Top lekárka Kristína Podoláková: Cukrovku jej zistili v detstve, dnes lieči deti s rovnakou diagnózou

MUDr. Kristína Podoláková dnes lieči deti s rovnakou diagnózou.

S nemocnicou ste boli v kontakte ako pacientka. Zavážilo to u vás pri rozhodovaní o štúdiu medicíny?

Na medicínu som chcela ísť odmalička, ešte pred tým, ako mi diagnostikovali cukrovku. Byť doktorkou bol vždy môj sen. Do toho prišiel škrt – v 12 rokoch mi zistili cukrovku. Počula som, že s tým sa medicína robí ťažko. Ako budem zvládať nočné služby a čo bude s pravidelným režimom dňa, keď bude treba riešiť akútne stavy pacientov?

Ale neodradilo vás to...

Nie, neodradilo. V Detskom diacentre ma o cukrovke naučili všetko. Doma som mala veľmi dobré zázemie a naučila som sa s cukrovkou žiť. Potom mi bolo povedané, že byť doktorkou nie je úplne vylúčené. Keď prišlo rozhodnutie, kam ďalej, inú možnosť som vlastne ani nepripúšťala. Prihláška na vysokú školu bola iba na medicínu a iba do Bratislavy. V rodine lekára nemáme, takže to nie je tak, že by som videla maminu alebo ocka riešiť pacientov. Medzi blízkymi priateľmi som však mala lekárov, ktorí často rozprávali príbehy o pacientoch. Veľmi sa mi to páčilo a utvrdilo ma to v tom, že aj ja chcem pomáhať, aj ja chcem priniesť radosť a žiť pre druhých.

Boli ste už vtedy rozhodnutá pre diabetológiu?

Na medicínu som išla s tým, že som nevedela, či chcem robiť diabetológiu, ale vedela som, že chcem robiť s deťmi. Keď sme prechádzali štyri základné špecializácie, bolo jasné, že u mňa to bude pediatria. Škola ma veľmi bavila, vážila som si, že sa mi plní sen. Vedela som, že chcem liečiť chronicky choré deti. Chcem ich mať dlhodobo v sledovaní a tešiť sa, kto z nich na ďalší deň príde na kontrolu. Aj ja som ako dieťa chodila na kontroly do diacentra. Často to bolo so strachom, ale vedela som, že idem k lekárovi, ktorý ma pozná, záleží mu na mne a že urobí všetko pre to, aby som mala dobré výsledky. To sa mi páčilo a to ma aj inšpirovalo. Keď som riešila tému diplomovky, čo je predstupeň budúcej špecializácie, rozmýšľala som, či tej diabetológie nebude príliš veľa – aj v mojom osobnom živote, aj v práci, a že či by predsa nebolo lepšie niečo iné. Nakoniec sa moja téma týkala detskej endokrinológie, ale aj genetiky. Dostala som možnosť chodiť so svojimi školiteľmi do ambulancií. Veľmi sa mi páčilo, ako komunikovali s deťmi a hľadali správnu diagnózu.

Po 6. ročníku však tu v diacentre nebolo miesto a jediná možnosť, ako sa dostať na 1. detskú kliniku, ktorej súčasťou diacentrum bolo, bola prihlásiť sa na PhD. Ale viac ako vedu som chcela robiť kliniku. Po dvoch rokoch sa uvoľnilo aj lekárske miesto, ktoré som s radosťou prijala. Od prvého dňa ma zaradili do diacentra, som tu štrnásty rok. Doktorandské štúdium ma však o niekoľko rokov neskôr predsa len dobehlo, budúci rok by som mala končiť.

Štatistiky hovoria o rastúcich počtoch detí s cukrovkou aj o tom, že veková hranica, keď sa prejavujú príznaky tohto ochorenia, sa posúva smerom k nižšiemu veku. Aký je váš najmladší pacient?

Najmladšie dieťa v mojej ambulancii dostalo cukrovku 1. typu vo veku 11 mesiacov.

S čím tieto trendy súvisia? Prečo cukrovka postihuje čoraz mladšie deti?

Náš pán primár má na túto otázku veľmi peknú odpoveď – keď sa to raz zistí, bude za to Nobelova cena. Nevieme to. Krajiny, kde je najvyššia incidencia diabetu na svete, ako Švédsko, Nórsko, Kanada, dávajú do výskumu veľa peňazí. Každoročne na kongresoch sa prezentujú nové výsledky štúdií, či už detí s diabetom, ich súrodencov, alebo detí rodičov s diabetom – no dodnes zastaviť vznik cukrovky nevieme. Ročne máme v našom centre okolo 100 detí s novou cukrovkou zo západného Slovenska. Aj my pozorujeme rovnaký trend ako inde vo svete, že najrýchlejšie sa rozrastá práve skupina najmladších detí do 6 rokov.

Keď hovoríme o detskom diabete, platí rozdelenie na cukrovku 1. a 2. typu?

V podstate áno, aj keď v dnešnej dobe je známych už viac typov. Najčastejší typ diabetu u detí je cukrovka 1. typu. Sú to deti, ktoré majú autoimunitne podmienený diabetes, teda vlastný imunitný systém im ničí B-bunky v pankrease, ktoré majú tvoriť inzulín. Chýba im inzulín, a preto ho potrebujú. Je malé percento detí, ktoré majú cukrovku 2. typu, sú to obézne deti. Každý rok máme niekoľko prípadov aj týchto detí, kt...