Medzi lekármi, ktorých ste učili, sa traduje vaša veta: Čokoľvek urobiť je lepšie ako neurobiť nič. Je to tak pri zachraňovaní?
Používam tú vetu často a súvisí s poskytovaním prvej pomoci. Druhá častá veta, ktorú používam, je: Prvá pomoc sa nedá poskytnúť zle. Aj nedokonalá alebo neúplná prvá pomoc je lepšia ako žiadna. Ale je pravda aj to, že ľudia majú mnohé veci zafixované falošne, napríklad vyťahovanie jazyka pri bezvedomí alebo strkanie predmetov medzi zuby pri epileptickom záchvate, čo nemá žiaden význam, nikdy to nebolo súčasťou prvej pomoci, dokonca to môže poškodiť.
Čo teda robiť pri bezvedomí?
Zakloniť hlavu. Skúste si aj teraz sám zakloniť hlavu silno dozadu a budete cítiť, ako sa napína svalstvo na krku. Záklonom hlavy nahradíme stratené napätie svalstva, obnovíme ho a spriechodníme dýchacie cesty.
Pri epileptickom záchvate ste spomínali ďalší mýtus – strkanie predmetu do úst. Prečo to nerobiť?
Jeden čas o strkaní predmetu medzi zuby písali aj v učebniciach neurológie, ale tú písali asi ľudia, ktorí v živote veľký epileptický záchvat s bezvedomím a kŕčmi svalov celého tela nevideli.
Čo teda treba robiť?
Nikdy, naozaj nikdy nestrkať nič medzi zuby. S kŕčmi neurobíte tiež nič, lebo sú extrémne silné. Epileptikovi najlepšie pomôžete tak, že mu budete držať hlavu vo vzduchu, aby neudieral tridsaťkrát za minútu o dlažbu alebo o asfalt. Kŕče trvajú pol minúty až minútu, prejdú samy od seba a postupne sa začne preberať z bezvedomia.
Aké sú najčastejšie vážne stavy, ku ktorým chodia záchranári?
Zhruba tretina volaní na tiesňovú linku sú bolesti na hrudníku, tretina sťažené dýchanie a tretina všetko ostatné dohromady.
Keď je sťažené dýchanie, čo môže laik robiť pred príchodom záchranky?
Výhodou je, ak poznáte aktuálny stav človeka, aj psychický. Môže sa stať, že sa dvaja mladí ľudia rozídu, jednému je smutno, stisne mu v krku, a ak je citlivejší, ťažko sa mu dýcha. Začne sa panika a tá ešte prehĺbi pocit sťaženého dýchania, tak volajú záchranku. Takže ak poznáme psychický stav človeka a vieme, že prekonáva ťažké obdobie, že je citlivý, tak sme bližšie k otázke, či nejde o psychickú záležitosť, pri ktorej by pomohla tabletka na upokojenie. Lenže rovnaké sťažené dýchanie môže byť aj zlyhávanie srdca, pri ktorom človek odpadne a hrozí smrť.
A bolesti v hrudníku?
Možno až 90 percent bolestí na hrudníku je od chrbtice, žalúdka a žlčníka. Pri bolesti hrudníka, samozrejme, automaticky každému napadne infarkt, že je to bolesť od srdca. Pri každej náhlej situácii, či už pri sťaženom dýchaní, alebo bolesti na hrudníku, treba spraviť dva kroky a podľa toho, čo zistíme, sa odvíja prvá pomoc.
Čo teda robiť?
Zapamätať si treba dve veci, ktoré urobíte za dvadsať-tridsať sekúnd, a za ten čas sa vyplavia stresové hormóny, ktoré nám rozklepávajú kolená a roztrasú ruky. Stresové hormóny však zároveň zlepšia pamäť, zrýchlia reflexy, rozhodovanie a vtedy si človek začne spomínať, čo treba robiť ako tretie, štvrté. Tie prvé dva kroky sú: zistiť prítomnosť alebo neprítomnosť vedomia, a to urobíme oslovením a zatrasením – čo sa stalo, počuješ ma? A druhý krok je zistiť prítomnosť alebo neprítomnosť dýchania.
Ako?
Ak je v bezvedomí, nereaguje na oslovenie, treba mu zakloniť hlavu, priložiť k ústam ucho a počúvať dýchanie. Uchom dýchanie z nosa dobre počuť a cítiť na ňom aj prúdenie vzduchu. Skúste si zamávať rukou pri uchu a ucítite aj slabý vánok. Zároveň sa treba pozerať na hrudník, či sa dvíha. Potom sú štyri možnosti – vedomie alebo bezvedomie a dýcha alebo nedýcha. Takúto diagnózu dokáže spraviť aj desaťročné dieťa, zistenie prítomnosti vedomia zaberie päť sekúnd, zistenie dýchania pätnásť sekúnd.
Tak si rozoberme možnosti – je v bezvedomí a dýcha. Čo s ním má laik urobiť?
Otočiť do stabilizovanej polohy na boku, aby sa nezadusil žalúdočným obsahom, ktorý z neho v bezvedomí vyteká. Otočenie na bok je život zachraňujúci výkon. Dospelého stokilového človeka dokáže otočiť aj druhák na základnej škole.
Ďalšia možnosť – je pri vedomí, ale nedýcha.
To vzniká najčastejšie pri upchatí dýchacích ciest cudzím telesom, hlavne potravou. Vtedy sú prvou pomocou silné údery do chrbta a stláčanie brucha, čiže Heimlichov manéver.
Najskôr buchnúť do chrbta, potom k nemu pristúpiť odzadu, chytiť za brucho a stláčať ho?
Tak. Pri úderoch do chrbta je dôležité, aby boli silné, lebo majú rozvibrovať hrudník, keďže vibrácie môžu uvoľniť cudzie teleso v dýchacích cestách a človek ho vykašle. Keď robíme kurzy, vravíme ľuďom, nech udierajú z celej sily, ale keď im to potom ukážem a tresknem do figuríny, všetci sa zľaknú, podskočia na stoličke. Vravím im – naozaj silou.
Stláčanie brucha je na čo?
Je to náhrada kašľa, lebo keď vám niečo zabehne, ako obranný reflex automaticky začnete kašľať. Aby ste zakašľali, musíte sa najskôr nadýchnuť, no ak máte upchaté dýchacie cesty, kašľať nemôžete a dusíte sa. Stláčaním brucha vytláčate bránicu smerom nahor, čím zvyšujete tlak v hrudníku a cez zvýšený tlak v dýchacích cestách sa vytláča cudzie teleso von. To isté platí pri dospelých aj pri deťoch.
Ďalší prípad môže byť, že človek je v bezvedomí a nedýcha, treba začať resuscitáciu, čiže stláčať hrudník a vdychovať vzduch do pľúc. Lekári vravia, že stláčanie hrudníka musí byť hlboké, často pri tom praskajú rebrá a netreba sa toho zľaknúť.
Kedysi sa hovorievalo, že zlomené rebrá sú dôkazom účinnej resuscitácie. Faktom je, že asi dve tretiny ľudí ich po resuscitácii majú naozaj zlomené. Ale na zlomené rebro ešte nikto nezomrel, kým na zastavenie krvného obehu zomrie každý. Hrudník u dospelého človeka treba stláčať o 5 až 6 centimetrov. Keď resuscitujete a stláčate hlboko, prasknutie rebra pod rukou ucítite a nie je to príjemné, no treba pokračovať ďalej.
Ľudia za život určite počuli veľa rôznych pomerov medzi vdychovaním a stláčaním hrudníka. Teraz platí už niekoľko rokov 30 stlačení hrudníka a 2 vdychy?
Teraz je odporúčaný ten pomer ako ideálny. Prvé oficiálne odporúčania boli v roku 1974 a odvtedy sa každých päť rokov inovujú, preto ľudia počuli za život viac tých čísel. Päť rokov sa robí výskum na celom svete o všetkých aspektoch záchrany, nielen o resuscitácii, potom zosumarizujú poznatky a zhruba tritisíc odborníkov sa zavrie v kongresovom centre, aby výskumy zhodnotili. Ak sa ukáže niečo ako účinnejšie, tak sa odporúčania zmenia, ak nie je jednoznačne istá lepšia účinnosť, tak sa nechajú pôvodné odporúčania. Nové odporúčanie musí byť nielen lepšie, ale aj z hľadiska laickej prvej pomoci ľahšie na zapamätanie.
Ďalší život zachraňujúci úkon je zastavenie silného krvácania. Tam je to len o zaviazaní tlakovým obväzom v mieste krvácania?
Keď nacvičujeme zastavenie krvácania tlakovým obväzom, vždy si zoberiem niekoho z účastníkov kurzu a na ňom ukazujem, ako by som to robil pri naozajstnom prípade – začnem sťahovať a ľudia vytriešťajú oči, akou silou im to robím. Vždy vysvetľujem, že takú silu naozaj treba, niekedy aj zaťať zuby, aby ste to zatiahli silno, nie je to len omotávanie obväzom.
Vie laik rozoznať doma napríklad mŕtvicu?
Veľmi jednoducho. Príznakov pri mozgovej príhode síce môže byť veľa, ale tri sú najstabilnejšie a najjednoduchšie rozoznateľné. Prvý je porucha reči. Keďže je narušené nervové zásobenie rôznych svalov v tele, človek rozpráva, ako keby mal drevený jazyk, neartikuluje správne. Na Slovensku je problém, že ak sa niekomu pletie jazyk, ľudia nad ním mávnu rukou, že má vypité, a povedia si, nech sa z toho vyspí. Na druhý deň ráno sa zobudí, má stále poruchu reči a vtedy zistia, že to nebolo alkoholom. Vtedy je už na liečbu neskoro.
Ako rýchlo sa musí začať účinná liečba?
Ak sa pacient dostane do troch hodín do nemocnice, ktorá túto liečbu môže robiť, tak je šanca. Často sa však ten okamih premešká.
Čo je druhý príznak?
Asymetria v tvári, poklesnuté očné viečko, ako keby potmehúdsky prižmúrené oko, a na rovnakej strane býva poklesnutý ústny kútik. Keď človeku poviete, aby sa usmial, vidíte aj asymetrický úsmev, jeden kútik ide iným smerom a pohybom ako druhý.
A tretí príznak?
Slabosť končatín na jednej strane tela, čiže ľavá ruka, ľavá noha, alebo pravá ruka, pravá noha. Niekedy človek neodkáže chodiť a ruku má nevládnu, ovisnutú, inokedy je to menej jasné, že chodiť nejako dokáže, aj rukou hýbe, ale v prstoch neudrží okuliare, pero, pohár. Keď sa tieto tri príznaky vyskytnú, tak ho treba uložiť do postele a okamžite volať na tiesňovú linku 155. Laická prvá pomoc pri tom neexistuje.
Na Slovensku ročne vznikne okolo 13-tisíc autonehôd. Ako sa pri nich majú zachovať svedkovia?
Najskôr zistiť, koľko ľudí v havarovanom vozidle je, zistiť, koľkí sú pri vedomí, koľkí v bezvedomí, a prvé sa začnú riešiť najsúrnejšie veci – zastavenie silného krvácania, resuscitácia tých, ktorí nedýchajú, a medzi tým treba telefonovať na záchranku a dať presný opis. Podľa toho operátor v centrále vie, koľko má poslať posádok. Ak by ste videli nehodu, nezastavili a iba by ste telefonovali na záchranku, operátor by sa pýtal, koľko je ľudí v aute, tak nemôžete povedať: Čo ja viem? On by poslal jednu posádku, ale na mieste by zistili troch zranených, ktorí by potrebovali akútnu starostlivosť. Tak by museli volať naspäť na operačné, aby poslali ďalšie dve posádky a ešte aj hasičov, lebo nevedia otvoriť dvere auta. Pomoc by začali poskytovať o dvadsať minút neskôr, čo môže byť rozdiel medzi životom a smrťou, alebo medzi zdravím a trvalými následkami. Takže už zastavenie a oboznámenie sa so situáciou je pomoc.
Lekári často hovoria, že mnoho volaní na záchranky je zbytočných. Koľko percent sú neoprávnené volania?
Všade vo svete sa hovorí, že ide o tretinu, v niektorých krajinách až o polovicu. Ja tvrdím, že záchranka je jedna z najlepšie fungujúcich častí slovenského zdravotníctva, a tým supluje aj iné časti, ktoré nefungujú dobre.
Čo tým myslíte?
Zoberte si staršiu paniu v dedine, ktorá býva desať kilometrov od okresného mesta. Začne ju bolieť hlava, odmeria si zvýšený tlak, čo je pochopiteľné, lebo pri každej bolesti sa zvyšuje tlak. Na druhý deň ide k obvodnému doktorovi v dedine, ktorý jej zistí naozaj vyšší tlak, tak ju pošle do okresného mesta na EKG, odber krvi, röntgen hrudníka a cestuje autobusom ráno tam, poobede naspäť, takže celý deň v háji. O tri dni ide na ďalšie vyšetrenie, a keď má všetky výsledky, ide zasa ku kardiológovi, kde zistí, že ten má dovolenku. A takto jazdí hore-dole tri mesiace, kým má všetko pohromade, aby jej obvodný predpísal lieky, ktoré odporučil kardiológ. Porozpráva susede, čo sa jej prihodilo, susedka sa usmeje a povie – suseda, a čo ste sprostá, veď volajte záchranku.
Lebo suseda to má vyskúšané so záchrankou a išlo to rýchlejšie?
Presne tak. Porozpráva, ako ju minule bolela hlava, namerala si vyšší tlak, tak prišla záchranka, vzali ju na urgent, kde síce tri hodiny sedela, ale spravili jej odbery krvi, CT, vyšetril ju kardiológ, odporučil lieky a všetko bolo hneď. Tak čo spraví tá druhá žena, keď si nabudúce nameria zvýšený tlak? No bola by hlúpa, keby nespravila to čo suseda. Keďže nefunguje systém, aby sa jednoduché veci dali vybaviť rýchlo, dochádza k zneužívaniu záchranky, ktorá je poruke vždy. Lebo keď do telefónu povie, že má bolesti na hrudi, sťažené dýchanie, záchranka prísť musí, keďže to môže byť všeličo. A keď už pacient na urgente je, tak ho komplexne vyšetria.