Komentujú
JUDr. Ivan Humeník, PhD., advokát h&h PARTNERS
Zamyslenie k zámeru vlády zatiahnuť výdavky VšZP
Máme to tu opäť. Vláda prezentovala zámer zafinancovať VšZP prostredníctvom zvýšenia základného imania štátnej zdravotnej poisťovne. Zákonite to vyvolalo nevôľu dvoch súkromných poisťovní. Z čisto sterilného právneho pohľadu vedeného posledným rozhodnutím SD EÚ v spojených veciach C-262/18 P and C-271/18 P by o nedovolenú štátnu pomoc nemalo ísť, keďže štát argumentuje, že hlavná činnosť zdravotných poisťovní nemá hospodársku povahu. Zjednodušene povedané – takýto odkaz môžeme čítať v rozhodnutí Súdneho dvora a je to nepochybne eso, s ktorým MZ SR pri argumentácii o dovolenosti pomoci pre VšZP hrá. I keď nie som fanúšik „podnikania“ v oblasti nákupu zdravotnej starostlivosti, nedá mi, aby som nepovedal, že mi tento zámer pripadá taký, no poviem úprimne, krivácky.
Môj názor je taký, že pokiaľ nebude štát limitovaný v injekciách do svojich organizácií, bude to potenciálne viesť k vytlačeniu súťaže, a to aj napríklad na trhu zdravotného poistenia. O. K., tento segment má významné špecifiká, ale pokiaľ legislatíva umožňuje vstup súkromného kapitálu „do ringu“ (čo umožňuje), tak používanie dopingu u jedného boxera zo zápasu urobí v konečnom dôsledku jatky a už nepôjde o fair play, ale len o to, dokedy nenadopovaný súper v ringu vydrží. Môžeme si položiť otázku, čo vedie vládu k tomuto kroku? Odpoveď nájdeme v materiáli predloženom na rokovanie vlády – ide o záujem pacientov, ktorým chce VšZP poskytnúť zdravotnú starostlivosť, ktorú potrebujú. Mimochodom, neviem, či ste si všimli, že v časti 4 materiál znie ako preexponovaná marketingová prezentácia úspechov a vízií VšZP. Moja úvaha znie – čo s poistencami, ktorí nemajú to šťastie a nie sú v štátnej poisťovni, do ktorej štát, ako tvrdí, môže naliať zdroje?
Na návrh selektívneho posilnenia kapitálu len štátnej poisťovne sa pozerám ako na nekoncepčný krok, ktorý sa dá odôvodniť len pandémiou (ak sa dá). Urobiť z toho folklór (len na základe rozhodnutia SD EÚ) by som do budúcnosti nepovažoval za šťastné. Ak sa dlhodobo zdá, že nápad urobiť z administrovania verejných zdrojov zdravotného poistenia polobiznisovú (alebo úplne biznisovú?) činnosť nie je správny, tak sa s tým treba vyrovnať koncepčne, a nie neustálou liečbou symptómov.
Som zvedavý, ako budú reagovať súkromné poisťovne. Podľa môjho názoru sa nedá vylúčiť, že podniknú právne kroky, a to hoc len z dôvodu, aby dali štátu jasne najavo, že takéto operácie budú vždy spojené s rizikom sporu. Pokiaľ by zo strany súkromných poisťovní neboli prijaté nejaké právne opatrenia, mohlo by to z taktického hľadiska pre ne spôsobiť ešte väčšiu katastrofu, keďže štát by mohol dostať chuť na ďalšie kroky, ktoré by hranice posúvali stále ďalej a ďalej. Veď uvidíme, pandémia, zdá sa, nekončí, čo môže byť dôvodom na generovanie podobných riešení aj v ďalšom období.
Michal Štofko, bývalý analytik Inštitútu zdravotnej politiky
Prerozdeľovák
Označiť prerozdeľovací mechanizmus príjmov verejného zdravotného poistenia za nástroj na okrádanie VšZP je príliš. Prerozdeľovaciemu mechanizmu sa venujem od jeho počiatkov. Osobne som s mojimi drahými bývalými kolegami na IZP implementoval väčšinu jeho zdokonalení. Nechcem sa chvastať, ale podobným systémom sa prerozdeľujú prostriedky takmer vo všetkých krajinách EÚ, a ten náš je z hľadiska presnosti pravdepodobne druhý najlepší (lepší sú asi len Holanďania, ale aby sme ich dobehli, potrebovali by sme omnoho väčšiu granularitu a dostupnosť dát). Dozvedel som sa však, že vďaka mechanizmu, ktorý som aktívne kultivoval 5-6 rokov, prichádza VšZP o 58 miliónov ročne. Toto by som však chcel upresniť – prerozdeľovací mechanizmus by mal slúžiť výhradne, výsostne a jedine na spravodlivé rozdelenie príjmov verejného zdravotného poistenia.
Logika je jednoduchá – VšZP má chorejší kmeň poistencov, výber poistného je však v prospech ostatných zdravotných poisťovni, a tak je celkom spravodlivé, aby súkromné zdravotné poisťovne tej štátnej prispeli na starostlivosť, ktorú zaplatila. Otázkou však zostáva koľko. Nuž, a tu vstupuje do hry tzv. prerozdeľovák. Ten odhadne náklady budúcich období jednotlivých poistencov a podľa toho rozdelí zdroje medzi jednotlivé poisťovne. Pointou je, že každá poisťovňa dostane toľko, koľko sa očakáva, že jej poistenci budú stáť. Je to extrémne komplikovaný analytický model, na ktorý treba asi aj 2. až 3. vysokoškolský stupeň, alebo kýbeľ rozumu. Keďže ide o odhady budúcich nákladov, má zdravotná poisťovňa priestor na určitú mieru nákladovej efektivity, čo znamená, že sa jej sem-tam podarí nakúpiť nejakú starostlivosť lacnejšie, zazmluvniť niektorého poskytovateľa výhodnejšie a podobne. Práve toto je na tom našom prerozdeľováku najkrajšie. Že sa snaží odhadnúť náklady a dáva priestor na úspory pre poisťovne. Ak by sme chceli dokonalý prerozdeľovák, čiže aby každá poisťovňa dostala všetko, čo minula, nikdy by sme sa nedopracovali k efektívnejším a lacnejším spôsobom liečby, ktoré potom s ohľadom na rozpočtovú udržateľnosť môžu byť poskytnuté väčšej skupine ľudí.. Nechcem rozoberať, či bolo alebo nebolo 58 miliónov ukradnutých z VšZP, to nech si rozhodnú pomazanejšie hlavy. Viem však s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou povedať, že prostredníctvom prerozdeľováku sa to neurobilo. Len na záver – minulý rok dostala VšZP vďaka prerozdeľováku 270 miliónov eur navyše. A tak je to spravodlivé. Niet zač...