Českí vedci sa opäť posunuli vo vývoji lieku na kliešťovú encefalitídu. Virológovia z Biologického centra českej Akadémie vied (AV ČR) už vyvinuli látku, ktorá by sa v budúcnosti mohla stať liekom na kliešťovú encefalitídu.
Spolupracovali na nej dokonca s držiteľom Nobelovej ceny za fyziológiu a lekárstvo Charlesom M. Ricom. Informovala o tom akadémia na svojej stránke.
Výskumníci Parazitologického ústavu Biologického centra AV ČR sa teraz intenzívne zaoberajú kliešťom všeobecným, teda článkonožcom, ktorý vzbudzuje odpor i rešpekt.
„Máloktorý živočích disponuje takou vytrvalosťou a súčasne tak efektívnymi nástrojmi. Aristoteles vo svojom pojednaní Historia Animalium kliešte opísal ako ‚odporné parazitické zvieratá'. My v Parazitologickom ústave však s tým rozhodne nesúhlasíme. Pokladáme ich za nesmierne zaujímavý objekt štúdia,“ uviedol vedúci laboratória arbovirológie Daniel Růžek.
Ochrana
Podľa Daniela Růžeka, sa možno proti zákernému vírusu spoľahlivo chrániť. „Nezanedbávajte vhodné oblečenie, pokojne si môžete zakasať nohavice do ponožiek. Stromy v lese toto módne faux pas určite každému odpustia. Najúčinnejšou prevenciou však stále zostáva očkovanie,” poradil uznávaný vedec.
Ako prezradil, aj keď bola vakcína proti kliešťovej encefalitíde vyvinutá už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, väčšina ľudí si k nej cestu zatiaľ nenašla. Parazitológovia z českej Akadémie vied taktiež zdôraznili, že najmä vplyvom globálnych klimatických zmien sa kliešte dostávajú do vyšších nadmorských výšok, do miest, kde sa pôvodne nevyskytovali, teda nad 700 metrov nad morom. Infikované článkonožce sa podarilo nájsť už aj na úbočí Sněžky.
Účinný liek proti nebezpečnej kliešťovej encefalitíde zatiaľ nie je k dispozícii.
Českobudějovické virologické laboratórium však nedávno vyvinulo látku, ktorá by sa ním v budúcnosti mohla stať. Spolupracovali na nej s držiteľom Nobelovej ceny za fyziológiu a lekárstvo Charlesom M. Ricom. Iniciatíva zrealizovať tento projekt vnikla na jeho domovskej Rockefellerovej univerzite.
Tamojší vedci hľadali pre výskum partnerov z Európy. Dôvodom bola okrem iného i potreba dostať sa ku klinickým vzorkám, ktoré v Amerike nemajú, a taktiež potrebovali nájsť niekoho, kto môže pracovať priamo so životaschopným vírusom.
„V USA je vírus kliešťovej encefalitídy radený do kategórie BSL-4, teda medzi tie vôbec najzávažnejšie patogény, s ktorými sa smie zaobchádzať iba v špeciálnych laboratóriách a skafandroch. V Európe, kde sa vírus prirodzene vyskytuje, tak prísne obmedzenia nie sú. Experimenty tu môžeme realizovať v oveľa jednoduchšom režime,“ načrtol Daniel Růžek.
V základnom skríningu zo vzoriek od 140 pacientov z českobudějovickej nemocnice virológovia identifikovali šesť superneutralizátorov, teda jedincov s najkvalitnejšími protilátkami. Z ich krvi potom izolovali špecifické bunky, pomocou ktorých pripravili monoklonálne protilátky schopné zabrániť vírusu infikovať hostiteľskú bunku, de facto mu znemožniť vstup do nej.
Použitie takéhoto lieku by mohlo byť dvojakého druhu, a to preventívne alebo terapeutické. Vedci totiž zistili, že látka dokáže chrániť od okamihu aplikácie po dobu až dvoch mesiacov. Budúci preparát by tak využili napríklad tí, ktorí sa kvôli zdravotným problémom nemôžu nechať očkovať, alebo cestovatelia, ktorí sa chystajú do oblasti výskytu kliešťovej encefalitídy, ale nemajú dostatok času pred odchodom absolvovať celý očkovací cyklus.
Liek založený na monoklonálnych protilátkach by mohol pomôcť v situácii, keď človek chytí kliešťa a pošle ho na rozbor do laboratória, kde sa zistí, že bol infikovaný. Včasný zásah by tak ušetril množstvo komplikácií. „V predklinickej fáze, ktorú máme teraz za sebou, sme pozorovali, že protilátky u laboratórnych zvierat podané v prvých dňoch po infekcii dokážu v deväťdesiatich až sto percentách prípadov zabrániť následnému rozvoju ochorenia,“ opísal výsledky štúdie Daniel Růžek, ktorého tím sa pustil v súčasnosti do hľadania partnera pre prvú fázu klinického testovania.
Okrem toho by bolo možné podať protilátky aj terapeuticky, teda u už chorých pacientov. Podľa neho, i v tomto prípade možno predpokladať, že by preparát zmiernil priebeh infekcie či znížil riziko zdravotných komplikácií po prekonanej encefalitíde.
Podobnosť s koronavírusmi
Daniel Růžek sa spolu s kolegami zaoberá najmä flavivírusmi, ktoré patria do kategórie arbovírusov, teda vírusov prenášaných bezstavovcami. V našom prostredí najznámejší arbovírus, vírus kliešťovej encefalitídy, patrí teda do rovnakej skupiny ako napríklad vírusy spôsobujúce horúčku dengue alebo žltú zimnicu, podľa ktorej získala celá skupina názov (latinské flavus znamená žltý). Flavivírusy majú rovnako ako koronavírusy svoju genetickú informáciu tvorenú molekulou RNA.
„To je celkom unikátne. Všetky organizmy na planéte využívajú ako nositeľku dedičnej informácie molekulu DNA, iba u niektorých skupín vírusov je vložená do RNA,“ ozrejmil Daniel Růžek. Ako ďalej vysvetlil, vďaka tomu môžu ľahšie mutovať.
Aparát, ktorý vírusy využívajú na kopírovanie genetickej informácie, totiž nepracuje bez chýb a môže do kódu náhodne zaniesť iné písmenko. Väčšinou zmena, podľa neho, nemá žiaden efekt alebo je pre vírus dokonca likvidačná. Môže však vírusu priniesť aj určitú výhodu.
Takýto vírus sa v populácii začne stávať dominantným a vytlačí predchádzajúce varianty, ktoré túto výhodu nemajú. To dnes vidíme u SARS-CoV-2, keď sa objavujú nové mutácie, vďaka ktorým je vírus viac nákazlivý alebo dokáže unikať pôsobeniu imunitného systému.
Podľa Daniela Růžeka sú flavivírusy staré desiatky až stovky miliónov rokov, a tak si počas evolúcie už vyskúšali rôzne stratégie, ich aktuálna podoba je viac-menej zakonzervovaná.
„Naproti tomu novo identifikovaní zástupcovia skupiny koronavírusov sú evolučne mladí, v súčasnosti prechádzajú prudkým vývojom, a akonáhle nakumulujú čo najvýhodnejšie zmeny, čaká ich podobný osud ako ich starších kolegov,“ doplnil.
Koronavírusy i flavivírusy patria medzi zoonózy alebo nákazy, ktoré sa vyskytujú primárne u zvierat, avšak môžu sa preniesť aj na človeka. Hlavným rezervoárom vírusu kliešťovej encefalitídy sú okrem kliešťov i drobné hlodavce. Výskyt týchto hostiteľov je tak, podľa vedca jednou zo základných podmienok pre prítomnosť vírusu v prírodnom ohnisku.
Ďalšími sú vhodná klíma, vlhkosť či dostatok vegetácie. Nakaziť sa ale môžu aj väčšie divoko žijúce cicavce či pasúce sa domáce zvieratá, ako sú kozy alebo ovce.