou, rád pomáha ostatným. Jeho doménou sú počítače a programovanie, a snom stať sa konkurentom Bila Gatesa. Druhý syn Marek má umelecké sklony, kade chodí, tade hrá, tak sa dobre dopĺňajú.
Nemajú o vás strach pre cukrovku a iné zdravotné problémy?
Musím povedať, že nikdy som pre hypoglykémiu neodpadla, moji blízki vždy vedeli, čo majú robiť. A všade, kde sme sa ocitli, synovia vyhlasovali, že mám alergiu na cukor. Keď som pred piatimi rokmi mala silný výron v členku, čo sa mi „darilo“ na tej iste nohe už od detstva, bála som sa, čo s nohou bude a oni doma dva mesiace robili všetko, len aby som mohla ležať a liečiť sa. Keď si to všetko v hlave prehrám od toho prvého pôrodu až doteraz, mali sme s manželom na sebe riadne naložené od začiatku. Finančné starosti na jednej strane, veď sme dlho žili z jedného príjmu, na druhej stane moja choroba. Aj ja som si prešla štádiom depresií a úzkostí, na začiatku ochorenia som sa bála večer zaspať, že sa možno už nezobudím. Našťastie funguje vo mne nejaký mechanizmus, že keď sa mi sníva o chladničke, zobudím sa a mám hypoglykémiu. ☺
Ako sa realizujete pracovne?
Kedysi som robila v banke, aj keď to nebolo moje vysnívané povolanie. Po všetkých tých zdravotných problémoch som bola úplne hotová a hľadala som kratší pracovný úväzok. Ale na pol dňa ma nechcel nikto zamestnať. Keď som si posielala prvé životopisy a napísala som, že som zdravotne ťažko postihnutá, ale nie som invalid, nikto sa neozval. Keď som to zo životopisu vypustila, ponúkali mi prácu na 12 hodín. Po neúspechoch som zostala doma a snažila som sa pomáhať, kde bolo treba a kde o to stáli. Spoluzakladala som napríklad materské centrum v Malackách a vyhľadávala som podobné príležitosti, ako sa realizovať. Manžel podnikal v stavebníctve, čo mňa veľmi nebavilo. On je umelecká duša, preto som ho nahovárala na niečo, čo nás oboch baví a môžeme to robiť z domu. Ja naozaj nevládzem pracovať 8 hodín denne. Poobede si musím ľahnúť a potom som schopná fungovať. Keby som sedela celý deň v kancelárii, stúpol by mi cukor a opuchli nohy. Ja znesiem záťaž, keď si všetko rozplánujem. Vždy sa snažím udržať sa v poriadku, aby rodina netrpela a nebála sa o mňa. Mala som obdobie, keď som sa za každú cenu snažila vyrovnať zdravým ženám, ale potom som si uvedomila, že sa treba šetriť.
Čomu sa teda venujete?
Baví ma robiť s ľuďmi a pre ľudí, preto som založila internetový magazín, ktorý sa venuje predovšetkým kultúre na Záhorí. Chceli by sme prepojiť tamojších umelcov, pretože robia super veci. Máme tu napríklad ochotnícke divadlo, kde herci robia všetko od zvuku cez kulisy, sú to multitalenty. Okrem toho sú na Záhorí skvelí výtvarníci, fotografi, ale sú schovaní vo svojej dedinke a nikto o nich nevie. Rada by som s mestským centrom kultúry v Malackách a s rôznymi umelcami rozbehla nejaké podujatia. Manžel sa venuje reklame a web dizajnu, preto chceme spraviť internetovú záhorácku galériu s propagačnými kartami, aby sme rôznych umelcov predstavili a aby sa o nich vedelo. Sú to úprimné, čisté duše, majú radosť zo života a sú veľmi kreatívni. Ich prístup k životu je výnimočný, vedia sa tešiť z nehmotných vecí a získať si druhých. To v dnešnom svete chýba.
Aké sú vaše najbližšie aktivity?
Požiadala som o grant na spomenuté umelecké aktivity a mladému básnikovi Robertovi Žáčkovi by sme radi vydali druhú zbierku. Prvú knihu Pocity vydal na vlastné náklady, tak sme mu pripravili krst, aby sa trochu spropagoval. Malo to veľký úspech a ohlas, preto by som časom chcela sprevádzkovať literárnu kaviarničku. Ešte na to nemám, ale mám vyhliadnuté miesto, kde by sa dali robiť literárne večery. To by ma napĺňalo. Nikdy to nebude o peniazoch, ale baví ma to a zviditeľní to ľudí, ktorí robia umenie pre radosť a nie pre peniaze. V Skalici sme objavili Klub spisovateľov, našli sme tam spriaznené duše. V Senici bolo stretnutie miestnych literátov, aj o nich chcem napísať a predávať cez stránku nášho internetového magazínu knihy týchto autorov. Nechcem z toho ani korunu, radšej nech si oni čo-to zarobia a hlavne nech sa o nich vie. Internetový magazín ma neživý, ale baví. Keď niekomu pomôžem a pýta sa, čo za to chcem, požiadam ho, nech on pomôže niekomu ďalšiemu. Páči sa mi prístup „pošli to ďalej“. Tento princíp má zmysel. Nič nemám, ale pomôžem umelcom aspoň tým, že o nich napíšem.
Väčšinu času teda trávite na kultúrnych podujatiach na Záhorí?
Všetko, samozrejme, nestihneme navštíviť, ale je veľa miestnych akcií, ktoré sú perfektné. To všetko stojí za zmienku. To, že je nejaké podujatie lokálne, neznamená, že nemôže byť dobré. Umelci zo Záhoria sa mi páčia, lebo sa neberú príliš vážne. Niekedy sú až príliš skromní, preto im treba pomôcť v ich propagácii. Po zistení cukrovky som všeličo prehodnotila a prišla som na to, že ma napĺňa, keď pomáham druhým. Už od detstva som vnímala, že je to potrebné. Aj moja mama vždy všetkým pomáhala, mala veľa energie a išlo jej všetko, do čoho sa pustila. Myslím, že sa to darí aj mne. Keď niekomu pomôžem, dáva mi to energiu. Sú to moje životné baterky.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív K.Š.